Môj neúspešný Prison Break

Dnešný deň som si mala užívať. Malý spal u Babinky a Dedka V., doma sme teda ostali dvaja dospelí na jedno dieťa. Užívala som si? Figu drevenú!

Tento príspevok musím písať veľmi opatrne, aby nevyznel hlúpo. Lebo ja svoju rodinu a deti milujem. O to sa tu nehrá. Lenže z iného uhla pohľadu sú moje drahé ratolesti ako s prepáčením železné gule, ktorými som nadobro prikovaná k nášmu bytu. A pritom jeden by sa mohol čudovať: veď mám milujúceho manžela a dve funkčné sady starých rodičov k dispozícii. To je všetko pekné, ale...

Milujúci manžel má v práci takú situáciu, že si ani nepamätám, kedy z nej prišiel skôr ako o piatej. Obe deti chodia spať takmer súčasne okolo ôsmej. Čas medzitým sa dá využiť akurát tak na nejaký rýchlejší nákup bez detí. Svokrovci sú po a) ďaleko a po b) Malý tam sám ostať nechce. Takže trepať niekam deti nedobrovoľne 30km len preto, aby som si ja mohla "vyhodiť z kopýtka", na to ozaj nemám žalúdok. Moji rodičia sú síce doma, ale vedú pomerne aktívny život, a tak ich opatrovateľské služby využívam iba ak sa sami ponúknu (ako včera) alebo v prípade núdze - návšteva lekára napríklad.

Suma sumárum, ak skutočne TREBA, má sa mi o deti kto postarať (Drahý sa dohodne s vedúcou, prípadne si vezme dovolenku a moji rodičia sú vždy v zálohe). Lenže mne by sa tak žiadalo vypadnúť niekam samej, len tak, urobiť si voľno, stretnúť sa OSOBNE s niektorými priateľmi! Ale prosiť niekoho o láskavosť IBA kvôli vlastnej psychohygiene, na to som stále malá frajerka... Okrem toho, postrážiť jedno dieťa a dve (z toho jedno sa nezahrá ani päť minút samé a druhé má v zadku vrtuľu), je rozdiel.

Volala mi kolegyňa a pozývala ma na stretnutie do práce. Vraj mám určite prísť, keď mi to pred Vianocami nevyšlo (hmm, hádajte prečo?) Nuž, v tom istom týždni mám ísť na denzitometriu. Už teraz rozmýšľam, čo s deťmi. A absolvovať to isté DVAKRÁT v tom istom týždni? Pochybujem...

Vrátim sa k úvodnej myšlienke. Dnes by aj bol čas na nejaký útek z väzenia. Keby som Drahého o to požiadala, urobil by to. Neviem, prečo som taká pokakaná. Možno ma aj znechucuje, že musím stále o niečo také žiadať. Až ma niekto v plánoch vždy predbehne. Keď som totiž videla, ako sa Drahý teší z voľného dňa, ktorý konečne mohol využiť na montážne resty v našej domácnosti (vymeniť nefunkčné neónky a žiarovky, opraviť vetrák na WC, namontovať nové madlo...), radšej som to vzdala. 

Asi som už fakt zblbnutá!    

Sme milovaní...

Nie je nič krajšie, ako keď nám naše deti prejavujú priazeň. 

U Malého je to pomerne nový fenomén: keď bol maličký, málokedy sa chodil maznať, hoci, ak už k tomu z našej strany došlo, nebránil sa. Teraz občas príde a pohladká ma, alebo mi dá pusu. Len tak. Alebo keď mi chce ukázať, že je dobrý a poslušný. A aby to nebolo len také vzletné, často aj vtedy, ak niečo chce a potrebuje sa mi votrieť do priazne. Odkedy sa naučil písať, obľubuje vyjadrovať city písomnou formou (žeby dedičstvo po mamičke?)

Slečna je tulkavá. Chodí sa túliť, oprie si hlavičku o plece a ručičkami nás objíme okolo krku. Je to kúzelné. Zvlášť ocinko sa ide vždy roztopiť...

Byť milovaný vlastným dieťaťom je nenahraditeľný pocit. Kiež by im tie prejavy ostali čo najdlhšie!

Takéhoto vyznania sa mi dostalo včera.

Aj takto prejavuje lásku naša Slečna.

Späť k nedeli

Deti sa liečia, poslušne hlcú sirupy, kvapky aj Pangamíny, a tak sa dnes krátko vrátim k nedeli.

Boli k nám pozvaní naši priatelia K., celá rodina. Čiže mama M., otec J. a ich päť maloletých detí. Dlho sme spolu neboli, tešili sme sa na nich. Lenže, ako to už chodí (a to nielen v mnohopočetných rodinách), jedno z detí ochorelo, a tak sa M. rozhodla ostať doma s maródom plus s dvomi najmladšími. Dorazil teda iba kamarát J. s dvoma ratolesťami. 

Malý sa tešil, veď spoločnosť rovesníkov je mu, až na škôlku, pomerne vzácna. Hrali sa spolu ako besní a Slečna im statočne asistovala v rámci svojich možností. Poobede sa chlapi vybrali do zhromaždenia (rozumej na bohoslužbu) a ja som ostala doma varovať štyri deti. Slečna išla spať, a tak som sa rozhodla, že si s deťmi urobíme besiedku. (To je u nás názov obvyklého nedeľného stretnutia detí - ak ich v zbore je dostatočný počet približne rovnakého veku - ktorým sa im úmerným spôsobom vyloží nejaký biblický príbeh a pridajú sa vhodné aktivity: piesne, hry, výtvarná tvorba, atď.)

A tak sme si porozprávali príbeh o Zacheovi, nenávidenom colníkovi-zlodejovi, ktorý, keď sa dopočul o prítomnosti Pána Ježiša v meste, veľmi sa s Ním chcel stretnúť. Davu však bolo mnoho a on bol nízky. Napadlo mu teda vyšplhať sa na strom, aby mal výhľad. Keď zástup prechádzal okolo, Pán Ježiš ho menom zavolal dolu a vyslovil prianie ostať u neho v dome, na veľké pohoršenie ostatných. Stretnutie však malo na Zachea zásadný účinok: rozhodol sa zmeniť svoj život a zbaviť sa nečestne nadobudnutého majetku. Tá posledná myšlienka je kľúčová a deti ju dobre poznali. Predsa len sme si však znova pripomenuli, ako Pán Ježiš môže zmeniť život, ak človek chce...

Deti si potom vyrobili papierového Zachea, ktorý sa mohol šplhať hore a dole po strome. Bolo to fajn, ako aj celá návšteva.

Flanelové obrázky sú vždy skvelou pomôckou.

A tu je papierový Zacheus nášho Malého. Vyzerá síce ako po žltačke, ale myslím, že sa mu inak podaril.

O antibiotikách, rizote a striptíze

Tuším si budem musieť vytvoriť nový štítok s názvom "zdravie". Mám trápny pocit, že každý druhý príspevok je venovaný práve tejto téme. Lenže čo keď je to u nás aspoň túto zimu stále také aktuálne?! Ani dnes to nie je inak.

Včera sa Malý začal sťažovať, že ho bolí pravá strana krku. V noci a ráno už plakal, že ho na tej istej strane bolí ucho, líce aj zub. Nič sa nedalo robiť, Drahý si vzal dovolenku a zobral obe deti k lekárke. Ja som bola objednaná na dávno vybavený termín k reumatológovi, takže som z akcie vypadla.

Podľa vlastného líčenia si môj muž užil zopár zaujímavých hodín. U pediatra čakalo viac ľudí, ale vraj ich sestrička zavolala skôr (dobrá duša). Naša MUDr. obe deti vyšetrila, Malému urobila aj CRP (kto nevie, nech si prečíta tu ) a s hodnotou 18 ho poslala na ORL. Slečnu popočúvala a vraj je strašne zahlienená. Dostala ATB. 

Na ORL čakalo more ľudí, dospelí plus deti. Slečne bolo dlho, Drahý ju vypustil z kočára a ona sa dala bežať dlhočiznou chodbou tam aj späť s ocinkom v pätách. Všetci sa dobre bavili a z Drahého sa lial pot. Po istom čase sa nad nimi zmilovali dvaja pacienti, čo boli pred nimi a pustili ich pred seba - obom týmto úprimne ďakujem za šľachetnosť!

Naša nevrlá ORL vyšetrila obe deti (Malý reval ako tur) a synovi nasadila ATB, vraj začínajúci zápal stredného ucha. Bezva. Ledva ho tu masírujeme k jedeniu a nič iné nám k šťastiu nechýba, iba antibiotiká. Tie mu vždy vedia dokonale rozhodiť apetít. Teraz neviem, ČO mu rozhodia, lebo žiadny aj tak nemá. Dnes som nad ním sedela a kŕmila som ho rizotom. Zjedol za stálych protestov asi desať lyžíc. Mračil sa, zúril, fňukal. Neverili by ste, aké nechutné je rizoto s kompótom!

Takže mám doma znova lazaret. Našťastie aspoň ja som obišla ako-tak. Vyšetroval ma sám pán primár a znova som sa po dlhom čase stretla s fenoménom kultu osobnosti. V predambulancii ako splašené pobehovali štyri sestričky (podľa zjašeného tempa a ako do seba narážali ste mali pocit, že je ich tam dvadsať). Počas môjho vyšetrenia v elegantnej pracovni sa tam niekoľkokrát objavili - každá vošla po špičkách a mala som pocit, že pred oslovením obézneho supermana v bielom potláčajú nutkanie pokloniť sa do pása. Inak guľatučký pán reumatológ bol veľmi príjemný. Kládol mi množstvo otázok a napokon ma šokoval výzvou, aby som sa vyzliekla do spodného prádla. Páni, to tu už dávno nebolo! A čo ešte, keď som sa v spoďároch musela pred dotyčným ohýbať podľa pokynov! Nakoniec mi sám krútil končatinami a ohmatkával kĺby. Záver - zrejme začínajúca artritída, ale keďže som momentálne bez bolestivých opuchlín, ťažko povedať. Vraj má ale pocit, že sa ešte stretneme. Nuž, objednal ma aspoň na denzitometriu (meranie hustoty kostí) a potvrdil mi hypermobilitu, o ktorej som síce od detstva vedela, ale nikto mi nepovedal, že to môže byť pre kĺby vážny problém. Vraj môže...

Končím vyčerpávajúcu správu o našom zdravotnom stave fotografiou inkriminovaného rizota. Nazúrenú tváričku nad tanierom nezverejním.

Vtipnejší vyhráva

Naše deti nás dokážu solídne pobaviť. Malý väčšinou slovne, u Slečny vďaka chabým verbálnym schopnostiam ide skôr o situačný humor. Posledné perly:

Malému sme voľačo nedovolili. Naštvaný sa na nás obrátil: "Ste zlí. Už sa s vami nikdy nebudem hrať, aby ste vedeli!" (No to teda asi neprežijeme!)

V podobnej situácii si raz povzdychol: "Ja asi naozaj pôjdem do sveta!"

Drahý: "A čo by si v tom svete robil?"

Malý (po chvíľke úvahy): "Chodil by som po Dráčikoch..."

Ja: "A keď ti na zápise pani učiteľka povie, aby si niečo zaspieval, tak čo to bude?"

Malý: "Lá-lá-la-la-la-lá, vesele si pěj, lá-lá-la-la-la-lá, jen si zašmoulej...!"

Dúfam, že na podobné "šprťouchlata" nebude mať čas pomyslieť. Ako ho poznám, nevojde sa mu voľakam ani zastrúhaný vlas (a obávam sa, že ani mne). Inak na celej situácii bolo krásne to, že aj jemu to okamžite prišlo smiešne - zrejme si to predstavil ako aj ja - a obaja sme naraz vyprskli do rehotu. Opýtal sa ma, čo by sa stalo, keby to fakt zaspieval. Povedala som mu, že by ho asi naveky poslali späť do škôlky. Šúľal sa ešte viac.

No a naša Slečna tiež mala svoju chvíľku slávy. Keď Drahý včera znova priniesol zo schránky hrču letákov rôzneho druhu, vrhli sa na ňu obe deti, aby ju roztriedili. Malý si väčšinou hľadá reklamné letáky s automobilmi a z Dráčika. Slečne stačí rozkoš z toho, že môže kopu rozmetať po celej kuchyni. Tentoraz to však bolo iné. Z hŕby fascinovane vytiahla predvolebný leták strany Smer, z ktorého sugestívne hľadel jej značne vyretušovaný predseda. Slečna bola očarená. Dlho si tlačovinu obzerala a nespustila z expremiéra oko. Žasla som. Volebný program ju osloviť vďaka jej negramotnosti nemohol. Ostáva teda fotografia. ČO ju tak uchvacovalo, nevedno, lebo predseda najsilnejšej opozičnej strany má veru do princa Krasoňa (a to aj napriek vymoženostiam photoshopu) poriadne ďaleko... Celý večer behala s letákom. Drahý podotkol, že by sme mali kontaktovať centrálu a nechať si to speňažiť. Tak sa predvedieme aspoň vám. A aby bolo jasné, nie sme súčasťou kampane!

O psychike a všetkými masťami mazanej dcére

Tak neviem. Často u seba pozorujem fenomén, ktorý by sa dal pracovne nazvať ako únavový paradox (možno psychológia na to pozná presný terminus technicus, čo ja viem?). Prejavuje sa to nasledovne:

V náročných dňoch a nociach makám na jeden nádych a únavu si nejako nemám kedy pripustiť. Stačí však mierne poľavenie tempa a som na umretie. Posledných niekoľko dní bolo náročných: deti sopľavé, nedostatok spánku, škaredé počasie, včera dokonca moja nenávidená streda. Až som sa čudovala, že sa necítim oveľa viac unavená. Nuž, dnes to prišlo. A paradoxne noc bola celkom v pohode (vstávala som každé dve hodiny, nie každú hodinu), Malý bol v škôlke a moje povinnosti sa scvrkli na návštevu kožnej so Slečnou a bežné domáce práce, mieru ktorých som si mohla rozumne dávkovať. Keď prišiel Drahý poobede z práce, chytila ma kríza. Triasla som sa od zimy, bolela ma hlava, zaspala by som hádam postojačky a v podstate som sa cítila ako pri začínajúcej chrípke. Tento stav trval tak hodinu, potom som to nejako rozchodila. Psychika je čudná vec!

Ešte k návšteve dermatologičky. Prezrela naše šupinaté dieťa, ktoré chúďa začína vyzerať, ako keby sa nám išlo meniť na jaštera. Veľmi decentne mi vynadala, kde sme boli trištvrte roka, aj keď sa zdalo, že je dieťa OK. Chodili sme k nej so Slečnou-batoľaťom kvôli lupinatej hlave. Teraz nám znova potvrdila pôvodnú diagnózu (seboroická dermatitída, viac infomácií tu ) a znova nám predpísala niekoľko druhov mastí. Slečna bude skrátka všetkými masťami mazaná a veru dnes večer vypliešťala oči, čo mi to natieranie tak dlho trvá! Dve hodiny pred kúpeľom natrieť hlavu jednou masťou, po kúpeli celé telo druhou a postihnuté suché fľaky treťou. Tá tretia je najhoršia. Kto mal čo dočinenia s ichtyolom, pochopí: hnedá lepkavá pasta, po ktorej úbohé dieťa smrdí ako chorá noha a ak sa ten hnus aplikuje v hrubšej vrstve, zaprasí oblečenie...

Nuž ale čo by človek neurobil pre blaho vlastného potomstva! O tom vie svoje Drahý, ktorý vo vytrvalom lejaku cupital z práce domov po recept, potom do lekárne, späť do práce a z práce znova do lekárne po tégliky (tentoraz už bez dáždnika, lebo ten putoval k svojej pôvodnej majiteľke-kolegyni) a tak prišiel domov síce s úlovkom, ale mokrý do nitky.

Takto vyzerá naše fľakaté dieťa:

O džentlmenoch a čvachtanici

Pomerne často si Malý od okolia vypočuje nasledovné: "Ty máš malú sestričku? Tak to ju budeš ochraňovať..."

Pri týchto slovách si len potichu pomyslím, že to možno bude naopak - naša malá žena-Xena bude robiť bodygárda svojmu útlocitnému bratovi. Malý je utiahnutý, Slečna priebojná. On je plachý, ona smelá, on ustráchaný, ona zvedavá. A mohla by som pokračovať.

Niekedy sa však náš prvorodený aspoň verbálne pasuje do roly ochrancu. Ako dnes. Vraj ak bude niekedy jeho sestre voľakto robiť zle, "vezmem obuvák a zmlátim ho po krku ako hada." K jeho obľúbeným víziám patrí napríklad aj skopnutie agresora dolu schodmi a škrtenie. Pred niekoľkými dňami som sa však mala možnosť presvedčiť, že si funkciu staršieho brata možno bude plniť aj v praxi.

Boli sme na ihrisku, kde som dala deťom voľný výbeh, aby si naplno užili trojmilimetrovú nádielku snehu. Slečna behala po celom areáli ako splašená a ja za ňou. Znova pre mňa nová skúsenosť - Malý sa celé svoje útle detstvo nepohol odo mňa na pol metra. Okrem nás sa v parku zdržiaval už len jeden otecko s tipujem dvojročným chlapčekom. Ten si po čase začal všímať našu Slečnu. Najprv za ňou chodil a objímal ju. Potom mu došlo, že stačí dieťa, napchaté v hrubej kombinéze len postrčiť a ono sa zvalí ako nič. Začal to teda využívať. Kupodivu prvý zakročil Malý: akonáhle sa cudzí chlapček začal blížiť k Slečne, postavil sa medzi neho a sestru a roztiahol ruky, aby ju chránil, než som sa dostavila ja. Onen otecko to okomentoval: "No ty si ale džentlmen!"

Pomyslela som si, že keby bol aj otecko džentlmen, zabránil by aktívnejšie svojmu potomkovi znepríjemňovať život inému dieťaťu. Napokon aj veru museli areál opustiť, lebo malý chlapček bol posadnutý myšlienkou posielať našu Slečnu k zemi a nedal sa ničím iným zaujať. Môj syn ma ale teda celkom príjemne prekvapil.

Apropo, sneh. Včera u nás celý deň chumelilo ako besné. Márna sláva, dnes už zo snehovej pokrývky ostala iba táto nechutná čvachtanica:

Už zase!

Deti sú už zase sopľavé. Mňa z toho klepne!

Malý už druhý deň nie je v škôlke, lebo má upchatý nos a pokašliava. Po prázdninách vydržal v predškolskom zariadení týždeň. Ono to vlastne bola otázka času, lebo po sviatkoch sa do škôlky vrátilo všetkých dvadsaťštyri detí, čo je nevídané - väčšinou ich býva v triede tak dvanásť-pätnásť. Počasie na milú kedveš, a tak sa detičky hemlesili viac-menej v jednej triede. Vírusy si museli pripadať ako v nebi. Pozitívne je, že to zatiaľ u synátora vyzerá nádejne: žiadne záchvaty kašľa a sople prúdom. Zato jeho sestra ho tromfla na celej čiare...

Včera večer to začalo. Už pri zaspávaní sa vrtela a niekoľkokrát kýchla. Spozornela som. O hodinu bolo jasné, že je zle. Chrápala, v nose jej klokotalo a budila sa každú štvrťhodinu, aby ju bolo treba ďalšiu štvrťhodinu uspávať (na rukách, v kočíku). A tak celú noc. O pol jednej sme sa s Drahým vymenili, lebo ďalšie bdenie a nosenie desaťkilového dieťaťa bolo už nad moje sily. A o štvrť na štyri sme sa prestriedali zas. Dnešný deň sa niesol v znamení tečúceho sopľa. Nonstop. Kde sa toho v takom malom nose toľko berie, nevedno. Na túto noc sa tiež vôbec neteším. Mám pocit, že idem už na netušené rezervy.

V rozprávke o Zlatej priadke hlavná hrdinka narieka: "Aj v noci noc, aj vo dne noc, príďže mi voľakto na pomoc!" Ja si môžem povzdychnúť: "Aj vo dne deň, aj v noci deň..." Aj keď sa to nerýmuje. 

O Pangamíne, klamstve a zvieratách

Už taký týždeň sa trápime so stravovaním nášho Malého. Na vine sú šupky. Vysvetlím.

Stali sa mu tesne po sebe dva incidenty: prvý pri konzumácii hráškovej polievky. Nalepila sa mu šupka na podnebie a nešla ani dnu, ani von. Dieťa vyvádzalo - vrieskalo, dusilo sa, napínalo ho, no panika ako vyšitá. Druhé nešťastie prišlo v podobe sušených jabĺk. Aj tam sa mu šupka dostala medzi dva zuby a bolo treba externý zásah, aby sa problému odpomohlo. 

Lenže Malý sa zablokoval. Odvtedy je podozrievavý voči hocijakému jedlu, ktoré treba dôkladnejšie požuť. Kontroluje si v puse každé sústo a po každom si beží ústa buď vypláchnuť, alebo jedlo zapíja litrami tekutiny. Niektoré potraviny z tohto dôvodu začal odmietať úplne, a tak jeho aj tak dosť biedny jedálniček utrpel ďalšiu ťažkú ranu. Bojujeme s chlebom, pečivom, mäsom, strukovinami. Pokrmy sa zrazu delia na tie, čo sa "lepia" a tie, čo sa "nelepia". Tých druhých je žalostne málo a ja skrátka odmietam päťročnému chlapcovi vo vývoji podávať zrazu iba kašovitú stravu. A tak si žerieme nervy navzájom. Dúfam, že to čoskoro prejde, lebo neviem, kto bude na prášky skôr: ja alebo môj syn. Namiesto práškov som mu začala zatiaľ podávať Pangamín. Uvidíme, aký bude mať účinok (a či vôbec!)

S touto problematikou úzko súvisí aj Malého prvé odhalené klamstvo. V škôlke si vždy pozriem jedálniček a pýtam sa ho, či zjedol desiatu aj obed. Doteraz mi vždy hlásil, že áno. Nemala som dôvod mu nedôverovať. Síce po krátkom čase zjedol aj to, čo sme mali navarené doma, ale zjavne hladný zo škôlky nechodil. Naposledy som však zbystrila, keď sa ma po ceste zo zariadeníčka pýtal, čo máme na jedenie doma. Oznámila som mu, že francúzske zemiaky. On, že mňam. Zastavili sme sa cestou na ihrisku. Po piatich minútach ma hnal domov, že je už veľmi hladný na tie zemiaky. Nedalo mi to, a tak som mu položila logickú otázku, ako je možné, že v škôlke podľa jeho slov zjedol celý obed a pritom je strašne hladný. Priznal sa, že ma oklamal. Pri otázke prečo som sa dozvedela, vraj: "Vieš, ja som chcel, aby si sa tešila..." No aha ho, dobrú dušu! Povedala som mu, že sa hnevám, ale nie preto, že nejedol, ale preto, lebo mi klamal. Sám vyšiel s tým, že mi radšej vždy povie pravdu. Som zvedavá...

A ešte zopár hlodov, tentoraz z ríše zvierat:

Ja: "Aký máme teraz mesiac?"

Malý: "Jaguár." (Obávam sa, že ho k omylu priviedla skôr značka automobilu ako mačkovitá šelma.)

Ja: "A toto škvrnité zviera poznáš?"

Malý: "To je leopark."

Ja: "Aha, cez cestu ide holub."

Malý: "No, a ani sa nepoobzeral na obidve strany!"

O vyčerpávajúcej sobote

Mám dosť. Dnešný deň bol mimoriadne náročný. Víkendy sú väčšinou u nás pomerne náročné. Asi to bude tým, že človek tak nejako podvedome očakáva, že cez víkend by mala byť pohoda a relax. Lenže pri dvoch malých deťoch je to zhola nemožné. No a ak sa k tomu pridá podobné extempore ako dnes poobede, tak je skaza už úplne dokonaná.

Boli sme, ako takmer každú sobotu popoludní, u svokrovcov. Už som písala o tom, že Malý má v Babke neplatenú advokátku. Prišiel už na to, že stačí urobiť psie oči alebo menší výstup a Babka už s nami rodičmi "spraví poriadok", bez ohľadu na to, čoho sa synček dožaduje alebo akokoľvek nevhodne sa správa. Má totiž fixnú ideu, že naše prvorodené dieťa vnútorne veľmi trpí prítomnosťou mladšieho súrodenca v rodine. A preto s ním treba zaobchádzať výlučne v rukavičkách. Tak aj dnes.

Malý bol pri jedle mimoriadne drzý, zúril, papuľoval a na upozornenia nereagoval. Nebola som pri tom osobne, akurát som z jedálne zrazu počula: "Aáááuuu, ááááuuu!" (to Drahý chytil syna za ucho) a za tým hysterický rev.

Nato dobehla Babka ako šarkan a vyrútila sa na Drahého: "Toto si chcel, áno?!" a Drahého mierne podráždený hlas: "Nie, toto je výsledok toho, že mu vždy chytíš proti nám stranu." Malý spustil jeden zo svojich sebaľútostných revov, ktoré väčšinou ustanú do troch sekúnd, ak im nikto nevenuje pozornosť. Lenže Babka mu to zbaštila aj s navijakom. Vzala si vnúčika do kuchyne, kam za nimi nikto nesmel. Desať minút sa odtiaľ ozýval plač. Už som toho mala dosť. Svokra-nesvokra, vošla som do kuchyne, vysmrkala dieťaťu nos a pokojne, ale rázne som ho požiadala, aby hneď prestal a išiel sa hrať so sesternicou. Poslúchol a o minútu sa už obaja veselo rehotali za počítačom, akoby sa nič nestalo.

Zato Babka bola v najlepšom. Prisadla si k nám do obývačky a dala nám verejnú lekciu z výchovy. Vraj sa jej vnuk zveril s tým, že ho nútime jesť a ocko sa mu stále vyhráža. Nesmieme sa žiadnych okolností na neho zvyšovať hlas alebo ho nebodaj BIŤ! Drahý mal toho dosť. Vysvetlil Babke, že za svojimi výchovnými metódami si stojí a bude v nich pokračovať. Zároveň jej objasnil, že naše dieťa sa takto bežne nespráva, len tu vie, že si môže dovoliť všetko a tak to zneužíva... Ja som sa zdržala komentára. Chudák švagor sa najprv tváril, že ho neskutočne zaujímajú skoky na lyžiach a potom sa zdekoval na WC. Dedko D. si prisadol k Babke a celkom neomalene ju kopal do nohy. Keď to nepomohlo, nahlas jej odporučil, aby sa nám nemiešala do života. No krásna víkendová atmosféra!

Po chvíli sa Babka ukľudnila a všetci sme sa začali tváriť, že sa nič nestalo. Ja som mala sto chutí zbaliť sa a ísť domov, akurát som nechcela pridávať k všeobecnej hystérii. Ale odsalo mi to energiu na týždeň. Drahému tak podobne. Nech žijú víkendy!

P.S. Mám svoju svokru naozaj rada, ale v tomto smere je zablokovaná. Škoda.

Boli sme u zubárky

Hurá, hurá, hurá, máme za sebou vyšetrenie u zubára!

Po minulých skúsenostiach som sa na dnešok vôbec netešila. Malý naposledy vyvádzal a nedal si bez vresku ani nakuknúť do pusy. Takže sme ho na dnešný happening patrične pripravovali. 

Zub ho nebolí, hoci kaz tam je, a tak vedel, že mu ho budú vŕtať, ALE bolieť to nebude. Plus sme skúsili pozitívnu motiváciu, ktorá sa nakoniec ukázala ako kľúčová: ak bude bez cirkusu spolupracovať, pôjdeme ešte v ten deň do Dráčika a môže si vybrať hračku. V jeho prípade autíčko. 

Včera som sa k tejto téme priebežne vracala, aby nebol ráno zaskočený. Dnes som čakala, že z postele vylezie ufňukané klbko nervov v pyžame, ale mýlila som sa. Malý bol v pohode. V pohode sme sa vychystali, a keď prišli Babinka s Dedkom V. ako babysitting k Slečne, V POHODE sme vyrazili. Po ceste som sa Malému snažila pomerne plasticky vylíčiť, čo ho čaká, lebo sa mi nechcelo veriť, že si uvedomuje, v ústrety čomu ide. On nič, len sa neustále vracal k myšlienke o novom prírastku do domáceho autoparku. Keď už bol aj v čakárni v pohode, začala som veriť, že to myslí vážne a že to zvládneme bez nervov.

Pani doktorka bola milá. Usadila dieťa do kresla a porozprávala sa s ním o dvoch angličákoch a plyšovom medveďovi, čo stískal v hrsti. Potom mu zasvietila do tváre. Malý nič. Na pokyn otvoril ústa, nechal si v nich hrabať zrkadielkom a šťuchať háčikom. NEUVERITEĽNÉ!

Dozvedela som sa, že kaz tam je a že dokonca sa mu začína tvoriť aj na hornej stoličke. Zubárka vyslovila názor, že mu to rozrýpavať nejde, aby sa mu v ústach nespustila kazová lavína. Vraj sa to dá častým poctivým čistením spomaliť. Syn dostal podrobné inštrukcie o dentálnej hygiene a ja informácie o tom, že sa nášmu prvorodenému prerezávajú trvalé šestky a začínajú sa mu uvoľňovať dolné jednotky. Kontrola o pol roka, v prípade bolesti ihneď. Koniec.

Napriek tomu, že k žiadnemu vŕtaniu nedošlo, do Dráčika sme išli. Malý žil celý deň zo svojej statočnosti. Ako mi prezradil: "Ja som myslel iba na nové autíčko a to mi pomohlo prekonať strach." Správne, tak to aj bolo myslené, akurát som tomu pôvodne nedávala veľkú šancu. Náš syn je plný prekvapení!

O upratovacom besnení

Tak neviem, či je to tým skoro jarným počasím (dnes u nás mal padnúť rekord - desať stupňov nad nulou), ale pochytil ma upratovací záchvat.

Nie som maniak a myslím si, že pri dvoch malých deťoch si viem celkom reálne zvážiť svoje možnosti. Napriek tomu som dospela k bodu, keď sa mi hnusí pohľad na náš byt. Nejde ani tak o špinu, ako o všadeprítomné VECI. Mám pocit, že by bolo najlepšie pristaviť veľkokapacitný kontajner a zlikvidovať dve tretiny našej domácnosti. Neviem, kde berieme toľko predmetov. Je pravda, že mám trochu sklony ku škrečkovaniu ("toto nevyhodím, to sa ešte bude raz hodiť..."), ale už to zďaleka nie je to, čo bývalo; zbavujem sa nepotrebných vecí oveľa odvážnejšie. Napriek tomu denne zakopávam o škatule rôzneho obsahu, ako aj o voľne sa povaľujúce, bezprízorné veci. Na svoje ospravedlnenie musím povedať, že objektívne vzaté máme pomerne málo úložných kapacít, takže hoci používané veci skrešem na životné minimum, aj tak bude problém udržať ich v tom skromnom vyčlenenom priestore. V tomto smere sme rozhodnutí tento rok prijať nové opatrenia.

Späť k môjmu amoku. Pojudala som sa teda nadobro vypratať a usporiadať veci v špajzi, ktorá je jednou z najkritickejších miestností v dome, čo sa udržiavania poriadku týka. Mala som na to čas v rámci Slečninho spánku (1,5 hodiny doobeda a rovnaký čas poobede). Podcenila som potenciál špajzového brajgela...

Samozrejme, že som doobeda stihla asi len tretinu požadovaného výkonu (a to bolo treba aj navariť), a tak bola kuchyňa dnes ostatným členom domácnosti zneprístupnená. Poobede som zvýšila obrátky: vytriedila som prázdne zaváracie poháre, množstvo krabíc, sáčkov a potravinových zásob. Keď prišiel Drahý domov, takmer ho ranila mŕtvica - pred dverami na neho čakalo niekoľko plných vriec s odpadom. Neuveriteľné, čo všetko sa zmestí do priestoru 1,5x1,5 metra!

A ešte poumývať police a dlážky. Skončila som približne o pol siedmej večer. Môj muž vyjadril značné pochybnosti o mojom zdravom rozume. No ja som napriek neskutočnej únave a boľavej telesnej schránke cítila hrdosť a spokojnosť. Normálny prílev endorfínov, kam sa hrabe fitko! Ak mi tento elán vydrží, najbližšie sa moje besnenie sústredí na kuchyňu. 

Buď práci česť!

Zo života rarachov

Dnes Malému zase išlo:

"V škôlke sme robili DVE pracovné listy." (Hmm, jedna "lista", dve "listy"...)

"Maminka, aha, nakreslil som snehulienku!" (rozumej snežienku)

"Kedy pôjdeme k tej pani logopedičke? Aj Maťko by mal ísť, lebo ten nehovorí sobota, ale šobota!" (Maťko je spolužiak.) 

"Dnes si Oliverko na ihrisku vybil zub. Už ich má len devätnásť. Ja som si ešte žiadny nevybil, takže ich mám zatiaľ dvadsať..."

No a aby to nebolo len o Malom, pridávam zopár postrehov o našej Slečne.

Stále spáva dva razy denne, ale keďže vydrží bdieť dlhšie, spánky sa nám nenápadne posúvajú smerom k večeru. Momentálne chodí spať prvý raz tak okolo desiatej a druhý raz okolo tretej. Tie tri-štyri hodiny bdenia sú na mašľu, lebo neposedí. V ohrádke je urazená a pýta sa von. Potom už len behá a vymýšľa: všetko v dome jej ruky podáva a pýta sa do úst. Začína aktívne vyliezať na kreslá a postele.

Novinky v jej správaní: Enormne vzrástol záujem o literatúru, čomu sa nesmierne teším. Pri každom jedle musíme čítať. Prestali ju baviť obrázkové leporelá, miluje riekanky. V zadnej izbe má na posteli zopár milovaných knižiek, ktoré po prebudení musíme prejsť. Minule som to počítala: jedno leporelo päťkrát. Keď skončíme, otočí ho, otvorí a veľavravným "eee" mi dá pokyn, že môžem spustiť znova. Zapája sa. Pri riekanke "Osievame múčku" šibrinkuje rukami, hoci v jej podaní to vyzerá skôr na odháňanie bodavého hmyzu. "Varila myšička kašičku" miluje. Otrčí dlaničku a ďobe si do nej prstom.

Začína čarbať. Chodí si brať Malého magnetickú tabuľku a ryje do nej priloženou ceruzou.

Obdivuje sa v zrkadle. Keď ju do niečoho prezlečiem, ide hneď k nemu, vykrúca sa pred ním a bozkáva svoj odraz.

Nenudím sa. Pri týchto dvoch rarachoch niet kedy.

Dostávame sa do normálu

A je po sviatkoch. Pečivo máme zjedené, obrus opraný, ozdoby odstránené. Teda až na pidistromček so svetielkami v izbičke, ktorého sa Malý nechce vzdať.

"Dokedy to tu chceš ešte mať?" vyzvedám sa. 

"Do októbra," vyhlási môj syn a jedným dychom dodá, že sa to vlastne ani neoplatí odkladať, lebo ďalšie Vianoce budú vraj o sedem týždňov... Neviem, ako k takej informácii došiel, ale zjavne má ešte dobrý hokej vo vnímaní času. Aspoň toho dlhodobého, lebo pojmy ako včera, zajtra, minulý týždeň a pozajtra chápe správne.

Ja som taká rozpoltená. Na jednej strane mi je ľúto, že sviatky sú už za nami, predsa len je to moje najobľúbenejšie obdobie roka. No na druhej strane som si ho ani poriadne neužila kvôli tomu, že od druhého vianočného sviatku som ratovala sopľavú a ukašľanú Slečnu a vzápätí seba. Nejako sa moja myseľ a energia koncentrovali viac na náš neuspokojivý zdravotný stav ako na to, že sú sviatky. Ani napriek snahe sa mi ku koncu roku nedarilo žmýkať zo seba sviatočnú náladu, skôr som to už chcela mať za sebou. Začala som si priať, aby sa život dostal už do normálu a ja som sa nemusela cítiť previnilo za to, že si sviatky neužívam. Stalo sa. Deti sú už zdravé (Malý bol dnes prvý raz po troch týždňoch v škôlke, tak uvidíme dokedy), my s Drahým doberáme antibiotiká.

Tým sa však naša družba so zdravotníctvom zďaleka nekončí. Dala som si záväzok, že musím vybaviť všetky návštevy odborníkov, ku ktorým nás naša pediatrička priebežne odporučila. A to konkrétne s Malým na ortopédiu (je chudý a vysoký, občas plače, že ho bolia nohy na predkolení), na očné (vzhľadom na moju krátkozrakosť by mal do nástupu do školy absolvovať preventívnu prehliadku) a na logopédiu (sykavky vyslovuje tak, že mu pri nich trčí z pusy konček jazyka). Okrem toho sme mu objavili na dolnej stoličke kaz, takže nás čaká pokračovanie hrôzy s názvom zubár (poslednú skúsenosť opisujem tu).

Slečna kaz nemá (po štyroch mesiacoch sa jej dal opäť množiť mliečny chrup - vykukla jej konečne dolná dvojka), zato sa jej po telíčku vyhadzujú ružovkasté drsné fliačky. Takže kontrola na kožnom.

Chcela som, aby sa náš život dostal do normálu. To, čo som opísala vyššie, normál veľmi nepripomína. Nakoniec si budem ešte búchať hlavu o stenu, že som sa tak rýchlo vzdala sviatočnej nálady...

"Cede Mekvin dva"

Náš prvorodený je automobilový fanatik. Odmalička mu oči zasvietili ako baterky, len čo sa v jeho blízkosti vyskytlo niečo so štyrmi kolesami a motorom. Jeho vášeň veľmi uľahčuje situáciu tomu, kto mu chce nejako urobiť radosť. Stačí k tomu angličák za päťdesiat centov: Malý ho v ten deň rozhodne nepustí z rúk, bude s ním spať (podotýkam, že v zabalenom stave) a až na druhý deň si ho slávnostne vybalí. Nič to, že ich má plné dve škatule...

Preto nečudo, že ho pred dávnym časom uchvátil príbeh Autá 1. Moderná animovaná rozprávka, ktorá má síce ďaleko k naivnému romantickému Bambimu alebo klasickej Snehulienke, ale predsa má niečo do seba. Tento pomerne priamočiary príbeh o tom, ako jedna arogantná celebrita dostala lekciu z pokory, je totiž moderným spôsobom milý a hlavne zrozumiteľný aj nižšej vekovej kategórii.

A tak keď sa dostalo k mojim ušiam, že sa pripravuje pokračovanie, tušila som dve skutočnosti: a) že náš maniak zatúži celým svojím srdcom zhliadnuť ho, b) že ako všetky pokračovania komerčne úspešných príbehov bude aj tento stáť za starú bačkoru. Môj odhad bol v oboch bodoch stopercentne správny.

Detskej túžbe, vyjadrenej aj písomne, sme vyhoveli. Malý bol nadšený. Ja nie.

Podľa mňa je škandál sľubovať v upútavke "zábavu pre celú rodinu" a potom nechať dieťa sledovať akčnú animovanú paródiu na Jamesa Bonda. Rýchlo sa striedajúce scény, neskutočné množstvo nových postáv a gagov, ktoré oceniť niekedy nestíha ani dospelý. Navyše sa v tomto filme strieľa, veci vybuchujú, agenti sú mučení a skrátka, je v ňom na môj vkus príliš veľa "akcie". Celkom rada by som si pozrela výsledky štatistiky, ktorá by zisťovala, od akého veku malí diváci bez vysvetlenia pochopili hlavnú zápletku s alternatívnym palivom. A ešte jedna odbočka k tomu mraku nových postáv. To zas budú mať rodičia robotu vysvetliť malým nadšencom, že nemôžu mať všetkých Finnov, Frančeskov, Jeffov, Miguelov, Raulov, Acerov, Gremov, atď., každého minimálne za 6 eur kus!

Kupodivu, Malý mnohé veci (našťastie) nevníma. Som si viac-menej istá, že nepochopil ani hlavnú zápletku. Má postavy rozdelené na dobrých a zlých; tí zlí chcú ublížiť dobrým a tí dobrí sa zas snažia pochytať zlých. Má obľúbených niekoľko scén (týkajúce sa väčšinou pretekov), a tie si rád púšťa dokola. Násilie si neuvedomuje v takej miere ako ja a akčné scény ho zjavne nefascinujú. Slovník sa mu obohatil o výrazy ako "špeciálny agent, Britská tajná služba a Grand prix". (Vždy lepšie ako keď svoju sestru nežne oslovil "ty malej modrej šmejde" - výrazivo prebraté z naoko nevinného príbehu o Šmolkoch.)

Končím svoju recenziu na vianočný darček. Príbeh Autá 2 ma neoslovil. Teší ma akurát to, že náš syn je ešte dosť naivná trúbka na to, aby niektoré neadekvátne časti príbehu mohli na ňom napáchať viditeľnú škodu.

A sme o rok starší...

Prišiel nový rok. K nám sa vkradol ani neviem kedy, popri ohlušujúcom rámuse vonku a vreštiacej Slečne vnútri som to nemala ani kedy zaznamenať.

Silvestra sme trávili sami. Spomínala som si pritom na všetky roky "mladosti", keď sme príchod nového roku očakávali v bezstarostnom kruhu rovesníkov, vydržali bdieť až do skorých ranných hodín a ešte nám bolo málo. Pekné nostalgické spomienky. Ale myslím si, že aj keď nám deti podrastú natoľko, že budeme môcť starý rok znova plnohodnotne vyprevádzať v spoločnosti rodiny alebo priateľov, nebudeme mať už tú výdrž, čo predtým. (Hovorím za oboch, lebo Drahý je rodený spací typ, dokáže odplávať do ríše snov behom troch sekúnd, nech sa nachádza kdekoľvek. Ja sa k tomuto modelu začínam tiež pomaličky približovať.)

Takto sme pekne komorne počkali do pol dvanástej, keď rachot vonku začal naberať na intenzite. Potom sme usúdili, že pre nás nepochopiteľná potreba verejne vyrábať ohlušujúci rámus bude už len narastať, a tak sme si o trištvrte pripili a zaželali si všetko dobré. O päť dvanásť sa Slečna ohlásila, a tak som sa ju odobrala tíšiť. Podľa mohutnejúcich detonácií zvonka som sa dovtípila, kedy asi odbilo polnoc. Vďaka našej kúzelnej polohe (za nami park, pred nami vysoký panelák) bola akustika ukážková. Človek mal priam pocit, že mu petardy a svetlice poletujú po byte. 

Slečna sa kupodivu celkom rýchlo upokojila. Zaujímavé, čo všetko dokáže kompenzovať materinská blízkosť! Peklo a sírový smrad vonku však pripomínal scény z Veľkej vlasteneckej, a tak som radšej ostala pri nej a dlaňou som jej prikryla malé veľké ucho (druhé bolo zaborené vo vankúši). Bolo asi trištvrte na jednu, keď sa situácia vonku stala znesiteľná. Ja skrátka pre takúto kratochvíľu nemám pochopenie! Vyliezť z pelecha sa už neoplatilo, veď deti budú vstávať v noci aj ráno vo svojich obvyklých časoch - nie som samovrah. A tak som si v duchu súkromne zabilancovala, pomodlila sa a uložila sa k odpočinku.

Milé dietky ráno našťastie nebuntošili už o pol siedmej, a tak pocit pri vstávaní nebol taký ultrazúfalý.

Na záver novoročného príspevku by sa zišlo nejaké prianie. Lenže ja žiadne univerzálne nemám. Ak by som mala zovšeobecniť to, čo si najviac želám, tak potom snáď takto: Nech sa nám v ďalšom roku dejú iba tie SPRÁVNE veci a nech je našich chýb čo najmenej!