Trpím. Skutočne nie je nič horšie ako choré dieťa. To naše statočne bojuje s infekciou, ale dáva mu to poriadne zabrať a mne tiež.
Včera sme celý deň a noc zrážali horúčku, napriek tomu, že Slečna už od utorka berie antibiotiká. Myslím si, že Slečnino prvé slovo bude "teplomer". Keď ho vidí, vystrie k nemu malý tučný ukazovák a dramaticky vyhlási: "Pap!" (Rozumej "píp!" - teplomer je digitálny.) Stačí, aby zbadala staniolový obal od čípku a už reve. Zato hltanie ATB sirupu prijala s rezignovanou útrpnosťou, pričom je mocne povzbudzovaná mojimi obdivnými výkrikmi nad tým, aká je statočná.
Dnes jej konečne poobede po troch dňoch klesla teplota pod 38 stupňov. Neverili by ste, s akým nadšením sa dá namerať teplota 37,5! Uľavilo sa mi. Vidieť zmorené dieťa, skapacinku s ligotavým pohľadom mi na nálade nepridávalo. Rovnako ani pár hektických nocí. Všetko sa vo mne sústredilo len na chorého potomka, pričom ma potreboval aj ten zdravý, nuž a aj domácnosť sa hlásila o svoje.
Prekvapilo ma, ako dramaticky to prežívam. Veď deti predsa chorľavejú. A hoci hnisavá angína je nechutná pliaga, rozhodne nepatrí medzi tie najťažšie ochorenia. Navyše popri Malom, ktorý nám doprial to potešenie riešiť črevnú virózu, zápal pľúc aj chrípku, by som mala teoreticky byť už odolná. Teoreticky. Stačí však vidieť, ako je môjmu dieťaťu zle a dala by som hocičo za to, aby bolo zle radšej mne.
Akokoľvek, zdá sa, že sme na dobrej ceste. Ja som ešte stále vo svojom materinsko-opatrovateľsko-pohotovostnom tranze a reálne sa obávam toho, čo sa stane, keď ma to pustí. Asi to mnou sekne. Ozvem sa, čo a ako.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára