Mám pocit, že to spomínam v každom druhom príspevku, ale neprestáva ma fascinovať rozdiel medzi našimi deťmi. A to, samozrejme, nehovorím o pohlaví.
Vraví sa, že s každým ďalším dieťaťom je rodič zhovievavejší. Nuž, u nás to platí iba obmedzene. Je pravda, že si z mnohých praktických vecí nerobím takú ťažkú hlavu ako pri prvom dieťati (spánok, strava), no vo výchove som ďaleko dôslednejšia. Musím byť. Naša druhorodená ma neustále núti byť v strehu a dokazovať svoju morálnu prevahu.
Určité prejavy ma úplne vyvádzajú z miery. Napríklad jej neuveriteľná cieľavedomosť a tvrdohlavosť. Ráno sa postaví doprostred kuchyne a spustí: "Mam-mam." (Mňam-mňam = čaká na predraňajkový piškót.)
"Počkaj," hovorím a idem na WC. "Mam-mam," počujem v pravidelných intervaloch až tam. Umývam sa, češem sa, medzitým Malý príde s nejakou súrnou otázkou, a tak riešim deravú ponožku alebo stratenú hračku z kinderka. A do toho pokojne ide z kuchyne: "Mam-mam, mam-mam, mam-mam!" Aj desať minút.
Alebo príde návšteva. Slečna vylezie v zadnej izbe na trampolínu a začne vykrikovať: "Teta, teta, teta!" Skrátka, potrebuje k svojmu výkonu híkajúce obecenstvo. Návšteva sa usadí, núkam jej niečo na pitie. Do toho sa začne rozoberať nejaká téma. No a v pozadí ide nervy drásajúce: "Teta, teta, teta, teta, teta...", kým niekto z nás nekapituluje a neobráti pozornosť želaným smerom.
Iná situácia. Slečna voľačo chce. Som vo vedľajšej miestnosti. Namiesto toho, aby zdvihla svoj malý oplienkovaný zadok a prišla za svojou matkou slušne sa vyjadriť, zareve: "MAMA!!!" Ten tón je verbálne neopísateľný. Niečo ako "hej ty tam, už si tu dávno mala byť, ty handra!" No, adrenalín mi letí do výšin.
Úplne iná kapitola je jej vzdor. Ak jej odmietnem vyhovieť, nebodaj si dovolím ju napomenúť, zvýšiť hlas, či dokonca sankcionovať za jej nevhodné správanie, naštve sa. Zúri. Hádže veci, prípadne svoje telo o zem. Kope. Nerozpakuje sa prísť a uštipnúť ma, prípadne uštedriť mi kopanec. A drží ju to a drží aj desať minút, kým ju nezlomím. Zlomí ju ani nie tak prísnosť (ktorá je namieste, veď ešte nemá ani dva roky, čo bude robiť neskôr, ak ju teraz nechám v presvedčení, že je vodcom svorky???), ako prehováranie na dobré: "To je škaredé, čo teraz robíš. Nepáči sa to ani mne, ani Pánu Bohu. Ukáž teraz, ako vieš byť pekné a poslušné dievčatko..." Kupodivu tento druh taktiky zaberá najviac. Ale je to vyčerpávajúce. Malý bol (a aj je) v porovnaní s ňou miláčik a krotký baránok. Nikdy sa nešvacol o zem. A aj keď sa tiež vie jedovať, hrozba konfliktu ho vždy prinúti hodiť spiatočku. Slečna nie.
Keď sa schyľuje ku konfliktu s autoritou, Malý trúbi na ústup. Jeho krpatá sestra začne vtedy trúbiť do boja. Dáva mi zabrať!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára