Bolo skvelo.
Terchová má aj odhliadnuc od Jánošíka svoje čaro. Počasie nám napriek našim obavám veľmi prialo, hoci teplé veci sme naplno využili. Zopár záležitostí sa nám síce snažilo prekaziť dobrú náladu, ale márne.
Dostali sme sa na izbu, ktorá nemala úplne funkčné kúrenie. Znamenala to, že v intervale štyroch minút kachle išli a nasledujúcich dvanásť sa odporučili. Zistili sme to, pravdaže až hlboko večer, keď deti už spali, teplota vonku začala dramaticky klesať a my sme sa pod starými paplónmi triasli ako choré mopslíky. Našťastie nasledujúce ráno sme sa presťahovali inde, kde sme paradoxne jedny kachle vypínali, aby sme teplo vôbec prežili...
Druhá vec nebola až tak celkom nečakaná. Už v piatok doobeda sa Slečne z jednej nosnej dierky pustil zlovestný pramienok. Tvárila som sa, že nič. V noci z piatka na sobotu však dieťa funelo, vzdychalo, chrápalo a vrtelo sa takmer bez pauzy a ráno sa zobudilo totál sopľavé. Ale už sme boli tam, aspoň som nemala doma dilemu, či ísť alebo neísť. Odsávačka a kvapky frčali na plné pecky a nakoniec to zas žiadna tragédia nebola.
Posledná nepríjemnosť nás uzimených a nevyspatých čakala v sobotu ráno pri raňajkách. Malý sa ešte ani jedla nedotkol, keď ozelenel, vyhlásil, že je mu zle, vyrútil sa z jedálne a ledva som ho vystrkala z chaty, aby nehodil tyčku vnútri, ale vonku. To som už bola na pokraji paniky. V hlave mi bežali scenáre o ďalšej rotavírusovej nákaze. Ďalších desať minút som ho priebežne bombardovala kontrolnými otázkami typu: "Nie je ti zle? Nebolí ťa bruško? Netočí sa ti hlava? Necítiš sa unavený?" Dieťa síce ešte zelenkavé len záporne krútilo hlavou a veselo sa naháňalo s ostatnými po chodbách. Po preskúmaní všetkých indícií sme dospeli k záveru, že na vine bol jedálňový čaj. Ten nezaprel svoju povesť - bol slabý ako čaj a navyše štedro okyslený citrodekom. Malý ho na lačný žalúdok kopol do seba asi pol litra. Zrejme rozmaznaný domácou stravou na neho tento roztok úspešne zapôsobil ako dávidlo...
Tieto nepríjemnosti však boli hojne vyvážené príjemnou spoločnosťou a programom, pri ktorom pookrial duch i duša. V sobotu sme si vyšľapali na lazy pozrieť si Jánošíkovo rodisko - slnko svietilo, príroda bola nádherná a konečne som sa vyrozprávala do sýtosti.
Na tento víkend budem ešte dlho s láskou spomínať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára