Nový zimný blogový šat

Tak. Neodolala som. Predvianočné nadšenie ma strhlo natoľko, že som sa rozhodla obliecť svoj blog do zimného šatu. Obetovala som tomu dnešné predpoludnie, kým Slečna spala. To preto, že mám upratané, navarené, napečené, opraté a ožehlené (hahaha!)

Ale aj tak mám z toho radosť. Obsah ostal nezmenený, dúfam teda, že čitateľov nový dizajn neodradí od návštev.

A ešte jeden dôvod na radosť. Moje staršie dieťa ma dnes skoro dohnalo k slzám šťastia. Prvý raz vo svojom živote mi samo od seba zarecitovalo hneď zopár básničiek, ktoré sa učili v škôlke. Nikdy totiž na požiadanie nič nerecituje ani nespieva, a to odmalička. Je to taký možno až autistický prejav. Nepovie a hotovo. A ak na neho pritlačím, tak zúri, plače a zapcháva si uši. (No neviem, ako my dopadneme na zápise do školy. Možno ho ani neodvedú...) O to viac som bola dnes namäkko. A tak v rámci predvianočnej nálady vám k novému vzhľadu ponúkam aj zopár veršov, ktoré som si stihla zapamätať z prednesu:

Vianoce sa blížia, ako každý rok,

v celom byte robím vzorný poriadok.

Čistotou sa leskne dlážka, polica,

a v kuchyni krásne vonia škorica. 

O predvianočnom výlete a zdochnutej myši

Život okolo nás sa stabilizoval: cestári nebúchajú a Slečna nezamdlieva. A hoci sa rozhodla, že sa len tak nedá a už tretí deň soplí, v podstate fungujeme v normálnom režime.

Dnes som nechala Drahého poobede s deťmi a vybrala som sa do neďalekého nákupného centra. Minulý rok som pred Vianocami nestihla nič: ani upratať, ani napiecť, ba ani darčeky som nekúpila. Vo vysokom štádiu rizikového tehotenstva sa mi medzi davy nechcelo a po narodení nášho druhého dieťaťa som nestíhala pomaly ani základnú údržbu domácnosti, o predvianočných prípravách nehovoriac. Tento rok to bude iné. A keďže som mala vlani absenciu, teším sa už ako malé decko (všimli ste si ten infantilný vianočný ticker hore?) Zbieram recepty, ktoré zaručene musím tento rok vyskúšať a dnes som si dovolila súkromný výlet za podarúnkami a atmosférou. 

Nebudem sa rozpisovať o tom, čo som zohnala, lebo by som niektorých čitateľov pripravila o podstromčekové prekvapenie, ale moja výprava bola viac-menej úspešná (senza-bájo by to bolo, keby som nepajdala na boľavej nohe ako vojnový veterán). Dokonca ani spomínaný svätostánok konzumu nepraskal vo švíkoch - do Vianoc je predsa len ešte trochu ďaleko. A tak som si svoj výjazd patrične užila. Drahý po mojom návrate tvrdil, že sa síce nestihol ani najesť, lebo na ňom viseli obe naše ratolesti súčasne, ale že si to v podstate tiež užíval. Deti si užili ocinka, takže sme si vlastne užívali všetci...

A nakoniec o inom. Dnes sa mi Malý po ceste zo škôlky zveril s top zážitkom dňa:

"Maminka, dnes sme na ihrisku našli ZOMRETÚ MYŠ!"

Okamžite som si predstavila, ako do zdochliny hlodavca šťuchá niekoľko zvedavých škôlkárskych rúk, ktorými sa potom veselo navzájom obchytkávajú a pchajú si prsty do nosa.

"Predstav si!" híkam od nadšenia a hneď opatrne dodávam: "Chytal si ju?"

"Ja nie, ale P. ju chytil. On mal rukavice. A vieš čo? Tá myš nemala hlavu, mala iba SPODOK!"

Zbytok cesty sme strávili úvahami o možných príčinách myšieho ohavného konca, ako aj o zásadách hygieny.

Horor, alebo večerný výjazd sanitkou s dobrým koncom

Konečne som predýchala včerajšiu drámu, a tak o nej niečo napíšem.

Včerajšie popoludnie vôbec nevyzeralo na to, že by niekoho z nás mala večer húkajúca sanitka viezť do nemocnice. Ja mám síce už niekoľko dní bolestivo opuchnutú nohu v priehlavku a Drahý poctivo papá lieky na vysoký tlak, ale inak sme zdraví (chronická nevyspatosť sa neráta). Deti sú tiež relatívne v pohode. Takže to bola úplná zrada.

Slečna posledných pár dní a nocí zle spí, podozrievam z toho tlačiaci sa chrup. Včera poobede bola tiež mrzutá, k večeru aj viac uplakaná. Navyše, keď sme ju na chvíľu uväznili v ohrádke, škriekala od jedu ako pavián. Pri jednej takej príležitosti sa chytila rukami okraja, vyvrátila hlavu a jačala, lenže neudržala sa a spadla dozadu ako podťatá. Hlava jej mocne klopla o podložku a ona ostala ticho ležať. V momente som k nej priskočila a vzala som ju na ruky. Celé telíčko sa jej nemo naplo v kŕči ako luk, päste zaťaté. Nato ochabla ako handrová bábika a odkväcla. Drahý ju schmatol a začal ju preberať. Po krátkom čase (celé to bolo záležitosťou sekúnd, hoci nám sa to zdalo ako večnosť) sa jej vedomie vrátilo, ale bola úplne omámená a bledá ako stena. To som už volala stopäťdesiatpäťku. Operátor to uznal ako stav hodný výjazdu a ponúkol nám sanitku. Prijala som, lebo som si nevedela predstaviť, ako obliekam seba, vydeseného Malého a práve odpadnuvšie batoľa a trepeme sa v poľadovici do špitála autom. Ukázalo sa, že to bol prezieravý ťah.

Sanitka tu bola do niekoľkých minút. Na smrť vyplašenú Slečnu, ktorá medzitým ožila a zorientovala sa, prišustrovali na lôžko, lekárka ju rýchlo vyšetrila a kým sme so zapnutým majákom a sirénou uháňali s plnou parádou narvanými ulicami, zapisovala si druhá doktorka základné fakty. V nemocnici sme v sprievode nakráčali priamo do ambulancie, predbehnúc tak asi šesť čakajúcich rodín. Službukonajúca lekárka si všetko nechala znova vylíčiť a už solídne jačiacu Slečnu dôkladne vyšetrila. Potom volala neurológa, ktorý tam bol do piatich minút. A znova som musela celú situáciu opisovať, Slečna sa znova podrobila ohmatkávaniu, svieteniu do očí, poklepkávaniu kladivkom po končatinách a rôznemu polohovaniu.

Lekár bol veľmi príjemný a pokojne mi vysvetlil, že podľa jeho názoru išlo o afektívny záchvat, ktorý síce hrozivo vyzerá, ale nie je zdravie ani život ohrozujúci. (Viac o tejto diagnóze tu.) Zrejme bol vyvolaný pádom a úľakom z neho, Slečna má podľa všetkého menej zrelú nervovú sústavu.

Moja zrelá nervová sústava tiež dostávala zabrať. Celý čas som mala pocit, akoby sa všetko dialo mimo mňa, ako vo filme. Doslova som cítila, ako mi žilami tečie adrenalín. Cítila som ale aj pot, tečúci po tele a presakujúci všetkými vrstvami oblečenia. Dúfala som, že mi mozog vyskratuje až doma. 

Záver: Slečnu treba brať ako zdravú, netreba s ňou nijako špeciálne zaobchádzať, ak by sa to zopakovalo (čo je dosť možné), treba sa objednať na EEG. Hotovo. Mohli sme ísť v pokoji domov.

Slečna síce už bola unavená, ale veselá a tvárila sa, že to všetko bol len oneskorený aprílový žartík. Chlapi prišli autom pre nás a o pol ôsmej sme už boli doma, akoby nič. Stihli sme pobaliť Malého, ktorý sa chystal na noc k Babinke (na to sa tešil už tri dni vopred) a uložili sme sanitkové dieťa spať. Až vtedy som si uvedomila, že ma pekelne bolí opuchnutá končatina a že som na smrť unavená. 

Nuž, snáď to bolo posledné eso, čo naša dcéra vytiahla zo svojho pidirukáva...

Reklama na ticho

Neznášam rámus. Myslím, že odjakživa. Patrila som medzi žiakov, ktorým vadilo, ak niekto vyrušoval na vyučovaní. Ani puberta ma neprimäla púšťať si hudbu "na plné gule". Nikto by ma nedostal na diskotéku, na koncert voľajakej rockovej skupiny, ba dokonca ani na štadión. Skrátka, príliš veľa rámusu. V tomto kontexte musí moje zamestnanie v školstve pôsobiť tak trochu sado-maso, ale kupodivu tá školská konštantná mierne zvýšená hladina decibelov neuráža môj jemnocit.

Lenže ak niekto robí hluk navyše vtedy, keď má byť ticho, tak to je úplne iná liga. To pením a je mi úplne jedno, či je to techno od suseda, vreštiace psiská, venčiace sa o desiatej večer alebo robotníci, rýpajúci do chodníka pod našimi oknami.

To posledné menované mi dnes spôsobilo amok a môjmu trápeniu zďaleka nie je koniec. Už ráno som so znepokojením pozorovala na priľahlom chodníku odstavenú aviu a chlapíkov v reflexných vestách, ktorí z nej voľačo horlivo skladali. Moje neblahé tušenie sa potvrdilo, keď spojazdnili voľačo, čo vyzeralo ako priemyselný maxivysávač, nastavili to monštrum na plné obrátky a v okamihu zmizli v kúdoli prachu. To všetko sa udialo v čase, keď Slečna ležala v postieľke a chystala sa na svoj prvý denný spánok. Síce zaspala, ale po polhodine sa prebrala s veľkým revom a všetky moje snahy vrátiť ju do ríše snov boli márne. Cítila som strašnú zlosť. Viem, že si tí ľudia vonku len plnili svoje pracovné povinnosti a mohlo im byť jedno, koľko detí kvôli tomu nespí, ale aj tak to nie je fér. Podľa loga na aute som si vygúglila firmu, ktorá sa vonku exponovala. Dozvedela som sa, že sa špecializuje o.i. na kladenie optických káblov. No super! Veď oni režú chodník a to, čo si dnes tak nádherne označia, zajtra prídu dokončiť zbíjačkou... Bola som na mŕtvicu.

Skrátim to. Slečna napriek mojim dobre mieneným opatreniam spala cez deň 3x30 minút a večer už pripomínala autíčko, ktorému sa pretočil zotrvačník. Revala a revala a nebola k utíšeniu. Uložila som ju o siedmej, zaspala až o ôsmej, pričom posledných dvadsať minút ležala bez pohnutia s otvorenými očami a od únavy nevládala ani zaspať. 

Neviem, čo nás čaká v najbližších dňoch, ale nič veselé to asi nebude... Gŕŕŕ! 

O mrzkomluve

Očakávala som, že Malý po nástupe do kolektívu začne domov nosiť vulgárne výrazivo. Chodí do škôlky už druhý rok, ale zatiaľ som, na svoje veľké prekvapenie, nezaznamenala žiadnu výraznú negatívnu zmenu v jeho slovníku. Tak neviem. Buď tam majú samé slušné deti zo slušných rodín, alebo je náš Malý ešte natvrdlý a necíti potrebu experimentovať s vulgarizmami.

Jediné, čo sme zatiaľ riešili bolo zvolanie "Ty kokos!" a "Ty si ale debíííííl!" (Tým druhým počastoval voľajakú postavičku v počítačovej hre.) A hoci si to len zahundral viac-menej pre seba, zareagovala som na to. Viem, že niektoré výchovné metódy učia rodičov, aby na nevhodné slová nereagovali a čakali, že to deti prejde. Vraj ak ich na to začneme upozorňovať, bude ich to lákať ešte viac. Napriek tomu, že na tom zvýšenom pokušení niečo bude, zásadne odmietam nečinne počúvať, ako moje dieťa nadáva a čakať, až ho to prejde. Už to vidím, ako Malý na návšteve hodí do pléna šťavnatý výraz a ja s úsmevom vysvetľujem zdeseným poslucháčom, že si to netreba všímať! Okrem toho si myslím, že pokušenie je zdravé a naučiť sa ho prekonávať sa malej duši veľmi zíde. Navyše, ako sa hovorí, "kto mlčí, ten svedčí", čiže by som neriskovala, aby si moje dieťa myslelo, že hrubý slovník je pre mňa prijateľný a že s ním nebodaj súhlasím.

A keďže sa v našej rodine nenosí nielen výrazivo piatej cenovej, ale ani zbytočné spomínanie Božieho mena, reagujem možno na veci, ktoré by sa niekomu mohli zdať prehnané. Napríklad vtedy, keď som Malého poslala pohľadať nejaké chýbajúce autíčkové kartičky do izby a on sa po chvíli vrátil s tým, že "Bohužiaľ, viac som ich nenašiel." Alebo vtedy, keď som ho v nedeľu po polievke informovala, že ako druhé máme jeho obľúbenú rajčinovú omáčku a on v nadšení zaklonil hlavu, že vraj "Aleluja!" 

Niekedy sa výchovný úmysel nemusí podariť. Spomínam si na kolegovu manželku, ktorá si po synovom prvom škaredom slove vzala dieťa nabok a pekne mu všetko vysvetlila. Že sú škaredé slová, ktorým sa treba vyhýbať, lebo slušní ľudia ich nepoužívajú. A aby bol v obraze, prezradila mu aj ostatné najškaredšie slová. Po čase si ju učiteľka dala zavolať s tým, že dieťa ukrutne nadáva. A že sa ho pýtala, odkiaľ má tie škaredé slová. No a dieťa po pravde odpovedalo, že to prvé má od kamaráta X a tie ostatné od mamičky... No krása!

Ani mne dnes zámer nevyšiel. Malý sa vyrútil na Slečnu, že, citujem: "Okamžite prestaň, lebo ťa vyrazím von oknom!" Hneď som na neho vybehla, čo to má znamenať. Vraj to počul v škôlke. Tak som ho poučila, že si má v škôlke zapamätať len to pekné a užitočné a jedným dychom som sa ho opýtala, ktoré dieťa to takto hovorí. "Žiadne," odpovedá môj syn, "to pani učiteľka..." Sklapla som.

O upratovacom záchvate a následnej oslave

Máme po náročnom víkendovom programe.

Včera sa u nás zišla zväčša moja časť rodiny, aby si pripomenula prvé výročie narodenia našej Slečny. Počet všetkých zúčastnených bol osem dospelých plus dve nezaopatrené deti. Slečna bola celá bez seba od radosti, veď sa okolo nej točili obe sady starých rodičov, rodičia, brat a ako bonus Ujo J. a Prababi. Na túto akciu som robila prípravy niekoľko dní vopred a stálo ma to dosť síl, pretože upratať a vyčistiť naše zdevastované obydlie, aby sa moja poriadkumilovná svokra nepovracala hneď po príchode, nebola úloha jednoduchá.

