Už zase!

Deti sú už zase sopľavé. Mňa z toho klepne!

Malý už druhý deň nie je v škôlke, lebo má upchatý nos a pokašliava. Po prázdninách vydržal v predškolskom zariadení týždeň. Ono to vlastne bola otázka času, lebo po sviatkoch sa do škôlky vrátilo všetkých dvadsaťštyri detí, čo je nevídané - väčšinou ich býva v triede tak dvanásť-pätnásť. Počasie na milú kedveš, a tak sa detičky hemlesili viac-menej v jednej triede. Vírusy si museli pripadať ako v nebi. Pozitívne je, že to zatiaľ u synátora vyzerá nádejne: žiadne záchvaty kašľa a sople prúdom. Zato jeho sestra ho tromfla na celej čiare...

Včera večer to začalo. Už pri zaspávaní sa vrtela a niekoľkokrát kýchla. Spozornela som. O hodinu bolo jasné, že je zle. Chrápala, v nose jej klokotalo a budila sa každú štvrťhodinu, aby ju bolo treba ďalšiu štvrťhodinu uspávať (na rukách, v kočíku). A tak celú noc. O pol jednej sme sa s Drahým vymenili, lebo ďalšie bdenie a nosenie desaťkilového dieťaťa bolo už nad moje sily. A o štvrť na štyri sme sa prestriedali zas. Dnešný deň sa niesol v znamení tečúceho sopľa. Nonstop. Kde sa toho v takom malom nose toľko berie, nevedno. Na túto noc sa tiež vôbec neteším. Mám pocit, že idem už na netušené rezervy.

V rozprávke o Zlatej priadke hlavná hrdinka narieka: "Aj v noci noc, aj vo dne noc, príďže mi voľakto na pomoc!" Ja si môžem povzdychnúť: "Aj vo dne deň, aj v noci deň..." Aj keď sa to nerýmuje.