Nie je nič krajšie, ako keď nám naše deti prejavujú priazeň.
U Malého je to pomerne nový fenomén: keď bol maličký, málokedy sa chodil maznať, hoci, ak už k tomu z našej strany došlo, nebránil sa. Teraz občas príde a pohladká ma, alebo mi dá pusu. Len tak. Alebo keď mi chce ukázať, že je dobrý a poslušný. A aby to nebolo len také vzletné, často aj vtedy, ak niečo chce a potrebuje sa mi votrieť do priazne. Odkedy sa naučil písať, obľubuje vyjadrovať city písomnou formou (žeby dedičstvo po mamičke?)
Slečna je tulkavá. Chodí sa túliť, oprie si hlavičku o plece a ručičkami nás objíme okolo krku. Je to kúzelné. Zvlášť ocinko sa ide vždy roztopiť...
Byť milovaný vlastným dieťaťom je nenahraditeľný pocit. Kiež by im tie prejavy ostali čo najdlhšie!
A mně to tuleníčko táák chybí.
OdpovedaťOdstrániťViem si to predstaviť. Vlastne neviem...
OdpovedaťOdstrániť