Zamurovaní zaživa

Včera ráno sme sa potešili jemným snehovým popraškom, ktorý však bol behom pár hodín fuč.

Malý sa mu ráno nesmierne potešil. Drahý ho načapal, ako s rukou vystrčenou z okna meria vonkajšiu teplotu naším digitálnym teplomerom, pretože veľmi chcel, aby mrzlo. Nuž, bol sklamaný, že sa prvý sniežik tak rýchlo roztopil, ale aspoň si ho troška užil cestou do školy. Zhŕňal sivobiely poprašok z karosérií áut a vnucoval ho svojej sestre, ktorá sa ho nedôverčivo dotkla končekom prsta a znechutene vyhlásila: "Sebejé!" (studené) Sneh sa tým pred ňou totálne blamoval, a tak ho prestala brať na vedomie.

Podarilo sa mi aspoň zachytiť tento prchavý okamih foťákom. Pritom som si veľmi bolestne uvedomovala inú vec - totiž, ako sa nám dramaticky za posledné týždne zmenil výhľad z okien. Už nevidíme prakticky nič. Stavba vedľa nás hrozivo rastie a rastie. Už nás obrala o slnečné lúče. Teraz nám zhltla aj posledný kontakt s okolím. Nech vykukneme z ktoréhokoľvek okna, vidíme akurát múry... Ako stavba postupovala a ja som videla čoraz menej a menej, mala som pocit, ako by ma zaživa zamurovávali. Stále sa s tým neviem vysporiadať.

Vôbec nemáme predstavu, ako bude vyzerať finálna podoba susedného súkromného zdravotného centra, ale pohľad na ňu neteší už teraz. Mimochodom, podľa pôvodných plánov mali byť na našu kuchynskú stranu orientované zubárske ordinácie. To je parádna prestava: v lete varím, okná otvorené a z okna oproti ide vŕtačka, prípade neľudské výkriky... Našťastie to vraj bude inak. No, len aby!

 Včerajší pidisniežik a barabizňa oproti.

 Pohľad z toho istého okna vo februári tohto roku... Fňuk!

Doma je nuda

Mechríme sa celý víkend v jednom byte. Vonku je nevľúdna zima a ja si liečim choré pajšle.

Včera sa Drahý veľmi snažil. Doobeda bol aj s deťmi na nákupe. Poobede sa s nimi vybral ku svokrovcom. Mohla som si teda chvíľu pováľať šunky a od srdca pokašľať bez toho, aby som svojím ohlušujúcim chrchľaním znepríjemňovala život ostatným členom domácnosti. 

Dnes sme boli doma celý deň. Deti už javili jasné príznaky NUDY, umocnenej aj pridanou hodinou (menil sa čas). Napriek tomu som bola potešená, ako dokážu spolupracovať: hrali sa a naháňali po byte, Malý sa nechal svojou sestrou akože chytiť a tá ho za srdečného rehotu zvalila na zem. 

Avšak aj pri ich "spolupráci" bolo niekedy jasne vidieť rozdielnosť ich pováh. Napríklad v situácii, keď si Slečna pozerala svoje videá na PC. Malý sa najprv z diaľky prizeral, potom podišiel bližšie a nenápadne sa snažil využiť prevahu staršieho a svoju sestru zmanipulovať:

"Pozri, jéééj, dáme si toto video o autíčku, dobre? To bude zaujímavé!"

Lenže naša Slečna má vždy veľmi jasnú predstavu o tom, čo chce a čo nie a nedá sa opiť rožkom. Aj v tomto prípade za rozčúleného "nyje, nyje!!" odstrkala brata od stola. Stále sa neviem rozhodnúť, či sa mám tejto jej vlastnosti tešiť, alebo skôr obávať...

Druhá vec, ktorá ma zaujala tento víkend bol fakt, že aj deti radi jedia z nudy. Malému som už zatrhla zamyslené postávania pred otvorenou chladničkou. Slečna sa tiež neodhodí od žiadnej príležitosti vopchať si sústo do malej pusy. Ktokoľvek začne jesť čokoľvek, okamžite je nastúpená a domáha sa: "Ty! Ty!" (Akože aj ona chce.) Je schopná tlačiť nonstop, keby sme jej to dovolili. Občas od zúfalstva príde do kuchyne, stane si na špičky, chytí sa rukami okraja linky, prosebne púli oči na skrinku so sladkosťami a vzdychá: "Eden! Eden!" ("Jeden, rozumej cukrík, jeden!")

Svojím apetítom by naša druhorodená určite nepotešila Slobodu zvierat. Keď jej Babka predložila kus kačaciny, namiesto zármutku nadšene vykrikovala: "Tackaaaa!" ("Kačka!") A keď som v piatok piekla kuracie stehná, natešene otrčila ukazovák: "Tacka!"

"Nie, zlatko, to je kuriatko," vyvádzam ju z omylu. Malý mäsožravec sa k stehnu blažene otočil a vydýchol: "Pííí, pííí!"

Doma je nuda, to je isté. Bojujeme s ňou, ako len vieme.

A zas je všetko inak

Som chorá. Zase. A zase je pred nami ďalší víkend, čo nevyšiel. Pán Murphy už dostane na držku...

Aj keď sa z posledného príspevku mohlo zdať, že som v pohode, nebolo to celkom tak. Včera som sa už znova cítila ako zbitý pes po zrážke s kamiónom. Navyše ma začalo škriabať v krku a začala som pokašliavať.

I vypravila som sa dnes k svojmu lekárovi, aby na mňa mrkol odborným okom. Záver: vraj nález na ľavej strane pľúc. Dostala som antibiotiká s poučením, že si mám nasadiť kľudový režim a chorobu v teple vyležať. Veľmi ma tým pobavil. To ako keby mi odporučil výlet na Mars. O týždeň na kontrolu. Ak sa stav nezlepší, začne ma vláčiť po RTG. 

Nuž, dúfam, že sa mi stav zlepší. Aj bez kľudového režimu v teple. A že nám túto jeseň vyjdú aj aspoň nejaké tie víkendové plány (už ich veľa nie je)...

Už je dobre a ešte slony

Minulý víkend sa u mňa niesol v znamení zrážania teploty a bolenia hlavy.

Ani si nepamätám, kedy ma naposledy skolila takáto viróza. Hmm, a to práve MŇA, čo tak mohutne pestujem spoločenský život, každý deň sa vyvážam MHD, kde na seba nechávam funieť päťdesiat bacilonosičov a voľné chvíle trávim v obchodných centrách, kde klimatizácia víri miliardy vírusov!!!

Nechápem, kde som JA mohla ochorieť, ale stalo sa.

Ležala som ako mŕtvola a bála som sa pohnúť, aby mi od trupu neodpadli končatiny, čo ma tak boleli všetky kĺby a šľachy. Drahý statočne suploval moju prítomnosť, dokonca si včera vzal dovolenku, lebo som ešte nebola plne prevádzkyschopná. Dnes som sa už musela tváriť, že som zdravá. Teplotu som už nemala a necítila som sa zle, akurát som sa rýchlo unavila a k večeru som už skutočne ledva vliekla nohy za sebou a boľavú hlavu nad sebou.

Poobede som vzala deti von k jazeru. Bolo krásne slnečno, hoci citeľne chladnejšie. Ľutujem veľmi, že som si nevzala foťák, voda a farebné stromy, no nádhera! 

A tu zrazu, ako sa prechádzame okolo vodnej plochy, nakŕmiac desať kačíc a asi dvesto čajok tromi krajcami chleba, zdvihnem hlavu a čo nevidím? V diaľke na druhej strane cesty sa za plotom pasú tri slony... Nie, nebola to halucinácia z horúčky, ani delírium tremens. Chvíľu som síce pochybovala o vlastnom zdravom rozume a aj mi napadlo, či oná viróza nezbaštila aj nejaké mozgové bunky, ale keď Malý nadšene otrčil ukazovák, že :"Jééj, slony!", pochopila som, že vidíme to isté. Na inkriminovanom mieste sa rozkladal cirkus (tam zvyčajne aj býva) a tento mal nejaký väčší zverinec. A tak sme dnes pozorovali domáce vodné vtáctvo i kŕmiace sa slony. Nabudúce si určite vezmem foťák. Veď čo ak zdvihnem hlavu od kačíc ... a tam mamut?

Plazím sa

Som chorá. Víkendové plány sú v háji.

Už včera večer som sa začala cítiť biedne. Bolel ma celý človek a bolo mi nezvyčajne zima. Zaľahla som s našimi dvoma kuratami v nádeji, že ak zmiernim spánkový deficit, bude mi lepšie. Figu.

Dnes to bolo rovnaké. Aby som mohla ako-tak fungovať, posilňovala som sa Panadolom. Poobede ma už začala chytať mierna panika. Nie som padavka a obvykle sa pri akomkoľvek fyzickom diskomforte snažím tváriť, že nič. Teraz však som mala problém vstať a odtackať sa vycikať. Momentálne mi svieti na teplomeri 38,08 a mňa bolia kĺby tak, že mi občas vyhŕknu slzy.

Nuž, slzy mi veru vyhŕkli aj tak. Mám totiž pocit, že síl sa nám dostáva akurát na každý deň, aby sme mohli v pohode ustáť normálny režim. Ako budeme fungovať v krízovom režime, keď mne väčšinu síl zhltne viróza a Drahému dve besné deti, nevedno. Navyše mám strach, aby neochoreli krpatí. Prosím, prosím, nech ostanú deti zdravé!

Ozvem sa, keď budem mať menej horúčnatú a depresívnu náladu.

Deň, čo má aspoň 36 hodín

Dnešný deň nemá konca-kraja.

Už ráno dávalo tušiť, že to nebude jednoduché. Zobudili sme sa o polhodinu neskôr ako zvyčajne, do tmy a hustého lejaka. Mňa okrem iného pekelne bolela udretá noha (včera mi na ňu padla Malého kolobežka a tyčou ma bolestivo švacla po pravom predkolení. Na postihnutom mieste mi ihneď navrela modrá štipľavá bublina) a ani za svet som nedokázala nájsť pláštenku na kočík. Drahý teda volal do práce, že príde neskôr, a tak nebolo treba do dažďa trepať ešte aj Slečnu.

Lenže keď sme napokon doma osameli, začal sa maratón. Vychádzka neprichádzala do úvahy. A tak sme sa hrali a hrali a hrali... Ešte dopoludnia to vyzeralo, že fajn. Poobede už toho začala mať Slečna po krk a ja tak isto. Navyše nám robil spoločnosť jej brat, ktorý dnes tiež neprispieval k dobrej nálade. O piatej ma začalo chytať zúfalstvo. O siedmej to bola už agónia, a to aj napriek tomu, že sa Drahý po príchode z práce snažil zachraňovať situáciu. Dokonca keď okolo pol šiestej úporný lejak ustúpil na úroveň dažďa, nahodila som Slečnu do nepremokavého odevu, v ktorom vyzerala ako príslušník Horskej záchrannej služby, na malé nohy som jej vrazila gumáky a vybrali sme sa aspoň do blízkeho obchodu. Ale čo je takéto štvrťhodinové vybehnutie z domu oproti zvyčajným dvom hodinám na ihrisku? 

Nuž, som rada, že potomstvo už spí. Pár takýchto dní za sebou a začnem sa zajakávať a v noci pomočovať...

Pripájam ukážky toho, čím sme sa dnes bavili. A to som zďaleka nezdokumentovala všetko!

 Momentálna top hračka. Gumové zvery (nielen) do vody. Zľava: "tyjeň", "baža", "tacka"...

 Čítame.

 Skladáme.

 Plníme smetiarske auto panáčikmi a následne ich vysypeme.

 Znova skladáme.

 A zase skladáme.

 Trampolína je požehnaním.

 Hráme "akej" a dávame "dóv".

Pesničky na PC sú záchrana.

 Púšťame bábikám pesničky na "akože" počítači, kŕmime ich a kúpeme.

 Kreslíme...

Prečo dávam očkovať

Za posledné dni vo mne dozreli všetky argumenty, takže je čas nejako ich zrozumiteľne sformulovať.

Pri Malom som očkovanie neriešila. Dostal všetky vakcíny načas a bez komplikácií. Slečne po prvom očkovaní (TBC) dvakrát otvárali zhnisané ramienko, a tak som sa o túto tematiku začala zaujímať viac. Čo som sa dozvedela, ma veľmi nepotešilo. Až vtedy som totiž zistila, aká hystéria sa deje okolo povinného očkovania. V istej diskusii som dokonca čítala vyjadrenie, že by dotyčná diskutujúca dala zavrieť všetky pseudomatky, ktoré ešte stále nechávajú takto ukrutne ubližovať vlastným deťom... Po zrelej úvahe a preštudovaní všetkého dostupného z oboch strán som dospela k nasledovnému:

1. Svoje deti dám očkovať už len kvôli takýmto sfanatizovaným osobám (a nie je ich málo), vďaka ktorým nie je vylúčené, že tu o nejaký čas znova neprepukne epidémia nebezpečných chorôb. Kto má pocit, že ide o zopár vyrážok a zvýšenú teplotu, nech sa oboznámi s tým, ako sa zomiera na záškrt.

2. "Veď sú to len vyrážky." Nuž, v detstve možno rubeola a osýpky majú ľahší priebeh. No kto komu zaručí, že tieto choroby dostanú nezaočkovaní jedinci ako deti? Je známe, že priebeh týchto ochorení v dospelosti je oveľa ťažší, s oveľa väčším rizikom iných komplikácií. Napríklad osýpky u chlapcov v postpubertálnom veku môžu zapríčiniť neplodnosť, a to nehovorím o riziku nákazy u tehotných žien, kde každá z týchto chorôb môže mať fatálne následky. Nuž, svoje deti chcem toho ušetriť.

3. "Očkovanie spôsobuje autizmus, či cukrovku." Nebudem sa tu oháňať dôkazmi, kto aké výsledky sfalšoval. Ide o to, že očkovanie, podľa toho, ako to chápem (nielen) ja, môže snáď tieto stavy spustiť, nie vyvolať. Musí ísť teda o dieťa s genetickou predispozíciou, kde atak na imunitný systém v podobe očkovania môže byť potenciálnym spúšťačom (rovnako však ako ním môže byť povedzme silnejšia angína). 

4. "S očkovaním treba počkať a nezaťažovať taký malý organizmus." Akokoľvek čudne to znie, batoľatá majú odolnejší imunitný systém ako staršie deti a dospelí. Veď či neboli takmer všetky deti zdravé ako repy, než prišli do kolektívu? To potom ich treba očkovať, keď ich imunite dáva zabrať takmer každý týždeň nejaký iný infekt, keď vybrali toľko antibiotík a keď vysoké percento z nich chodí k imunológovi?

5. "Očkovanie je len biznis." Niektorí idú ešte ďalej a dôverujú konšpiračnej teórii, podľa ktorej sú nebezpečné vakcíny cieleným nástrojom na depopuláciu. Lenže aj to je na hlavu. Nie je skôr pravdepodobnejšia teória, podľa ktorej sa svetom zrazu začne šíriť davová hystéria okolo očkovania, aby sa umelo vyvolal návrat rozsiahlych epidémií (ako sa to lokálne už deje napr. vo Francúzsku a Veľkej Británii), ktoré v konečnom dôsledku zlikvidujú naraz oveľa väčšie percento populácie? Apropo, vakcíny. Keby tak rozhorčené matky vedeli, akým hnusom boli v detstve očkované ony, možno by sa v hneve obrátili na vlastných rodičov. V minulosti sa očkovalo živými vakcínami, kde reakciou mohlo byť aj ochorenie samotné - napríklad obrna. 

Suma sumárum, ak je dieťa zdravé, nereaguje neštandardne na akúkoľvek záťaž imunitného systému (febrilné kŕče pri horúčke, napríklad), ak netrpí na iný postih alebo ochorenie, s ktorým sa ich organizmus vyrovnáva, ak nie je predčasne narodené, či nie je u neho známa genetická záťaž, nie je dôvod, aby sa matky vyhýbali očkovaniu. 

Slečnu som nechala pred týždňom a pol zaočkovať onou povinnou inkriminovanou MMR vakcínou. Nadávala som si, že okolo toho toľko viem, lebo som sa napriek všetkému bála. Nevedieť je niekedy lepšie. Lenže som bola presvedčená, že robím pre ňu podľa uváženia to najlepšie. Reakcia zatiaľ žiadna, ak nerátam prvé dva dni zväčšenej únavy a mrzutosti. 

Viem, že aj ženy, ktoré nedávajú deti očkovať, sú presvedčené, že robia pre svojho miláčika to najlepšie. Akurát ma niekedy hnevá tá blahosklonná nadradenosť a neochota pripustiť, že sa môžu aj mýliť a že na ich omyl v konečnom dôsledku nemusia doplatiť iba ich deti...

Ako bolo

Bolo skvelo.

Terchová má aj odhliadnuc od Jánošíka svoje čaro. Počasie nám napriek našim obavám veľmi prialo, hoci teplé veci sme naplno využili. Zopár záležitostí sa nám síce snažilo prekaziť dobrú náladu, ale márne.

Dostali sme sa na izbu, ktorá nemala úplne funkčné kúrenie. Znamenala to, že v intervale štyroch minút kachle išli a nasledujúcich dvanásť sa odporučili. Zistili sme to, pravdaže až hlboko večer, keď deti už spali, teplota vonku začala dramaticky klesať a my sme sa pod starými paplónmi triasli ako choré mopslíky. Našťastie nasledujúce ráno sme sa presťahovali inde, kde sme paradoxne jedny kachle vypínali, aby sme teplo vôbec prežili...

Druhá vec nebola až tak celkom nečakaná. Už v piatok doobeda sa Slečne z jednej nosnej dierky pustil zlovestný pramienok. Tvárila som sa, že nič. V noci z piatka na sobotu však dieťa funelo, vzdychalo, chrápalo a vrtelo sa takmer bez pauzy a ráno sa zobudilo totál sopľavé. Ale už sme boli tam, aspoň som nemala doma dilemu, či ísť alebo neísť. Odsávačka a kvapky frčali na plné pecky a nakoniec to zas žiadna tragédia nebola.

Posledná nepríjemnosť nás uzimených a nevyspatých čakala v sobotu ráno pri raňajkách. Malý sa ešte ani jedla nedotkol, keď ozelenel, vyhlásil, že je mu zle, vyrútil sa z jedálne a ledva som ho vystrkala z chaty, aby nehodil tyčku vnútri, ale vonku. To som už bola na pokraji paniky. V hlave mi bežali scenáre o ďalšej rotavírusovej nákaze. Ďalších desať minút som ho priebežne bombardovala kontrolnými otázkami typu: "Nie je ti zle? Nebolí ťa bruško? Netočí sa ti hlava? Necítiš sa unavený?" Dieťa síce ešte zelenkavé len záporne krútilo hlavou a veselo sa naháňalo s ostatnými po chodbách. Po preskúmaní všetkých indícií sme dospeli k záveru, že na vine bol jedálňový čaj. Ten nezaprel svoju povesť - bol slabý ako čaj a navyše štedro okyslený citrodekom. Malý ho na lačný žalúdok kopol do seba asi pol litra. Zrejme rozmaznaný domácou stravou na neho tento roztok úspešne zapôsobil ako dávidlo...

Tieto nepríjemnosti však boli hojne vyvážené príjemnou spoločnosťou a programom, pri ktorom pookrial duch i duša. V sobotu sme si vyšľapali na lazy pozrieť si Jánošíkovo rodisko - slnko svietilo, príroda bola nádherná a konečne som sa vyrozprávala do sýtosti. 

Na tento víkend budem ešte dlho s láskou spomínať.

 Miestna fauna.

 Vraj miesto, kde stála pôvodne Jánošíkova rodná chalupa.

Nádherná jesenná príroda.

O plánovanom víkende

Chystáme sa na víkend preč.

S napätím sledujem pomaly každú hodinu do predpokladaného zajtrajšieho odjazdu, pretože a) sa veľmi teším a ono to mnohokrát práve vtedy nevyjde, b) s dvoma deťmi to do poslednej minúty býva napínavé.

Malý doberá antibiotiká a zdá sa v pohode, až na upchatý nos, čo vďaka nástupu vykurovacej sezóny nie je prekvapujúce. Slečna je bodnutá vakcínou a ak sa má dostaviť nejaká reakcia, malo by sa jej uráčiť práve v týchto dňoch. A tak chodím a sledujem oboch potomkov, striedavo im skúšajúc čelo a uzliny za malými ušami. Zatiaľ sa zdá, že odídeme. Hurá!

Zíde sa nás viacero rodín, väčšina z nich s deťmi. Mám týchto ľudí veľmi rada a keďže môj spoločenský život sa rovná takmer nule, teším sa ako malé decko na cirkus.

Akurát že počuť rôzne chýry o tom, že na Orave už mrzne, čo tu nám teplomilným, ktorí sme minulý týždeň ešte v tričkách chodili, naháňa hrôzu. A tak vyťahujem teplé veci pre celú rodinu a dúfam, že biedne nezahynieme na podchladenie. (V tejto fáze zdravím Nikuliq, ktorá sa teraz istotne chytá za brucho.) 

Ak nezabudnem fotoaparát, podelím sa po víkende aj s nejakou tou fotodokumentáciou. Dočítania.

Učeň - mučeň

Nášmu školákovi sa zatiaľ celkom darí. 

Je pravda, že má určitý náskok - čítať vie a sčítavať a odčítavať cez desiatku tiež. Zatiaľ nebol ani svedkom žiadnej traumatizujúcej udalosti zo školského prostredia, a tak nebyť jeho rannej lenivosti, chodil by do školy rád. Až na domáce úlohy...

Doplňovačky zo šlabikára a matematiky má hotové raz - dva. Potom však dôjde na písanie a ja sa musím obrniť extra dávkou trpezlivosti, inak by som ho po desiatich minútach najradšej vyniesla v zuboch. Ruku má čaptavú a povahou je neurotický perfekcionista. Táto kombinácia je vražedná. K písanke si sadá už s predsudkom a mračí sa ako čert do jasličiek. Keď zistí počet riadkov, ktoré má vyplniť slučkami a slzičkami, začne ich vypĺňať slzičkami reálnymi:

"To je veeeľáááá!" Ukľudním ho, že je šikovný a že to zvládne. Overím si, či vie čo a ako a odídem. O chvíľu už z izby počuť zúrivé vrčanie, rev, prípadne trieskanie ceruzky o hranu stola.

"Mne to nejdeee! Ja to nevieeem!" Idem tam. Vygumujeme najhoršie nepodarky a znova mu ukazujem, ako sa dopracovať k čo najsolídnejšiemu výsledku. Stojím nad ním a nechám ho, aby písal pred mojím zrakom.

"Vidíš, aké je to škaredééééé?" ďobe ceruzou do písanky. Snažím sa byť pozitívna. Povzbudzujem, chválim, nedovolím mu gumovať do prederavenia, aj za cenu málo estetického výsledku. Lenže Malý je už vo švungu a jeho negativistický postoj sa stupňuje. Zaberie už len prísne stopnutie hystérie v zárodku. (Drahý len nechápavo krúti hlavou. Vraj na jeho mieste by to odflákol, aby mal čo najrýchlejšie za tým. Ešte dobre, že sa s touto skvelou taktikou nezveruje svojmu synovi.)

Keď sa dieťa ukľudní a s novou motiváciou sa k dielu vráti, vytratím sa opatrne z izby. Lenže pokoja väčšinou nenachádzam.

"Maminka, už sa mi to celkom darí! Maminka?" Pochválim ho na diaľku. O pol minúty sa ozve zas:

"Maminka, ale tento jeden sa mi mimoriadne podaril, poď sa pozrieť!!"

Mne už pred očami tancujú červené kruhy a tentoraz som na pokraji hystérie ja. 

Keď sú konečne po pol hodine všetky šlabikáre, písanky a matematiky úspešne zbalené, myká mi ľavým viečkom a na hlave mi pribudlo zo desať nových šedín. A že vraj učeň - mučeň! A čo učňova matka, neboráčka???

Ukážky inkriminovaného diela:

Predzvesť jesenného šialenstva

Včera bol jeden z tých dní, ktorých sa obávam a viem, že je ich pred nami veľa.

Schladilo sa a lialo a lialo. Nevystrčili sme z domu nos. Deti sa časom začali kvalitne nudiť a boli otravné ako muchy mäsiarky. Večer som už prežívala v akomsi podivnom delíriu, a keď bolo konečne o deviatej ticho, padla som v obývačke na gauč ako podťatá a mala som pocit, že už v živote nevstanem. Čo len budem robiť celú sychravú jeseň a zimu???

Malý sa našťastie dokáže chvíľu zahrať aj sám - zavrie sa do izbičky a rozkladá si koľajnice, lego, alebo si kreslí. Lenže keď ho to prestane baviť, som v háji, lebo nuda v jeho podaní je na obesenie. Povaľuje sa na sedačke, provokuje sestru alebo domŕza, aby sa s ním išiel niekto hrať. Čo sa dá na chvíľu, lebo mladšieho potomka neradno nechať, aby sa zariadil po svojom. Potom to dopadne ako v piatok, keď sa Slečna dopracovala ku kelímku so svojím mastným mazaníčkom od kožnej a urobila si z neho hrubú pleťovú masku. Skoro ma šľahlo. 

So Slečnou to tiež nie je ktoviečo. Fakt je to ešte krpaté trdlo, ktoré viac ako tri minúty pri jednej činnosti nevydrží. Čiže si v rýchlom slede čítame knižky, skladáme skladačky, hráme sa s plyšákmi, a hádžeme si loptu. Dokola. Pred pár týždňami sme v očakávaní tohto zúfalstva zakúpili trampolínu. Museli sme kvôli nej vybrať dvere zo zadnej izby, ale v čase núdze je prijateľné hocičo. Ťah to bol dobrý - obe deti s nadšením striedavo hopsajú a hopsajú a aspoň pustia ventil prebytočnej naakumulovanej energii.

Druhou záchrannou pákou je počítač. Malý má povolených niekoľko hier a rozprávok. Slečna miluje pesničkové a spomínané domáce videá. Lenže ak nechcem, aby pred obrazovkou zakvasili príliš dlho (čo v prípade nášho prvorodeného nie je nijaký problém), musím ich od PC odohnať a znova riskovať ich otravnosť.

Neteším sa na takéto dni, fakt sa neteším. Dnes to bolo zas iné. Síce kosa ako v ruskom filme, ale aspoň slnko svietilo a naobliekaní pokračovatelia rodu sa mohli vyblázniť vonku. Toto beriem!

Skoro ma porazilo...

Život na H

Komunikačné schopnosti našej Slečny sú stále biedne. Ja v jej veku...

Nuž ale niečo predsa len hovorí. Okrem najbližšieho kruhu zasvätených jej však nerozumie živá duša. Veď posúďte:

Miluje hlásku H a ňou sa aj začína prevažná časť jej úbohej slovnej zásoby. 

Hacko - macko, hak - vlak, ham - von, hasy - vlasy, hos - nos, hona - noha, hahac - mesiac, húúú - lietadlo, hoj - hojdačka... Zaujímavé, že napríklad namiesto "hop" hovorí "pop". Úplný Tatár.

O svet okolo sa však aktívne zaujíma. Prevažne otázkou "Totoe?" (čo to je?)

Najpoužívanejším slovom je jednoznačne "nyje" (nie). Typické.

O sebe hovorí v druhej osobe. Naposledy ma veľmi pobavila nasledujúca situácia na ihrisku. Rozbalím škatuľu s ovocím a zavolám: "Kto si prosí jablko?"

Malý: "Ja!"

Slečna: "Ty!" (myslí tým seba)

Dúfam, že sa časom pohneme od migzičtiny k zrozumiteľnému jazyku. Inak dieťa riskuje, že jej ani vlastná mať neporozumie!

Dieťa - lazar

Stalo sa to takto.

Keďže náš prvorodený stále kašle ako tuberák v predposlednom štádiu, pozvala si nás doktorka v stredu ráno na výter. Slečnu sme vzali tiež so sebou, dostala do malého stehna vakcínu (valila oči na plyšového megahrocha, ani si nevšimla, že ju voľakto bodol).

Sestrička sa zakrádala k Malému s paličkou v ruke, keď sa tu zrazu zarazila.

"Ty máš v puse cukrík?" vyzvedala sa.

"Nemám," ohradil sa Malý a hypnotizoval výterovú tyčinku.

"On je opuchnutý?" otočila sa na mňa sestrička zmätene.

"Nie," tvrdila som jednoznačne.

"Ale je, veď sa na neho pozrite," trvala na svojom sestra už aj spolu s MUDrou. Synáčik zdvihol hlavu a ja som skoro odpadla: pol tváre bolo dieťa a druhá polovica syseľ... Si mohli o mne tie dve myslieť! Ja som si ale fakt doma nič nevšimla! Lekárka teda Malého znova prezrela: vyhmatala uzliny (negatívne), odmerala teplotu (žiadna), pýtala sa dieťaťa, či ho niečo bolí (nebolelo). Nuž sme napokon usúdili, že problém môže byť chrup.

A tak sme dnes ráno cupitali k zubárke - Malému kvalitne ovísala pravá polovica tváre, našťastie bezbolestne. Dentistka potvrdila našu diagnózu: dieťa má pod zubom hnisavý vačok. Zub mu vyčistila .Z kresla sa mojím smerom dívalo synovo zúfalé oko, ku koncu procedúry už skuvíňal, ale držal. Iste k tomu prispela aj vidina autíčka, ktoré sme mu ako úplatok za statočnosť doma prisľúbili. Zubárka sa vyjadrila, že by bodli antibiotiká. A tak sme sa odtransportovali naspäť k pediatričke, ktorá nám predpísala čosi, čo by mohlo synovi vrátiť ľudskú podobu a zároveň zlikvidovať šťavnatý kašeľ.

A tak máme doma lazara. Dúfam, že lieky zaberú, lebo tíšiť dusivý kašeľ noc čo noc a pritom ešte hľadieť na znetvorenú tváričku, to už je na mňa trochu moc.

Pat!

Deti - a to nielen naše - oplývajú vzácnou vlastnosťou: nútia rodičov nájsť riešenie v neriešiteľných situáciach. No namiesto toho, aby mi lichotilo, že ma pokračovatelia rodu pokladajú za nadčloveka, vo väčšine prípadov mám nervy v kýbli.

Malý: Už som tu spomínala jeho špeciálne ponožkové požiadavky. Skrátka, nie každý typ ponožky mu vyhovuje. Z toho vyplýva, že najradšej nosí dokola niekoľko obľúbených párov. Z toho však ďalej vyplýva aj fakt, že dané fusakle časom nesú väčšie známky opotrebovanosti ako ich noví, avšak nepohodlní ponožkoví kolegovia zo skrine. Včera sme sa dostali do patovej situácie: všetky "dobré" ponožky boli buď špinavé alebo deravé. Nové Malý nechcel. Bosý byť nemohol. Štvrtá možnosť podľa mňa nejestvuje.

Keď som vyjúceho potomka o tom nakoniec presvedčila, s odporom si navliekol nový pár (kotníkové - ach, jaj!) Poobede si napokon prestal zamračene skúmať dolné končatiny a zmieril sa so statusom quo.

Slečna: Rada si pozerá rodinné videá, predovšetkým tie, kde je za hviezdu ona sama. Už tuším viac točím ako fotím. Lenže občas ma tiež vženie do patovej situácie: nech jej pustím ktorékoľvek video, na každé vrtí hlavou, že "Nyje!" (nie) Keď takto prejdeme všetky, vypnem prehliadač s tým, že teda nič. Druhorodená sa však pustí do revu: "Ese!!!" (ešte) A som v háji, lebo ďalšie video nejestvuje a žiadne existujúce nevyhovuje. 

Podobne mi rozum zastáva večer. Pred spaním mám vo zvyku spievať dcérenke zo päť piesní z asi desaťpiesňového repertoáru. Z času na čas ma však začne Slečna prerušovať svojím razantným "nyje!" Nech však začnem ktorúkoľvek, každá je "nyje!" Novú tiež nechce. Keď spievať prestanem, spustí hystericky "ese!!!"

Skrátka, stáva sa nám, že deťom ani ich vlastná mať nerozumie. Takže super!

A je to tu...

Dalo sa to čakať, ale aj tak ma to rozladilo. Malý je maród a vraj do konca týždňa.

Pred dvoma týždňami sme statočne bojovali s nádchou a zdalo sa, že sme ju na hlavu porazili. Teda aspoň ženská časť našej domácnosti. Malý bol dobrý až do poslednej soboty, keď sa rozkašľal. Už som vedela, koľká bije. No utešovala som sa tým, že v noci dobre spí a nevyzerá chorý (žiadne priesvitné dieťa, vpadnuté psie oči, únava ani teplota). Predchádzajúcu noc som však o ilúziu prišla.

Dieťa sa zobudilo o 2.40, malo potrebu informovať o tom svoju sladko spiacu matku a následne malo aj inú potrebu, ktorú hneď vykonalo na WC. Lenže zrejme vplyvom pohybu, reči a fňukania (snažil sa ma primäť k tomu, aby som svoje lôžko presťahovala k nemu do izbičky, čo som odmietla) sa mu spustil kašeľ a spôsobil, že sme mali nasledujúcu hodinu a pol o zábavu postarané. Keď mu konečne zabral Stoptussin a uložil sa o 4.15 opäť k spánku, zaliezla som aj ja skrehnutá, unavená a otrávená pod perinu, aby som zistila, že sa mi rozhodol robiť spoločnosť bodavý hmyz. Mala som chuť vyť...

Ráno som volala do školy, že dieťa je učenianeschopné a odtransportovala som ho k našej MUDre. Nuž, vraj to nie je také strašné, zvládne to zatiaľ bez ATB, ale na vzdelávanie v kolektíve má do konca týždňa zabudnúť. To on zase rád. Ja už menej.

Našťastie prvácke učivo sa netýka ani deskriptívnej geometrie, ani kvantovej fyziky. Nebude to také bolestné. Len aby to nebolo často!