Nestačilo urobiť zbežný poriadok. Chcelo to odpratať všadeprítomné kôpky rozmanitých vecí, utrieť storočný prach, vytriediť hračky u Malého v zarárohovanej izbe, odrhnúť kúpeľňu (veď čo keby sa návšteva prilepila na záchodovú dosku?!), umyť podlahy (neriskujem ponožky návštevy oblepené kúskami plastelíny a piškótov), dokonca som vyprala rohožky a oškrabala z digestora prilepený prach. Uf!

Včera k tomu bolo treba samozrejme nachystať pohostenie, prestrieť stôl a ubrániť vlastným telom krvopotne vybojovaný poriadok pred ostatnými členmi našej štvorpočetnej rodiny.

Oslava bola príjemná, hostia sa podľa vlastných slov cítili dobre (čo nie je až také smerodajné, veď ktorý hosť by si už hostiteľovi posťažoval na nechutné jedlo, zimu, brajgel a nudnú spoločnosť?) Slečna bola vo vytržení. Bola centrom pozornosti a zdá sa, že na rozdiel od súrodenca jej to robí nesmierne dobre. Hýrila šarmom, robila ksichtíky, predvádzala sa, patrične obdivovala tortu a radovala sa darčekom. Sama som bola prekvapená, že také malé dieťa dokáže oceniť vecné dary. Dostala oblečenie, dve bábiky, hračku vydávajúcu zvuky a melódie a naťahovacieho slona. Najviac ju očarila mäkučká bábika. Vláčila ju stále so sebou, túlila sa k nej a nežne hučala rozcíteným kontraaltom: "Baba! Baba!"

Upratať po akcii N (ako "narodeniny") bol už veľmi náročný level. Mala som pocit, že meliem z posledného, lenže oddych mi nebol dopriaty ani v noci. Slečna posledný týždeň veľmi zle spí (nie že by predtým spávala skvelo), budí sa x-krát za noc, funí, krúti sa a plače. Buď má akčné sny alebo sa jej po trojmesačnej prestávke opäť dal rásť chrup. Takže po posledných náročných dňoch a nociach sa dnes dostavila maxireakcia. Mala som nohy ako z olova, bolo mi zima, hlava mi išla prasknúť a každý pohyb navyše ma bolel. 

Ale za ten včerajšok to stálo.

Slečna dostala aj svoju prvú poštu. Ďakujeme týmto našim milým zahraničným príbuzným!

A tu je krásna, ale sladká-presladká torta.

O medveďovi-netopierovi

Dnes sme sa prebudili do hmlistého, chladného dňa. Keď sme vykukli von oknom, zistili sme, že svet okolo nás je biely. "Sneh! Sneh!" jasal Malý a neváhal by hneď bežať von stavať snehuliaka. Museli sme ho sklamať. Tá tenučká vrstva mohol byť sneh, ale skôr sa to podobalo na zamrznutú hmlu, ktorá dokonale obalila každú vetvičku vegetácie. Nedal sa pripraviť o nadšenie. Ochotne išiel s Drahým do obchodu, ochotne si navliekol ŠÁL, RUKAVICE i NOVÚ BUNDU. Po návrate domov sa iniciatívne vyteperil na terasu aj s dvoma autami (jedno z nich bol "kabrirolet") a aktívne sa hral v bielom poprašku. 

Aby som tento zápal pre pobyt na čerstvom vzduchu využila, vytiahla som obe deti poobede na prechádzku do parku. Všetko bolo krásne pocukrované, vzduch ostrý a svieži. Slečna zízala z kočára, Malý poskakoval ako kozľa so všadeprítomným plyšovým Teddym v ruke. V parku pri preliezke som Slečnu vypustila, nech si užije aj ona. Snažila sa v palčiakoch zbierať hnilé lístie a vlhké drievka, takže o chvíľu jej ružové rukavičky dostali tmavý nádych. Malý mi ohlásil, že ide cikať. Zašil sa za ten najtenší stromček v okolí a dal sa do roboty.

Mala som oči fixované na Slečne a jej pokusoch oblízať si špinu z rukavíc, takže som nesledovala staršie dieťa. To o chvíľu pribehlo s revom a mávalo mi pred očami plyšákom. Najprv som nechápala, ale keď som sa prizrela bližšie, bolo mi to jasné (alebo som si to myslela).

"Maminkáááá," reval Malý hystericky a slzy mu tiekli prúdom, "Teddy mi padol do blataaaaa!" Medveď naozaj vyzeral úboho. Snažila som sa Malého utíšiť, že sa nič nestalo, doma ho operieme a bude pokoj. Lenže to nezabralo. Náš prvorodený jačal ako tur, myslím, že bol v miernom šoku. Poradila som mu teda, nech skúsi to zviera vyšúchať v snehu. Nebol to však dobrý nápad a Teddy úplne prišiel o svoju dôstojnosť: zablatený a navyše oblepený snehom a iným sajrajtom. Vytasila som foťák, že si ho zvečním. "Nefoť hooo," vrieskal zdesene Malý, "ja ho nechcem takto vidieť!" Nedala som sa. Naveľa sme uložili zbedačeného maca do košíka pod kočár. "Poďme domooov," žalostil Malý, "chcem ísť domov hneeeeď!" Nemalo zmysel presviedčať ho. Nebol pri zdravom rozume.

Pripomínam, že toto sa dialo za aktívnej snahy našej Slečny dostať sa k hojdaciemu lanu, čomu som sa snažila zabrániť. Rozrevala sa aj ona. Tak. Teraz revali obidve deti. Špinavé boli ako čuníci a to nehovorím o neborákovi plyšákovi. Keď sme odchádzali z areálu, zrazu mi napadlo: do akého blata padol nešťastný Teddy? Je síce bielo a vlhko, ale žiadne blato som nevidela... Docvaklo mi. Veď Malý išiel cikať! Dala som potomkovi kontrolnú otázku a ukázalo sa, že moja úvaha bola správna.

Doma som hneď oprala najprv medveďa, potom rukavice oboch detí. Malý sa upokojil, hoci na praciu akciu sa odmietol ísť pozrieť. Celé popoludnie chodil priebežne kontrolovať priebeh sušenia v strachu, že pôjde do postele bez Teddyho. Našťastie plyšák oschol práve včas. Voňavý sprevádzal svojho spokojného majiteľa do perín.

Ak ho raz stratíme (myslím plyšáka), nechcem si predstaviť, čo sa stane. Je toto normálne?!

Tráva vyzerala ako koberec.

A takto vyzeral zneuctený Teddy.

Očistná procedúra.

Sušiaci sa macko-netopier.

Všetko najlepšie!

Dnešný deň bol krásny slnečný, rovnako ako ten pred rokom, keď sa narodila naša Slečna. A hoci si ho pamätám úplne detailne, nebudem tu zverejňovať podrobné spomienky na pôrod, pripadá mi to nevkusné. Radšej si zaspomínam na to, čo tomu predchádzalo.

Druhé tehotenstvo ma príjemne zaskočilo. Nechávali sme túto možnosť otvorenú, ale vzhľadom na moju diagnózu som sa pomaly začala zžívať s myšlienkou, že kvótu zázrakov sme si už v tomto smere vyčerpali a že naše potomstvo skončí pri čísle jeden kus. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď som zistila, kde má pôvod moje nechutenstvo a pocit, že všetci používajú nemožné parfémy.

Obe gravidity som si "užila", hoci tá prvá bola v porovnaní s tou nasledujúcou prechádzkou ružovým sadom. Bolo mi zle. Nonstop. Nemohla som jesť, piť, bola som taká unavená, že som niekedy nevládala vstať z postele. Vracala som do šiesteho mesiaca. Okrem toho ma ničila citlivosť snáď na všetky pachy a vône a tvorilo sa mi nesmierne množstvo slín, takže som sa nemohla s nikým porozprávať bez rizika, že pritom nebudem vyzerať ako besný bernardín. Lenže... Malý ešte v tom čase nechodil do škôlky, čiže bolo treba chodiť von, venovať sa mu, upratať, navariť (fúúúj!) a oprať (blééé!). Bolo to náročné.

Navyše mi, citujem, "vzhľadom na vek matky" vyšli pozitívne výsledky na skríningu, čo znamenalo zvýšené riziko Downovho syndrómu. Amniocentézu som odmietla, lebo by nič nevyriešila. Štatisticky bolo dokonca riziko potratu pri zákroku paradoxne vyššie ako to, že bábo nie je zdravé. Takže bolo vzrúšo. Napriek viacerým podrobným ultrazvukom vo mne predsa len občas zahlodal červík pochybnosti až do konca.

Podrobné ultrazvuky taktiež skoro odhalili, že náš druhý potomok bude ženského pohlavia. Trocha ma to zmiatlo. Stále som bola podvedome nastavená na chlapca - niežeby som si to vyslovene priala, to skôr zo zvyku. Doteraz to bolo o autách, loptách, nohaviciach, skákaní a behaní - čo si počnem s dievčatkom?! Ale to trvalo iba chvíľku.

Posledné týždne pred pôrodom boli hektické. Malý bol po nástupe do škôlky skoro stále chorý, ATB bral v jednom kuse. Navyše sme trochu upravovali byt, menili sme nábytok v obývačke a delili sme izby na pánsku a dámsku spálňu. Niekoľko dní pred dňom D nám skolabovala chladnička a bolo treba zohnať novú. Mali nám ju priviezť pätnásteho novembra. V ten istý deň nám mala prísť aj nová válenda do chlapskej izby. Večer štrnásteho som volala s našou priateľkou O. a vyjadrila som sa v tom zmysle, že by bolo od nášho dieťaťa zlomyseľné, keby sa rozhodlo uzrieť svetlo sveta na druhý deň. Stalo sa. Slečna sa skrátka prejavuje ako osobnosť od samotného počiatku...

Želáme jej všetko najlepšie a všetci ju strašne-strašne ľúbime!

O likvidácii Mount Everestu a plnoštíhlej maminke

K dnešnému príspevku ma inšpirovali dve veci, ktoré spolu voľne súvisia.

Tá prvá sa týka mojej dnešnej aktivity, na ktorú som sa chystala už dlhší čas: triedenie oblečenia. Náš žehliaci Mount Everest za dverami nabral hrozivé rozmery. Už dávno som stratila prehľad o tom, čo sa skrýva v jeho vrstevniciach. A tak dnes počas Slečninho spánku som sa ho dala rozoberať. Niektoré kúsky oblečenia ma milo prekvapili, iné udivili. Každopádne som bola rozhodnutá nekompromisne likvidovať všetko, čo by mohlo opäť skončiť na kope s tým, že si to MOŽNO raz oblečieme. Staré tričká a spraté pyžamá tak skončili v igelitových vreciach, ktoré Drahý po návrate z práce vyniesol do na tento účel pristaveného kontajneru Humany. 

Kopa sa tak sprehľadnila, skrini sa tiež uľavilo. Len ja som nostalgicky spomínala na časy, keď som určité vyradené kúsky nosila nonstop. Väčšinou pamätali ešte časy, keď som mala o niekoľko rokov a kilogramov menej. Nuž čo, bola som mladá, krásna a štíhla, ale zato som nemala to, čo som si priala najviac: malých čertíkov-anjelikov.

A tak sa plynulo dostávam k druhej spomínanej veci, ktorá mi poslúžila ako inšpirácia na písanie. Starší čertík-anjelik sa rozhodol vyhotoviť ilustrácie našej rodiny. V jeho prípade je to počin výnimočný, pretože postavy nekreslí rád. Väčšinou sa jeho výtvarný prejav obmedzuje na vozidlá, prípadne krajinky. No tentoraz urobil výnimku a tu je výsledok:

Spodný obrázok predstavuje autora a jeho sestru.

