Dostávame sa do normálu

A je po sviatkoch. Pečivo máme zjedené, obrus opraný, ozdoby odstránené. Teda až na pidistromček so svetielkami v izbičke, ktorého sa Malý nechce vzdať.

"Dokedy to tu chceš ešte mať?" vyzvedám sa. 

"Do októbra," vyhlási môj syn a jedným dychom dodá, že sa to vlastne ani neoplatí odkladať, lebo ďalšie Vianoce budú vraj o sedem týždňov... Neviem, ako k takej informácii došiel, ale zjavne má ešte dobrý hokej vo vnímaní času. Aspoň toho dlhodobého, lebo pojmy ako včera, zajtra, minulý týždeň a pozajtra chápe správne.

Ja som taká rozpoltená. Na jednej strane mi je ľúto, že sviatky sú už za nami, predsa len je to moje najobľúbenejšie obdobie roka. No na druhej strane som si ho ani poriadne neužila kvôli tomu, že od druhého vianočného sviatku som ratovala sopľavú a ukašľanú Slečnu a vzápätí seba. Nejako sa moja myseľ a energia koncentrovali viac na náš neuspokojivý zdravotný stav ako na to, že sú sviatky. Ani napriek snahe sa mi ku koncu roku nedarilo žmýkať zo seba sviatočnú náladu, skôr som to už chcela mať za sebou. Začala som si priať, aby sa život dostal už do normálu a ja som sa nemusela cítiť previnilo za to, že si sviatky neužívam. Stalo sa. Deti sú už zdravé (Malý bol dnes prvý raz po troch týždňoch v škôlke, tak uvidíme dokedy), my s Drahým doberáme antibiotiká.

Tým sa však naša družba so zdravotníctvom zďaleka nekončí. Dala som si záväzok, že musím vybaviť všetky návštevy odborníkov, ku ktorým nás naša pediatrička priebežne odporučila. A to konkrétne s Malým na ortopédiu (je chudý a vysoký, občas plače, že ho bolia nohy na predkolení), na očné (vzhľadom na moju krátkozrakosť by mal do nástupu do školy absolvovať preventívnu prehliadku) a na logopédiu (sykavky vyslovuje tak, že mu pri nich trčí z pusy konček jazyka). Okrem toho sme mu objavili na dolnej stoličke kaz, takže nás čaká pokračovanie hrôzy s názvom zubár (poslednú skúsenosť opisujem tu).

Slečna kaz nemá (po štyroch mesiacoch sa jej dal opäť množiť mliečny chrup - vykukla jej konečne dolná dvojka), zato sa jej po telíčku vyhadzujú ružovkasté drsné fliačky. Takže kontrola na kožnom.

Chcela som, aby sa náš život dostal do normálu. To, čo som opísala vyššie, normál veľmi nepripomína. Nakoniec si budem ešte búchať hlavu o stenu, že som sa tak rýchlo vzdala sviatočnej nálady...