Stalo sa to takto.
Keďže náš prvorodený stále kašle ako tuberák v predposlednom štádiu, pozvala si nás doktorka v stredu ráno na výter. Slečnu sme vzali tiež so sebou, dostala do malého stehna vakcínu (valila oči na plyšového megahrocha, ani si nevšimla, že ju voľakto bodol).
Sestrička sa zakrádala k Malému s paličkou v ruke, keď sa tu zrazu zarazila.
"Ty máš v puse cukrík?" vyzvedala sa.
"Nemám," ohradil sa Malý a hypnotizoval výterovú tyčinku.
"On je opuchnutý?" otočila sa na mňa sestrička zmätene.
"Nie," tvrdila som jednoznačne.
"Ale je, veď sa na neho pozrite," trvala na svojom sestra už aj spolu s MUDrou. Synáčik zdvihol hlavu a ja som skoro odpadla: pol tváre bolo dieťa a druhá polovica syseľ... Si mohli o mne tie dve myslieť! Ja som si ale fakt doma nič nevšimla! Lekárka teda Malého znova prezrela: vyhmatala uzliny (negatívne), odmerala teplotu (žiadna), pýtala sa dieťaťa, či ho niečo bolí (nebolelo). Nuž sme napokon usúdili, že problém môže byť chrup.
A tak sme dnes ráno cupitali k zubárke - Malému kvalitne ovísala pravá polovica tváre, našťastie bezbolestne. Dentistka potvrdila našu diagnózu: dieťa má pod zubom hnisavý vačok. Zub mu vyčistila .Z kresla sa mojím smerom dívalo synovo zúfalé oko, ku koncu procedúry už skuvíňal, ale držal. Iste k tomu prispela aj vidina autíčka, ktoré sme mu ako úplatok za statočnosť doma prisľúbili. Zubárka sa vyjadrila, že by bodli antibiotiká. A tak sme sa odtransportovali naspäť k pediatričke, ktorá nám predpísala čosi, čo by mohlo synovi vrátiť ľudskú podobu a zároveň zlikvidovať šťavnatý kašeľ.
A tak máme doma lazara. Dúfam, že lieky zaberú, lebo tíšiť dusivý kašeľ noc čo noc a pritom ešte hľadieť na znetvorenú tváričku, to už je na mňa trochu moc.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára