Keďže som bola upozornená na to, že predchádzajúce pozadie nebolo veľmi priateľské k zraku, zmenila som znova blogu vizáž, a dúfam, že naposledy.
Dnes sme s Drahým po sto rokoch sami doma. Stalo sa to takto:
Celý týždeň si tu nezištne vymieňame vírusy horných dýchacích ciest (má niekto záujem?) Najprv Slečna, potom Malý a nakoniec ja s Drahým. Deti sú už z najhoršieho vonku a my dvaja v najlepšom. Zlikvidovali sme už tisíce vreckoviek, vypili hektolitre čaju a minuli niekoľko fľaštičiek s kvapkami.
Dnes sa u švagrovcov koná oslava na počesť narodenín neteri. Malý sa na to veľmi tešil a robil všetko pre to, aby sa mohol zúčastniť. Keďže sme usúdili, že my dospelí nie sme do spoločnosti súci, vzali nám dnes Babka s Dedkom D. obe deti na celý deň k sebe a na oslavu pôjdu spolu.
Je to paráda. Sedím tu na blogu v nezvyčajnom čase a statočne odolávam mámeniu nevyžehleného prádla a opatlanej dlážky. Uvarím si čaj a nebudem robiť nič.
(Intermezzo: Práve mi zvonil telefón. Drahý. Vraj Malý robí scénu a nechce ostať u Babky. Mala som tesne pred infarktom. Vypýtala som si syna k telefónu a dôrazne som mu vysvetlila vec. Sľúbil, že sa prekoná. Tak uvidíme. Nepotrebuje niekto súrne vybaviť nejakú nepríjemnú vec, napríklad vynadať šéfovi alebo vytmaviť niečo nepríjemným susedom? Dajte mi vedieť, ale rýchlo. Som zatiaľ v takom naložení, že to zvládnem ľavou zadnou....)
Nuž, ešte uvidíme, čo bude s dnešnými skvelými plánmi. Radšej skončím a počkám si na Drahého...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára