Kto ako trúbi

Mám pocit, že to spomínam v každom druhom príspevku, ale neprestáva ma fascinovať rozdiel medzi našimi deťmi. A to, samozrejme, nehovorím o pohlaví.

Vraví sa, že s každým ďalším dieťaťom je rodič zhovievavejší. Nuž, u nás to platí iba obmedzene. Je pravda, že si z mnohých praktických vecí nerobím takú ťažkú hlavu ako pri prvom dieťati (spánok, strava), no vo výchove som ďaleko dôslednejšia. Musím byť. Naša druhorodená ma neustále núti byť v strehu a dokazovať svoju morálnu prevahu.

Určité prejavy ma úplne vyvádzajú z miery. Napríklad jej neuveriteľná cieľavedomosť a tvrdohlavosť. Ráno sa postaví doprostred kuchyne a spustí: "Mam-mam." (Mňam-mňam = čaká na predraňajkový piškót.) 

"Počkaj," hovorím a idem na WC. "Mam-mam," počujem v pravidelných intervaloch až tam. Umývam sa, češem sa, medzitým Malý príde s nejakou súrnou otázkou, a tak riešim deravú ponožku alebo stratenú hračku z kinderka. A do toho pokojne ide z kuchyne: "Mam-mam, mam-mam, mam-mam!" Aj desať minút. 

Alebo príde návšteva. Slečna vylezie v zadnej izbe na trampolínu a začne vykrikovať: "Teta, teta, teta!" Skrátka, potrebuje k svojmu výkonu híkajúce obecenstvo. Návšteva sa usadí, núkam jej niečo na pitie. Do toho sa začne rozoberať nejaká téma. No a v pozadí ide nervy drásajúce: "Teta, teta, teta, teta, teta...", kým niekto z nás nekapituluje a neobráti pozornosť želaným smerom.

Iná situácia. Slečna voľačo chce. Som vo vedľajšej miestnosti. Namiesto toho, aby zdvihla svoj malý oplienkovaný zadok a prišla za svojou matkou slušne sa vyjadriť, zareve: "MAMA!!!" Ten tón je verbálne neopísateľný. Niečo ako "hej ty tam, už si tu dávno mala byť, ty handra!" No, adrenalín mi letí do výšin.

Úplne iná kapitola je jej vzdor. Ak jej odmietnem vyhovieť, nebodaj si dovolím ju napomenúť, zvýšiť hlas, či dokonca sankcionovať za jej nevhodné správanie, naštve sa. Zúri. Hádže veci, prípadne svoje telo o zem. Kope. Nerozpakuje sa prísť a uštipnúť ma, prípadne uštedriť mi kopanec. A drží ju to a drží aj desať minút, kým ju nezlomím. Zlomí ju ani nie tak prísnosť (ktorá je namieste, veď ešte nemá ani dva roky, čo bude robiť neskôr, ak ju teraz nechám v presvedčení, že je vodcom svorky???), ako prehováranie na dobré: "To je škaredé, čo teraz robíš. Nepáči sa to ani mne, ani Pánu Bohu. Ukáž teraz, ako vieš byť pekné a poslušné dievčatko..." Kupodivu tento druh taktiky zaberá najviac. Ale je to vyčerpávajúce. Malý bol (a aj je) v porovnaní s ňou miláčik a krotký baránok. Nikdy sa nešvacol o zem. A aj keď sa tiež vie jedovať, hrozba konfliktu ho vždy prinúti hodiť spiatočku. Slečna nie.

Keď sa schyľuje ku konfliktu s autoritou, Malý trúbi na ústup. Jeho krpatá sestra začne vtedy trúbiť do boja. Dáva mi zabrať!

Kočíkové rekviem

Ešte do dnešného rána sa v našej domácnosti nachádzali tri kočíky. 

Prvý sme kupovali v radostnej nedočkavosti pred Malého narodením a bola to veru dobrá kúpa: priestranný, hojdací, nafukovacie kolesá, vďaka ktorým sme sa v zime vysmiali snehu a zľadovateným chodníkom. Neskôr sa vanička dala vymeniť za športovú časť, z ktorej postupne čučali obe naše deti a pozorovali svet.

Druhý sa stal členom našej rodiny, keď mal Malý rok. Praktická bugina s veľkým nákupným košom, ľahká manipulácia. Môj obľúbený. Slečna sa v ňom vozí doteraz a keď sa prestane, priložím jeho vrak ku kontajnerom. Začína niesť známky vysokého opotrebovania: pokazená brzda, nefunkčná búdka, odídený suchý zips na vrecku. Predať ho nemôžem, tak to by bola iná hanba!

Tretí kúsok nám tiež poslúžil, hoci jeho kúpu som sprvoti oľutovala. Veľký športiak s prehadzovateľnou rúčkou. Kupovala som ho na inzerát pre Slečnu v čase, keď sa mi do buginy zdala ešte malá a športová časť kombinovaného mi prišla nepohodlná (nedala sa sklopiť do úplného ľahu). Nakoniec sa ukázalo, že to, čo sa mi na prvý pohľad zdalo príma, je ťažko ovládateľné hebedo. Vonku som s ním bola asi dva razy. Zato Slečna v ňom celé mesiace pohodlne doma spávala svoje dva denné spánky. 

Nuž, usúdili sme, že prvý a tretí kočár nám tu zbytočne zaberá lebensraum, a tak som ich oba hodila na inzerát. Možnosť, že by sa niektorý z nich ešte v našej domácnosti uživil tu síce ešte teoreticky je, ale už asi len teoreticky.

Dnes som predala prvý. Je to čudné, ale bolo mi potom do plaču. S tým lôžkom na kolesách sa mi spája toľko spomienok! Mám pocit, akoby som zatvárala jednu kapitolu života...

Inzerát: Predám kočáre. Zn: Je mi smutno...

To je on. Česť jeho pamiatke!

O stretnutí s netvorom

Každé dieťa má svoje súkromné strašidlo. Niečo (resp. niekoho), vďaka čomu musí mať pri zaspávaní zažnuté svetielko a kvôli čomu v noci radšej riskuje pomočené pyžamo ako vyliezť do tmy, kde môže striehnuť TO.

Moja detská nočná mora mala vtáčiu hlavu, zobák, meravý pohľad vytreštených očí a dlhý čierny plášť. Myslím, že sa niektorí z vás práve pousmiali. A možno tiež patríte do generácie nešťastníkov, ktorých súdružky učiteľky v MŠ vzali na "rozprávku" Panna a netvor v naivnej predstave, že pôjde o detský príbeh. Omyl. Recenzie radia tento kinematografický skvost (bez irónie) do kategórie hororu, dokonca kvalitného hororu. Mne a mnohým mojim rovesníkom spôsobil tento film mnohoročnú traumu a dovolím si tvrdiť, že zabezpečil prácu nemalému počtu detských psychológov a psychiatrov.

Ja som roky po tomto drsnom zážitku nedokázala večer chodiť na záchod bez obavy, že mi zvierače povolia už na pol ceste. Vždy som mala nechutný pocit, že mi na plece dopadne znetvorená ruka s vtáčími pazúrmi, ako kupcovi v príbehu. Fuj! Dlhé roky som sa úspešne bránila konfrontácii s touto mojou súkromnou nočnou morou, vždy ma pojala iracionálna panická hrôza, hoci mi už vtáčí netvor neznemožňoval ísť sa večer vycikať.

Nuž a včera som voľačo hľadala na Youtube a na lište mi od veci zasvietil odkaz na tento film. Bojovala som sama so sebou. Normálne som sa musela presviedčať, že som už dospelá, matka dvoch detí a že hoci mám právo sa báť, rozhodne by dôvodom môjho strachu nemal byť baleťák prezlečený za vtáka. Nuž som sa nadýchla a film som si zo zvedavosti pustila. Bola som prekvapená. Po prvé z toho, že hoci od traumatizujúceho zážitku v detstve prešlo už tridsaťtri rokov (a film som odvtedy nevidela), niektoré scény som si pamätala do detailu. Po druhé z toho, o aký nádherný príbeh a spracovanie ide. Je to desivé, ale zároveň také sladkobôľne dojímavé, až som si poslzila (no, z extrému do extrému!) A hoci nemám chuť pozerať to často, nebudem sa už báť svojho detského strachu.

Jedno však viem: moje súdružky učiteľky v škôlke by som dala za psychickú ujmu zavrieť, až by boli čierne. Keď si predstavím, že by TOTO videlo moje šesťročné dieťa! Skončilo by na práškoch. A ja tiež.

Pre tých, ktorí nevedia, o čom je reč (kto sa nerád bojí, nech sa tým radšej ani neznepokujuje):

O vypchatých korytnačkách

Dnes bolo nádherné počasie. 

Som vďačná za každý pekný deň, pretože sa už teraz desím sychravých a chladných jesenných dní, keď sa nebude dať s deťmi chodiť von a ja budem zápasiť o zvyšky zdravého rozumu.

Zato dnes sme si čerstvého vzduchu užili až-až. Zastavili sme sa aj pri jazere, aby sme sa pohrali na miestnom ihrisku, nakŕmili vodné vtáctvo nepoužiteľnou vianočkou a nahádzali do vody pol tony štrku.

Ako sme hádzali kačiciam kúsky pečiva, zrazu, kde sa vzali, tu sa vzali, priplávali sa napásť aj dve korytnačky. Vyvaľovali sme oči a hneď sme si tento pekuliárny úkaz odfotili. Malý sa pobavene čudoval: "To čo je? Korytnačky predsa u nás vo vode nežijú, len v múzeu. Tie PREPCHATÉ." 

A tak sme si k tomu dali aj jazykové okienko a vysvetlili si rozdiel medzi prepchatou a vypchatou korytnačkou...

Dnes to prírode skutočne slušalo!

Dávame si do nosa

A jeseň je tu aj oficiálne.

Včera sme sa zastavili v záhrade, kde to je teda naplno poznať. Bolo krásne slnečno, ale tým sme sa už nemohli dať oklamať. Slečna márne bežala dozadu k potoku, že vraj "manini, manini!" (maliny) Ani černice, ani moruše. Našli sme jej aspoň pár celoročných jahôdok.

Zato úroda jesenných plodov je parádna. Slečna teda vďačne oželela "manini" a vymenila ich za päť strapcov hrozna. Malý zas pomohol dedkovi pooberať hruštičky. Našťastie ovocie je u nás stále in. 

Vrátili sme domov s tromi plnými košmi a baštíme, až nám za ušami puká!

Nech sa páči, ponúknite sa:

Kultura za pět set

Potomstvo má blízko k umeniu. Každé dieťa svojím spôsobom.

Dnes ma náš prvorodený opäť presvedčil, že vychvaľovanie sa nie je jeho silnou stránkou. Je to typické. Dieťa vyzerá, ako keby nevedelo do päť narátať, ale samé pre seba sčíta a odčíta s prechodom cez desiatku. Nuž a dnes doobeda sa zavrel do izbičky a zotrval v nej v tichosti dobrú štvrťhodinku. Nedalo mi to, a tak som nakukla dnu. Synáčik sedel rozvalený v kresle, v ruke kniha.

"Čo robíš?" kladiem kontrolnú otázku.

"Čítam si. Už som prečítal prvú stranu," hovorí syn ako keby nič.

"Tak mi prečítaj túto vetu," neveriacky ďobem prstom do knižky.

"Pingu dos-tal na naro-de-niny lyže," prečíta dieťa a mne sánka cvengne o podlahu. Hmm, tak fajn. Práve zisťujem, že dieťa sa (nevedno kedy) samostatne naučilo súvisle čítať. Pojímam podozrenie, že jedného dňa si len tak mimochodom sadne za klavír a sfleku dá nejakého Chopina...

Slečna sa momentálne viac ako o literatúru zaujíma o hudbu a spev. Má obľúbené pesničky, ktoré nám idú dokola a dokola a dokola. Každý z nás zažil nepríjemný stav, keď nedokáže z hlavy dostať nejakú melódiu alebo úryvok piesne. Dokonca to má aj voľajaký odborný názov - tuším nejaká sluchová slučka alebo tak nejak. Ja týmto neduhom trpím pomerne často. Nasledujúce video je momentálny hit sezóny. Skúste si ho pustiť pätnásťkrát za sebou a ak sa v noci nezobudíte na "ťuki-ťuki-ťuk" v hlave, napíšte mi!

Všetko je niekedy po prvý raz

Táto múdrosť sa dnes naplnila pri oboch našich deťoch.

Dopoludnia som zistila, že naše zemiakové zásoby sú k dnešnému obedu nepostačujúce. Som stále prechladnutá a ukašľaná, cítim sa biedne. Na nákup sa mi teda vôbec nechcelo. Lenže nič sa nedalo robiť. Alebo dalo? 

I prišiel môj šesťročný syn s ponukou, že on veru do toho obchodu skočí. Sám. Najprv som zaváhala, ale v jeho prípade sa každý posun k samostatnosti, ktorý vzíde navyše z jeho vlastnej iniciatívy, nesmierne počíta. A tak som súhlasila. Samošku pozná, vie, kde je zelenina. Vysvetlila som mu teda, že si má do sáčka naložiť osem väčších, nie nahnitých zemiakov a odniesť to k pokladni. Do pudelára som mu odčítala približnú sumu a vypravila ho v mene Božom. Synak sa tváril ukrutne dôležito a ubezpečoval ma, že to zvládne. Aj tak som čučala von oknom: svedomito sa na ulici poobzeral na obe strany (našťastie naša ulica nie je cez víkend frekventovaná, navyše už z diaľky dobre vidno prichádzajúce vozidlo), zamával mi a zmizol za rohom (obchod je odtiaľ pol minúty).

Vytesnila som z hlavy všetky hrôzostrašné scenáre a relatívne pokojná som čakala na jeho návrat. Stalo sa. Dieťa bolo na seba pyšné, všetko prebehlo hladko. V sáčku sa hompáľalo osem zemiačikov. Aha, bolo treba povedať nie "väčšie", ale "obrovské" zemiaky, vzhľadom na veľkosť šesťročnej hrsti, ale nevadí. V skromnosti sme z nakúpeného poobedovali. Malý sa priznal, že sa vôbec nebál, a že keď úspešne misiu zvládol, "maminka, ja som mal takú veľkú radosť!" Hneď volal Babinke, aby ju o svojom skutku informoval. Tá vnuka patrične vychválila a jeho matku patrične vyhrešila. Pripomenula mi všetky skazenosti tohto sveta, ktoré číhajú na každom rohu. Nuž, viem o nich. Lenže to by som do konca života musela deti držať doma pod zámkom. A nedopriať im to ohromné uspokojenie z toho, že prekonajú vlastné limity, ako dnes.

Slečna prešla menej vzrušujúcim, ale tiež významným zážitkom. Prvý raz v živote som jej ostrihala vzadu porast, ktorý sa honosne volá vlasy. Rástlo jej to strašne nerovnomerne a už vyzerala srandovne. Neviem, či to z fotiek bude vidno, ale šibrinkovať dvojročnej okolo uší nožnicami a ešte pritom urobiť kvalitné foto, tak to je Mission Impossible.

Takže pred:

 A po:

I love English

Milujem angličtinu. K mentalite a kultúre anglicky hovoriacich národov mám isté výhrady, ale ich rodný jazyk milujem. Overila som si to aj dnes.

Náš kamarát M. usúdil, že by rád pokročil v tomto jazyku aj k inému ako len k "hello" a "ej bí sí dí". A tak sme sa dohodli na individuálnom vyučovaní. Dnes sme mali prvú hodinu a ja som sa cítila ako ryba vo vode. Po dlhšom čase som zas oprášila kantorské zručnosti a zamilovane som hľadela na "I am" a "you are". 

Angličtina je strašne úsporná. Jednou frázou sa dá vyjadriť to, na čo v slovenčine vyplytváte dvakrát toľko slov. Vedeli ste napríklad, že v nemeckých firmách odporúčajú porady a zasadania viesť v anglickom jazyku? Došli na to, že za rovnaký čas dokážu prebrať o tretinu viac agendy ako v nemčine.

Minule som si na ihrisku všimla dievčatko, ktoré malo na tričku obrázok Garfielda s tým jeho typickým flegmatickým výrazom, pri ňom bublinka a v nej otázka: "Do I look like I care?" Nuž, predstavila som si slovenský ekvivalent. Popísané by bolo tričko ešte aj na chrbte. Pretože najvýstižnejší preklad znie asi takto: "Vyzerám na to, že by som sa vôbec o niečo zaujímal?"

Angličtina je nápaditá. Má za vagón idiomov a fráz, mnohé z nich sú takmer nepreložiteľné, iné ohromujúce. Napríklad, ak sa vám niekto zverí, že jeho "Granny is full of beans," vonkoncom nenaráža na babkino biedne zažívanie vplyvom strukovín. Znamená to skrátka, že starká je vitálna a plná života (prečo zrovna fazuľa reprezentuje životnú energiu, nevedno).

Angličtina je beťárska. Stačí zlé vyslovenie slova alebo malý preklep a máte úplne inú myšlienku - zo spievania potápanie (sing-sink) napríklad. Nedá mi nespomenúť fatálne zakopnutie bývalého študenta, opisujúceho obrázok. Na ňom bol mladý muž v obleku a v gombíkovej dierke mal zastoknutú ružu ("There is a rose stuck in his button hole."). Žiak nešťastník si pomýlil slová button (gombík) a bottom (zadok). Slzy nám tiekli od smiechu. Ako kolegyňa lakonicky poznamenala, možno má dotyčný ružu zapichnutú aj v onej dierke, akurát z obrázka to nevyplývalo...

Skrátka, English is fun!

O jesennom oblečení a gaštanoch

Schladilo sa. Počasie vonku už konečne naplno pripomína jeseň napriek budúcotýždňovému prísľubu babieho leta.

Ráno bezradne stojím pred skriňou a snažím sa čo najvhodnejšie obaliť deťom ich telesné schránky. U Slečny to nie je až taký problém. Zato Malému sa zas hnáty natiahli o pár centimetrov a všetky dlhorukávové a dlhonohávové veci, ktoré odpočívali v pokoji na dne šatníka celé leto, mu začínajú byť hrozivo krátke. Zakúpila som mu teda zopár nových kusov do garderóby, čím som ho teda nijako nenadchla. Nové veci nemá rád. Prinajlepšom ich ofrfle, častejšie však oreve. Aj dnes.

"Toto si neoblečieeeeem, tie gate mi padajúúúú," fňuká a zúrivo vrtí spodnou časťou tela, aby mi názorne ukázal, ako v škole príde o nohavice. Som neoblomná. Niektoré argumenty mu tolerujem - veď každý z nás má nejaké výhrady voči istým kúskom oblečenia - ale v niečom som neoblomná.

Ako sa ukázalo, behom dňa sa s nohavicami skamarátil a zrazu mu už nepadali. Ešte keby som tak zohnala vhodné ponožky... Tie sú proste horor. Malý neznesie, keď majú silnú gumu (to ale ani ja), no neoblečie si ani podkolienky, ani kotníkové, ani také, ktoré majú vyššiu sáru. A tak chodím do overených obchodov ako na klavír a striehnem na nový tovar. Zatiaľ neúspešne, čo v praxi znamená prať dokola tých niekoľko párov takmer zodraných fusaklí, ktoré môj syn berie na milosť...

Nuž a aby som sa posunula od oblečenia k činnostiam v ňom páchaným, dnes sme boli zbierať gaštany. Neďaleko nás je gaštanová alej a deti sa v nej "vyřádili". Doniesli sme ich domov za plný kočár (myslím gaštanov, nie detí), som zvedavá, čo s nimi urobíme. Najskôr sa nám budú povaľovať po byte, až kým sa niekto na nich nedorazí.

Pohľad na ne je však príjemný.

Z oboch strán katedry

Dnes som sa po prvý raz zúčastnila rodičovského združenia z opačnej strany katedry.

Moje pocity sú rozporuplné. Boli sme zahltení množstvom informácií a pani učiteľka zjavne v mnohých veciach improvizovala (nechcem machrovať, ale ako príslušník toho istého profesného druhu mám na to vyvinutý čuch). Na jednej strane som ju aj ľutovala, ale na druhej som sa v duchu jedovala, že si v istých veciach dala malú námahu, aby sa pripravila na mnohé doplňujúce otázky. 

Otázky boli skutočne mnohé. Aj medzi rodičmi spolužiakov môjho syna na našlo zopár natvrdlých jedincov, ktorí nedokázali potlačiť nutkanie pýtať sa na každú blbosť. Aj preto som rodičovské združenia ako učiteľka z duše neznášala a potila som pri nich krv. Človek musí byť slušný a pripravený skutočne na všetko, až rozum stojí. 

Tak sa stalo, že sme odchádzali medzi poslednými a celá akcia trvala dve hodiny. Keď som pri odchode odovzdávala ďalšie vyplnené tlačivo (byrokracia v školstve je neuveriteľná), dovolila som si položiť vyčerpanej pedagogičke otázku aj ja. Zaujímalo ma, či je niečo podstatné, čo by som mala o našom prvákovi vedieť. Vraj nie. Pekne potichu pracuje a snaží sa. Fajn. Nech mu to ostane.

Apropo naše zdravie. Malý kašle. Slečna sa dnes pridala do klubu sopľavých. Naše víkendové plány sa rozplývajú do stratena...

Sopeľ a pán Murphy

Malý je už dva týždne v kolektíve, a tak sa stalo to, čo som potichu aj očakávala: osopľavel.

Okamžite som mu nasadila domácu pomocnú kúru, ale pri nádche mi všetko pripadá zbytočné: liečená nádcha trvá týždeň a neliečená sedem dní...

Našťastie sa zdá, že ostane len pri sopľavom nose. Dúfam teda, že sa vyhneme zbytočnej absencii v škole. No a ja svojmu synovi sekundujem, aby sa necítil trápne. Nos mám upchatý, dutiny boľavé a hlas nádherne chrapľavý a nosový - no hotová francúzska šansoniérka.

Zbytok našej famílie zatiaľ vírusu odoláva. Lenže... Chceme ísť na víkend preč. A pán Murphy je neoficiálnym členom rodiny. Obávam sa, že sa o svoje právo prihlási. 

Už som si napríklad zvykla na to, že Slečnu treba cez týždeň prebrať ráno k životu o štvrť na osem, aby sme stihli Malého odveliť do vzdelávacej inštitúcie. A že v sobotu ma neomylne o 6.20 vyruší zo sna jej neodbytný cvrkot: "Ham, ham!!!" ("ham" nemá nič spoločné s jedlom. V migzičtine našej dcéry to znamená "von" - domáha sa vyložiť z postieľky.)

Takisto je nepísaným pravidlom, že nech sa postavíme v obchode do radu k hociktorej pokladni, zadrhne sa: pokladník je šuchtavý, alebo nevie nablokovať nejaký tovar, alebo zákazník vyloží z vrecka hrču stravných lístkov. Skrátka, deti zatiaľ popri čakaní skonzumujú pečivo (moja obľúbená veta pri pokladni: "Tých pečív bolo pôvodne päť,") a vypijú svoje funglové piťko.

Lenže ja by som tento týždeň veľmi chcela stihnúť stretnutie s Nikuliq a Nikinkom a stráviť víkend v spoločnosti našich milých M. Nuž, dúfam, že si pán Murphy dá tentoraz pauzu. 

Hore bez

Minule ma Slečna pristihla, ako sa prezliekam. Keďže sa nezvyknem pred deťmi pretŕčať hore bez, pomerne ju šokovalo to, čo uvidela.

"Sisik," otrčila prst smerom k inkriminovanej časti tela. Jej tvárička sa na chvíľu stala výkladnou skriňou emócií. Dala sa v nej jasne rozpoznať radosť, blaženosť, zmätok, rozpaky a údiv. Celkom zjavne v nej pohľad na ešte nedávny zdroj potešenia evokoval príjemné pocity. Na druhej strane však nedokázala z pamäte za ten svet vyloviť dôvod tohto rozpoloženia. A miatlo ju to.

(Veľmi úspešne a bezproblémovo som ju odstavila hneď ako sme sa presťahovali, čiže koncom júna. Nové prostredie, nové rituály a dve plačlivé noci. A bol koniec našej devätnásťmesačnej mliečnej kariére...)

Keďže išlo o výnimočnú chvíľu, nerušila som hneď jej čaro. Nechala som Slečnu fascinovane podísť bližšie. Ako zhypnotizovaná sa inštinktívne pusinkou priblížila až k prázdnej mliečnej banke. Lenže už zabudla, čo ďalej, a tak mi aspoň uštedrila jemný cmukanček. Potom ručičkou opatrne pohladkala onú časť môjho tela a tichúčko predniesla: "Móóój!" 

Bolo to strašne milé a zároveň trocha smutné. Veď stačili dva mesiace a na svoju závislosť úplne zabudla. Na to, bez čoho predtým nevedela žiť. Fascinujúce!

Nuž ale po tomto zážitku si aspoň viac začala všímať vlastné telo. Vyhrnie si tričko a ukazuje mi: "Sisik." Potom si ďobne na druhú stranu hrudníčka a informuje ma: "Duý." (druhý)

Naposledy si prštekom zliezla o čosi nižšie a vraví: "Pupik." Potom si zaškúli na holý trupík a zmätene dodá: "Duý???" A mohla som vysvetľovať, že nie všetky veci na našom tele sa vyskytujú v pároch...

O skorej jeseni a zmrzke

Vyzerá to tak, že bol dnes posledný horúci deň. Aspoň podľa meteorológov. Napriek tomu, že stále chodíme v krátkych rukávoch a nohávoch a tvárime sa, že leto pokračuje, ja mám už takú správnu jesennú náladu. 

Ono vo vzduchu je už cítiť predposledné ročné obdobie. Hlavne ráno. Vzduch je chladný a vlhký. Poobede sú dlhšie tiene a slnko svieti tak nejako našišato. A rýchlo zapadne. A keď už zapadne, ostáva zima. Skrátka, zjesenieva sa. Aj stromy už začínajú zhadzovať lístie a v blízkej aleji sa začínajú povaľovať gaštany.

Odhliadnuc od týchto neklamných znakov blížiacej sa jesene, stále si vychutnávame nezvyčajne teplé dni. Včera a dnes sa deti ešte poobede čľapkali v bazéniku, ale zdá sa, že to už je jeho labutia pieseň. Stačí totiž, aby jemne zafúkalo a potomkovia sa trasú ako choré mopslíky.

A chodíme na zmrzku.

Včera sa na ňu zrovna chystáme, keď sa Malý spýta: "Maminka, koľko stojí dvojitá zmrzlina? A koľko stojí jednoitá?" Keď som mu pravdivo odpovedala, na chvíľu zmizol do izbičky. Potom sa vrátil a vytasil svoju novú mekvínovú peňaženku (vďaka, Teta V.). Mal v nej odrátanú presnú sumu zo svojich úspor.

"Dnes si neber peňaženku," inštruuje ma, "zaplatím to ja!"

Dá sa takému pozvaniu odolať? Nechala som teda pudelár doma a môj šesťročný grand sa plesol po vačku. Pozval svoju matku na zmrzlinu a aj ju náležite zaplatil.

Dnes sme sa vybrali schladiť k stánku opäť. Malý znova ťahá peňaženku, ale informuje ma, že si dá dnes už len jednoitú. Zdvorilo odmietnem jeho ponuku s tým, nech si peniažky odloží na inú príležitosť. Nebráni sa. Ale predsa si dáva dvojitú, koťuha. Za mamičkine prašule sa nemusí obmedzovať. Má to prešpekulované. 

Do horúcich dní sa vkráda jeseň...

Carpe diem dvadsaťdvamesačnej

"Cikiki, cikiki," nástojčivo vykrikuje dnes ráno Slečna z kočára. A o štvrť minúty zas. Celých pätnásť minút z obchodu domov. Videla ma kupovať jogurty - tie s cukríkmi pod viečkom. A je neodbytná. "Cikiki, cikiki!" dožaduje sa cukríkov a nedá si vysvetliť, že jogurt bude konzumovať až doma. Inak, toto ju presne vystihuje: ak si niečo vezme do malej hlavy, ide po tom cez mŕtvoly.

Je to tvorček, ktorý si naplno užíva každú minútu bdenia. O všetko sa zaujíma. To, čo sa hovorí, chápe na stodesať percent. Lieta ako šarkan, všade vylezie, dočiahne na kľučku. Na ihrisku je ako ryba vo vode: lezie sama na šmykľavku a sama sa z nej šmykne (asi päťdesiatkrát za štandardný pobyt v parku, čo je cca hodina a pol doobeda a dve a pol poobede), vylezie na všetky jej dostupné preliezky, pohojdá sa na všetkých dostupných hojdačkách. Naberá si piesok do kýblika, trhá kvety, zbiera šutre, požičiava si cudzie hračky a vždy s nádejou v hlase sa na mňa obracia: "Asa?" ("Naša?" rozumej hračka.) Ak nie je vyobliekaná do ružového, väčšina ľudí ju pasuje za chlapčeka. Nuž, do krehkého jemného dievčatka má ďaleko. Hoci je živá, nie je agresívna a druhých detí sa mierne ostýcha.

Berie sa sama jesť. Trhá mi lyžicu z rúk a dožaduje sa: "Sa! Sa!" ("sama") Ak sa jej nepozdáva chovanie jej brata, nemá problém škriekať mu zúrivo z piatich centimetrov do tváre. Ak sa jej nepozdáva moje chovanie, väčšinou obmedzujúce, bez slova hádže veci o zem od jedu a kope do nich.

Obľúbené činnosti: skákanie na trampolíne, hádzanie kameňov do vody, jedenie čohokoľvek kedykoľvek, pozeranie fotiek a videí na PC - predovšetkým tých, kde účinkuje ona sama.

Vstáva ráno o siedmej, cez obed spí bežne hodinu a pol, večer sa ukladá cca o pol deviatej. V noci je to ako-kedy, myslím, že jej práve idú posledné stoličky, a tak sa budí častejšie.

Reč je stále biedna. Okrem pár základných slov: mama, osko, baba, dede, tam, toto, dám, dediky (detičky), dadako (dievčatko), atď. má stále zopár špecialít, ktorým rozumejú iba zasvätení: po (piťko), apa (hopa, trampolína), taka (kaka), sebeje (studený)... Vety zatiaľ nula bodov, akurát sa opýta "Deje?" (kde je), "Totoe?" (čo to je), alebo povie "Tamie!" (tam nie) "Saie!" (sama nie). Špinavá je ako "pasa" a studená ako "baža" (žaba). Kupodivu vie povedať "dakjem" a celkom vhodne to používa, čím väčšinou šokuje okolie.

Všade jej je plno, oči treba mať na stopkách, lebo sa ide doraziť stokrát za deň. Zväčša má dobrú náladu, rehoce sa a robí opičky. Miluje svojho brata a pýta sa na neho každú chvíľu, kým nepríde domov zo školy.

Je to náš miláčik. Strašný miláčik.

Jogurt a "cikiki".

Toto neviem pochopiť

"Dobrý deň, ako sa vám darí?" zdravím sa na ihrisku s mamičkou, s ktorou som sa už dlho nestretla. Vídali sme sa ešte v poradni - medzi jej synčekom a našou Slečnou je štvordenný rozdiel.

"Dobre," vraví, úsmev od ucha k uchu, "ideme sa na ihrisko ukľudniť. Malý začal chodiť do jasieľ, prereve tam vyše hodiny, potom štyri hodiny spí od vyčerpania..."

Pozriem na toho jej drobčeka, potom na toho nášho. Neviem si predstaviť, že by som tú našu malú opicu nechala cez deň v zariadeníčku. Prísť o možnosť tráviť s ňou čas, pozorovať jej milé prejavy, nechať sa ňou vytáčať, starať sa o ňu do úmoru, chrániť ju a ukazovať jej svet.

Teraz to vyzerá, že sa pasujem za lepšiu matku ako sú tie, ktoré si to zariadili inak. Nie je to pravda, hoci sa priznám, že im nerozumiem. Teda, rozumiem logickým dôvodom, ktoré ich k tomu vedú, ale napriek tomu nechápem, ako sa s tým dokážu zmieriť. Myslím si, že takéto malé detičky sú nezrelé na to, aby dokázali existovať v mimorodinnom prostredí. Prispôsobia sa, ale za nejakú cenu. A určite je menšia šanca, že raz budem ľutovať rozhodnutie ostať so svojimi drobnými deťmi doma ako naopak. Lenže...

Minule som započula v rozhlase informáciu o prieskume EÚ, v ktorom sledovali percento štvorročných detí, navštevujúcich predškolské zariadenia v rámci členských krajín. Najnižšie percento malo Poľsko a Brusel sa údajne v tomto smere chystá rozvinúť osvetu. Vraj je štatisticky dokázané, že deti, ktoré sa začlenili do kolektívu skôr, sú samostatnejšie, prispôsobivejšie a bezproblémovejšie. Rozčúlilo ma to. Fajn. Tak poďme začleňovať do kolektívu rovno novorodencov. Veď čím skôr, tým lepšie, nie??

Pamätám si aj na fundovaný článok v jednom mamičkovskom časopise, ktorý rozoberal dôvody, prečo ženy v našej krajine nedosahujú také kariérne úspechy ako ich americké rovesníčky. Príčina je jasná: u nás je systém rodičovských príspevkov nastavený veľmi veľkoryso. Pol roka materská a potom rodičák do troch rokov dieťaťa. V Amerike po šiestich týždňoch nedostane matka od štátu ani fuk. A má priestor kariérne sa rozvíjať...

Som totálny anachronický exot, keď mi toto pripadá nenormálne???

Obed v rybárni

Na počesť návštevy našich milých nemeckých príbuzných sme sa boli nasýtiť v zariadení na to určenom.

Slečnu sme zanechali u Babky a Dedka D. a my sme sa presunuli cca 50 km do vyhlásenej rybárne. Malého sme vzali so sebou, pretože a) rád sa stravuje mimo domu, b) nie je taká otrava ako jeho mladšia sestra. 

Stôl pre ôsmich bol už nachystaný a prostredie bolo viac ako prijateľné. Užila som si príjemnú zmenu po každej stránke. S mojím bratom sme sa zhodli na tom, že na jedlo sa skutočne hodí výraz "opulentný" a s Drahým sme sa zhodli na tom, že dobrá ryba nie je zlá (z jeho strany vzácny výrok vzhľadom na jeho predsudky voči všetkému rybaciemu). Skrátka, bolo to vydarené posedenie zavŕšené šálkou dobrej kávy.

Po návrate ku svokrovcom sme sa dozvedeli, že naša druhorodená po nás ani neštekla, behala po záhrade, spásla pol úrody, zblajzla obed a spala skoro dve hodiny. Výborne. Aspoň vieme, že zbaviť sa na chvíľu mladšieho dieťaťa nebude taká hrôza ako to zvyklo byť v prípade toho staršieho.

Dnes bol deň bohatý na zážitky. Príjemný!

Ukážka nášho opulentného obeda.

Včeličky a Francúzsko

Zabehávame si nový životný rytmus.

Ráno vstať, najlepšie ešte pred deťmi, nachystať obom raňajky a prvákovi desiatu. Potom naháňať oboch potomkov, aby sa najedli, umyli a obliekli (Slečna samozrejme za mojej asistencie) a presvedčiť ich, že je najvyšší čas vyraziť. Po návrate domov navariť, vyvenčiť Slečnu na ihrisku a ísť po školáka. Chodenie hore-dolu veru postráda čaro, a to deti ešte nemusím pchať do pančúch, overalov a rukavíc. Ale už som učinila poznanie, že sa mi nechce kočár nosiť po schodoch do školského vestibulu (škola nie je bezbariérová), a tak som opäť po dlhej dobe vytiahla šatku. Slečna je už síce ťažká ako mladý hroch, ale ešte vždy lepšie ako trepať kočík aj s dieťaťom dvakrát denne hore a dole schodiskom.

Malý sa celkom rýchlo zmieril s osudom. Akurát na druhý deň si trochu povzdychal za škôlkou ("Maminka, to má moju skrinku niekto úplne iný?"), ale inak v pohode. Dnes ronil slzy nad prvou domácou úlohou, pretože sa mu ním vytvorené ovály nijako nepodobali na predkreslený vzor pani učiteľky. Nič to. Doniesol už aj prvé motivačné včeličky. A že ho vraj pani učiteľky pochválila, že pekne potichu pracuje. Nuž, na to si pani učiteľka zvykne. Skôr ho bude treba pobádať, aby prestal potichu pracovať a sem-tam sa aj nejako prejavil... V tomto ma moje dieťa nijako neohromilo. Prekvapilo ma v inom.

Nevedno, čo ho k tomu vedie, ale začína mu záležať na tom, aby na druhých dobre zapôsobil. Napríklad zovňajškom: "Uááááá, tieto gate si neoblečiem, budem vyzerať smiešneeee!" Alebo imidžom: "Hovorili sme pani učiteľke, kde sme boli cez prázdniny. Ja som povedal, že sme boli na S. (naša jediná domáca dovolenková destinácia), ale V. povedal, že bol vo Francúzsku. Pôjdeme aj my niekedy do Francúzska??"

Tak. Už to začína. O chvíľu bude chcieť značkové gate a tenisky, aby nevyzeral smiešne. A cez prázdniny nás bude hnať do zahraničia, aby sa mal čím pochváliť v škole. Náznaky sú badateľné v prvom týždni školskej dochádzky. Pekne!

Prvé úspechy.

Prežili sme!

Tak. Prežili sme náš prvý školský deň. Tu je zopár postrehov.

Malý bol ráno úplne v pohode. Dokonca sa aj na rozdiel od svojej matky naraňajkoval, hoci to ako škôlkar nemal vo zvyku (nechutilo mu - nervy). Nástojil na tom, že si berie tašku. A tak sme sa aj s batohom pobrali. 

Zistili sme, že bude prvá A a čakali sme pred bránou na príchod učiteľky. Vyšli dve, nesúc transparent a misku s mašličkami. Jedna bola neskutočná dáma: vymódená, navoňaná, s dokonalým mejkapom a manikúrou. Tá bola aj aktívnejšia. Deti mašlikovala a na každé zaklipkala namaľovanými očkami. Skrátka, nebol to môj typ a trochu ma to aj zamrzelo, hoci, samozrejme, ako učiteľka mohla byť fajn. Druhá bola taká tichá sivá myška. Ako vystrihnutá zo socialistického žurnálu: nenápadná, krátke vlasy, silné okuliare a umelý chrup. Neidentifikovateľný vek. Tipla som prvú na učiteľku a druhú na vychovávateľku. Aké bolo moje prekvapenie (spojené s čisto súkromnou úľavou), že to bolo práve naopak!

Po omašličkovaní a vypočutí si hymny, prešľapujúc pred bránou (dôstojnosť v kýbli) sme sa presunuli do triedy. Tam sa už riešili organizačné záležitosti a znovu sa vraciam k myšlienke, že chovať doma školáka je finančne náročná zábavka. Prvé dojmy sú pozitívne. Aj Malý to tak zhodnotil. A to aj napriek prvopočiatočnému sklamaniu, že nebude s kamarátom P. v jednej triede. Usadil sa teda s jemu neznámym chlapčekom V. do jednej lavice a zdá sa, že to bude fungovať. Tak uvidíme.

Poobede sme sa presunuli k Babinke a Dedkovi V., ktorí na počesť svojho školopovinného vnuka usporiadali menšiu oslavu aj s občerstvením. Malý bol dôležitý a páčilo sa mu to, koťuhe. Mňa celý deň pekelne bolela hlava, až som to vyriešila Ibalginom. Predsa len to bolo na moju nervovú sústavu príliš veľké sústo. Ale prežili sme a hlavne, prežili sme dobre!

 To je ona. Zelená mašlička spoločenstva prvej A.

Napätie rastie

Pozajtra sa náš prvorodený stane školopovinným. Kým doteraz som to zvládala v pohode, na poslednú chvíľu začínam mať z toho bobky.

Navonok sa musím tváriť ako frajerka a nestresovať dieťa. Vo vnútri však buble koktejl emócií. 

Moje naivné, ustráchané, plaché dieťatko, ktoré som ešte nedávno nosila na rukách, mám pustiť do tohto zvlčilého školského sveta? Najradšej by som nad ním držala ochrannú ruku do dôchodku. 

Tento pocit som mala aj pri jeho nástupe do škôlky. Neopodstatnený. Snáď bude neopodstatnený aj teraz. Ochranársky komplex je blbosť, hoci aj ide o nepriebojné dieťa. Vodiť ho za ručičku až do dospelosti a nechať ho držať sa maminej sukne? Fuj! 

Zvládne to. Aj ja. Je šikovný a myslí mu to. A že je to teľa? Zrejme tento pocit zdieľajú všetky mamy nádejných prváčikov.

Sa utešujem, čo?