Potomstvo má blízko k umeniu. Každé dieťa svojím spôsobom.
Dnes ma náš prvorodený opäť presvedčil, že vychvaľovanie sa nie je jeho silnou stránkou. Je to typické. Dieťa vyzerá, ako keby nevedelo do päť narátať, ale samé pre seba sčíta a odčíta s prechodom cez desiatku. Nuž a dnes doobeda sa zavrel do izbičky a zotrval v nej v tichosti dobrú štvrťhodinku. Nedalo mi to, a tak som nakukla dnu. Synáčik sedel rozvalený v kresle, v ruke kniha.
"Čo robíš?" kladiem kontrolnú otázku.
"Čítam si. Už som prečítal prvú stranu," hovorí syn ako keby nič.
"Tak mi prečítaj túto vetu," neveriacky ďobem prstom do knižky.
"Pingu dos-tal na naro-de-niny lyže," prečíta dieťa a mne sánka cvengne o podlahu. Hmm, tak fajn. Práve zisťujem, že dieťa sa (nevedno kedy) samostatne naučilo súvisle čítať. Pojímam podozrenie, že jedného dňa si len tak mimochodom sadne za klavír a sfleku dá nejakého Chopina...
Slečna sa momentálne viac ako o literatúru zaujíma o hudbu a spev. Má obľúbené pesničky, ktoré nám idú dokola a dokola a dokola. Každý z nás zažil nepríjemný stav, keď nedokáže z hlavy dostať nejakú melódiu alebo úryvok piesne. Dokonca to má aj voľajaký odborný názov - tuším nejaká sluchová slučka alebo tak nejak. Ja týmto neduhom trpím pomerne často. Nasledujúce video je momentálny hit sezóny. Skúste si ho pustiť pätnásťkrát za sebou a ak sa v noci nezobudíte na "ťuki-ťuki-ťuk" v hlave, napíšte mi!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára