Každé dieťa má svoje súkromné strašidlo. Niečo (resp. niekoho), vďaka čomu musí mať pri zaspávaní zažnuté svetielko a kvôli čomu v noci radšej riskuje pomočené pyžamo ako vyliezť do tmy, kde môže striehnuť TO.
Moja detská nočná mora mala vtáčiu hlavu, zobák, meravý pohľad vytreštených očí a dlhý čierny plášť. Myslím, že sa niektorí z vás práve pousmiali. A možno tiež patríte do generácie nešťastníkov, ktorých súdružky učiteľky v MŠ vzali na "rozprávku" Panna a netvor v naivnej predstave, že pôjde o detský príbeh. Omyl. Recenzie radia tento kinematografický skvost (bez irónie) do kategórie hororu, dokonca kvalitného hororu. Mne a mnohým mojim rovesníkom spôsobil tento film mnohoročnú traumu a dovolím si tvrdiť, že zabezpečil prácu nemalému počtu detských psychológov a psychiatrov.
Ja som roky po tomto drsnom zážitku nedokázala večer chodiť na záchod bez obavy, že mi zvierače povolia už na pol ceste. Vždy som mala nechutný pocit, že mi na plece dopadne znetvorená ruka s vtáčími pazúrmi, ako kupcovi v príbehu. Fuj! Dlhé roky som sa úspešne bránila konfrontácii s touto mojou súkromnou nočnou morou, vždy ma pojala iracionálna panická hrôza, hoci mi už vtáčí netvor neznemožňoval ísť sa večer vycikať.
Nuž a včera som voľačo hľadala na Youtube a na lište mi od veci zasvietil odkaz na tento film. Bojovala som sama so sebou. Normálne som sa musela presviedčať, že som už dospelá, matka dvoch detí a že hoci mám právo sa báť, rozhodne by dôvodom môjho strachu nemal byť baleťák prezlečený za vtáka. Nuž som sa nadýchla a film som si zo zvedavosti pustila. Bola som prekvapená. Po prvé z toho, že hoci od traumatizujúceho zážitku v detstve prešlo už tridsaťtri rokov (a film som odvtedy nevidela), niektoré scény som si pamätala do detailu. Po druhé z toho, o aký nádherný príbeh a spracovanie ide. Je to desivé, ale zároveň také sladkobôľne dojímavé, až som si poslzila (no, z extrému do extrému!) A hoci nemám chuť pozerať to často, nebudem sa už báť svojho detského strachu.
Jedno však viem: moje súdružky učiteľky v škôlke by som dala za psychickú ujmu zavrieť, až by boli čierne. Keď si predstavím, že by TOTO videlo moje šesťročné dieťa! Skončilo by na práškoch. A ja tiež.
Pre tých, ktorí nevedia, o čom je reč (kto sa nerád bojí, nech sa tým radšej ani neznepokujuje):
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára