Môj neúspešný Prison Break

Dnešný deň som si mala užívať. Malý spal u Babinky a Dedka V., doma sme teda ostali dvaja dospelí na jedno dieťa. Užívala som si? Figu drevenú!

Tento príspevok musím písať veľmi opatrne, aby nevyznel hlúpo. Lebo ja svoju rodinu a deti milujem. O to sa tu nehrá. Lenže z iného uhla pohľadu sú moje drahé ratolesti ako s prepáčením železné gule, ktorými som nadobro prikovaná k nášmu bytu. A pritom jeden by sa mohol čudovať: veď mám milujúceho manžela a dve funkčné sady starých rodičov k dispozícii. To je všetko pekné, ale...

Milujúci manžel má v práci takú situáciu, že si ani nepamätám, kedy z nej prišiel skôr ako o piatej. Obe deti chodia spať takmer súčasne okolo ôsmej. Čas medzitým sa dá využiť akurát tak na nejaký rýchlejší nákup bez detí. Svokrovci sú po a) ďaleko a po b) Malý tam sám ostať nechce. Takže trepať niekam deti nedobrovoľne 30km len preto, aby som si ja mohla "vyhodiť z kopýtka", na to ozaj nemám žalúdok. Moji rodičia sú síce doma, ale vedú pomerne aktívny život, a tak ich opatrovateľské služby využívam iba ak sa sami ponúknu (ako včera) alebo v prípade núdze - návšteva lekára napríklad.

Suma sumárum, ak skutočne TREBA, má sa mi o deti kto postarať (Drahý sa dohodne s vedúcou, prípadne si vezme dovolenku a moji rodičia sú vždy v zálohe). Lenže mne by sa tak žiadalo vypadnúť niekam samej, len tak, urobiť si voľno, stretnúť sa OSOBNE s niektorými priateľmi! Ale prosiť niekoho o láskavosť IBA kvôli vlastnej psychohygiene, na to som stále malá frajerka... Okrem toho, postrážiť jedno dieťa a dve (z toho jedno sa nezahrá ani päť minút samé a druhé má v zadku vrtuľu), je rozdiel.

Volala mi kolegyňa a pozývala ma na stretnutie do práce. Vraj mám určite prísť, keď mi to pred Vianocami nevyšlo (hmm, hádajte prečo?) Nuž, v tom istom týždni mám ísť na denzitometriu. Už teraz rozmýšľam, čo s deťmi. A absolvovať to isté DVAKRÁT v tom istom týždni? Pochybujem...

Vrátim sa k úvodnej myšlienke. Dnes by aj bol čas na nejaký útek z väzenia. Keby som Drahého o to požiadala, urobil by to. Neviem, prečo som taká pokakaná. Možno ma aj znechucuje, že musím stále o niečo také žiadať. Až ma niekto v plánoch vždy predbehne. Keď som totiž videla, ako sa Drahý teší z voľného dňa, ktorý konečne mohol využiť na montážne resty v našej domácnosti (vymeniť nefunkčné neónky a žiarovky, opraviť vetrák na WC, namontovať nové madlo...), radšej som to vzdala. 

Asi som už fakt zblbnutá!