Malý je už dva týždne v kolektíve, a tak sa stalo to, čo som potichu aj očakávala: osopľavel.
Okamžite som mu nasadila domácu pomocnú kúru, ale pri nádche mi všetko pripadá zbytočné: liečená nádcha trvá týždeň a neliečená sedem dní...
Našťastie sa zdá, že ostane len pri sopľavom nose. Dúfam teda, že sa vyhneme zbytočnej absencii v škole. No a ja svojmu synovi sekundujem, aby sa necítil trápne. Nos mám upchatý, dutiny boľavé a hlas nádherne chrapľavý a nosový - no hotová francúzska šansoniérka.
Zbytok našej famílie zatiaľ vírusu odoláva. Lenže... Chceme ísť na víkend preč. A pán Murphy je neoficiálnym členom rodiny. Obávam sa, že sa o svoje právo prihlási.
Už som si napríklad zvykla na to, že Slečnu treba cez týždeň prebrať ráno k životu o štvrť na osem, aby sme stihli Malého odveliť do vzdelávacej inštitúcie. A že v sobotu ma neomylne o 6.20 vyruší zo sna jej neodbytný cvrkot: "Ham, ham!!!" ("ham" nemá nič spoločné s jedlom. V migzičtine našej dcéry to znamená "von" - domáha sa vyložiť z postieľky.)
Takisto je nepísaným pravidlom, že nech sa postavíme v obchode do radu k hociktorej pokladni, zadrhne sa: pokladník je šuchtavý, alebo nevie nablokovať nejaký tovar, alebo zákazník vyloží z vrecka hrču stravných lístkov. Skrátka, deti zatiaľ popri čakaní skonzumujú pečivo (moja obľúbená veta pri pokladni: "Tých pečív bolo pôvodne päť,") a vypijú svoje funglové piťko.
Lenže ja by som tento týždeň veľmi chcela stihnúť stretnutie s Nikuliq a Nikinkom a stráviť víkend v spoločnosti našich milých M. Nuž, dúfam, že si pán Murphy dá tentoraz pauzu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára