Tak. Prežili sme náš prvý školský deň. Tu je zopár postrehov.
Malý bol ráno úplne v pohode. Dokonca sa aj na rozdiel od svojej matky naraňajkoval, hoci to ako škôlkar nemal vo zvyku (nechutilo mu - nervy). Nástojil na tom, že si berie tašku. A tak sme sa aj s batohom pobrali.
Zistili sme, že bude prvá A a čakali sme pred bránou na príchod učiteľky. Vyšli dve, nesúc transparent a misku s mašličkami. Jedna bola neskutočná dáma: vymódená, navoňaná, s dokonalým mejkapom a manikúrou. Tá bola aj aktívnejšia. Deti mašlikovala a na každé zaklipkala namaľovanými očkami. Skrátka, nebol to môj typ a trochu ma to aj zamrzelo, hoci, samozrejme, ako učiteľka mohla byť fajn. Druhá bola taká tichá sivá myška. Ako vystrihnutá zo socialistického žurnálu: nenápadná, krátke vlasy, silné okuliare a umelý chrup. Neidentifikovateľný vek. Tipla som prvú na učiteľku a druhú na vychovávateľku. Aké bolo moje prekvapenie (spojené s čisto súkromnou úľavou), že to bolo práve naopak!
Po omašličkovaní a vypočutí si hymny, prešľapujúc pred bránou (dôstojnosť v kýbli) sme sa presunuli do triedy. Tam sa už riešili organizačné záležitosti a znovu sa vraciam k myšlienke, že chovať doma školáka je finančne náročná zábavka. Prvé dojmy sú pozitívne. Aj Malý to tak zhodnotil. A to aj napriek prvopočiatočnému sklamaniu, že nebude s kamarátom P. v jednej triede. Usadil sa teda s jemu neznámym chlapčekom V. do jednej lavice a zdá sa, že to bude fungovať. Tak uvidíme.
Poobede sme sa presunuli k Babinke a Dedkovi V., ktorí na počesť svojho školopovinného vnuka usporiadali menšiu oslavu aj s občerstvením. Malý bol dôležitý a páčilo sa mu to, koťuhe. Mňa celý deň pekelne bolela hlava, až som to vyriešila Ibalginom. Predsa len to bolo na moju nervovú sústavu príliš veľké sústo. Ale prežili sme a hlavne, prežili sme dobre!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára