Predzvesť jesenného šialenstva

Včera bol jeden z tých dní, ktorých sa obávam a viem, že je ich pred nami veľa.

Schladilo sa a lialo a lialo. Nevystrčili sme z domu nos. Deti sa časom začali kvalitne nudiť a boli otravné ako muchy mäsiarky. Večer som už prežívala v akomsi podivnom delíriu, a keď bolo konečne o deviatej ticho, padla som v obývačke na gauč ako podťatá a mala som pocit, že už v živote nevstanem. Čo len budem robiť celú sychravú jeseň a zimu???

Malý sa našťastie dokáže chvíľu zahrať aj sám - zavrie sa do izbičky a rozkladá si koľajnice, lego, alebo si kreslí. Lenže keď ho to prestane baviť, som v háji, lebo nuda v jeho podaní je na obesenie. Povaľuje sa na sedačke, provokuje sestru alebo domŕza, aby sa s ním išiel niekto hrať. Čo sa dá na chvíľu, lebo mladšieho potomka neradno nechať, aby sa zariadil po svojom. Potom to dopadne ako v piatok, keď sa Slečna dopracovala ku kelímku so svojím mastným mazaníčkom od kožnej a urobila si z neho hrubú pleťovú masku. Skoro ma šľahlo. 

So Slečnou to tiež nie je ktoviečo. Fakt je to ešte krpaté trdlo, ktoré viac ako tri minúty pri jednej činnosti nevydrží. Čiže si v rýchlom slede čítame knižky, skladáme skladačky, hráme sa s plyšákmi, a hádžeme si loptu. Dokola. Pred pár týždňami sme v očakávaní tohto zúfalstva zakúpili trampolínu. Museli sme kvôli nej vybrať dvere zo zadnej izby, ale v čase núdze je prijateľné hocičo. Ťah to bol dobrý - obe deti s nadšením striedavo hopsajú a hopsajú a aspoň pustia ventil prebytočnej naakumulovanej energii.

Druhou záchrannou pákou je počítač. Malý má povolených niekoľko hier a rozprávok. Slečna miluje pesničkové a spomínané domáce videá. Lenže ak nechcem, aby pred obrazovkou zakvasili príliš dlho (čo v prípade nášho prvorodeného nie je nijaký problém), musím ich od PC odohnať a znova riskovať ich otravnosť.

Neteším sa na takéto dni, fakt sa neteším. Dnes to bolo zas iné. Síce kosa ako v ruskom filme, ale aspoň slnko svietilo a naobliekaní pokračovatelia rodu sa mohli vyblázniť vonku. Toto beriem!

Skoro ma porazilo...