Okrem horných končatín á la nožnicovoruký Edward za povšimnutie stoja proporcie rodičov. Všimnite si, prosím, štíhlu svižnú postavu otecka a ťažkotonážnu mamičku. Hmm, dieťa má postreh. Toto skutočne stojí za úvahu...

O zabíjačke a futbale

Máme za sebou pekný deň. Čo do počasia i aktivít. Aj keď...

Už na obed sme sa odtransportovali ku svokrovcom. Bývajú cca 20km od nášho bydliska, v obci, ktorá by mohla byť malebná, nebyť rastúceho množstva vrcholne nevkusných obydlí zbohatlíkov, ktorí z istých príčin považujú za osobnú prestíž usadiť sa práve tu. Vonku bolo čerstvo, ale slnečno, a tak sme sa vybrali na prechádzku do miestnej vychýrenej cukrárne, aby sme našej oslávenkyni objednali prvú narodeninovú tortu na budúcotýždňovú oslavu. Drahý sa cestou kochal vo vkusných dedinských domoch a vzdychal, ako by sa dobre bývalo v rodinnom dome preč od ruchu veľkomesta. Táto predstava ostane zrejme navždy v oblasti prianí a túžob, lebo naše úspory by nám momentálne dovolili asi len dedinskú latrínu.

Poobede sme sa chystali na inú akciu. V obci na každom druhom stĺpe visela pozvánka na pravú dedinskú zabíjačku, z ktorej produkty sa dajú prísť ochutnať na miestny štadión od 14.00 hod. Okrem toho leták, ktorý dostali miestni aj do schránok, sľuboval zábavu i čo-to na pitie. Keď naša Slečna zaspala, vybrali sme sa teda omrknúť situáciu. Pripojil sa k nám švagor s neterou, a tak mal aj Malý vítanú spoločnosť. Ja som sa vyzbrojila foťákom, pretože som si predstavovala akciu v duchu dedinských hodov: stánky s občerstvením a blbostičkami, do toho odrhovačky z reprákov. 

Po príchode na štadión ma čakalo kruté sklamanie. Pred jediným stánkom postával pomalý a značne premrznutý rad zabíjačkychtivých jedincov. Zakúpený pokrm sa dal zjesť priamo na mieste činu a to na stojáka, alebo pod celtovým stanom, kde sa už zdržovalo niekoľko fajčiacich a alkoholom posilnených indivíduí. Jedine hudba nesklamala: z reprákov hučala "Kaťúúúša" a "Kalíínka majááá". Sľubovanú zábavu očividne predstavoval futbalový zápas miestneho piatoligového mužstva s iným jemu podobným. Ihrisko bolo obohnané iba nízkym zábradlím, a tak sa stalo, že hra bola často prerušovaná čakaním na jedinú odkopnutú loptu. Samozrejme, všetci sa tvárili profesionálne: hráči vo farebných dresoch, dokonca aj čiaroví rozhodcovia so zástavkami. Okolo fanúšikovia rôznych vekových skupín, ktorí s napätím sledovali vývoj a častovali oba tímy vyberaným slovníkom. Hráči tiež priebežne vyvreskovali do éteru jadrné vulgarizmy, ale zdalo sa, že sa všetci bavia. 

Čakali sme s Drahým obďaleč, kým si svokor so švagrom vystoja rad pred osamelou zabíjačkovou búdkou a strážili sme deti, ktoré sa veselo naháňali, futbal-nefutbal, zabíjačka-nezabíjačka. Prehodila som Drahému jedovato niečo v tom zmysle, že ak TOTO má byť súčasť idylického života na vidieku, tak už teraz mi klesá IQ, keď sa to stalo...

Letí si odkopnutá lopta, letí, a hľa, naším smerom. Stačila som zarevať POZOR! a prásk. Už ju mal Drahý v tvári. Šanca jedna ku XXXX. Našťastie to neschytal nos, ale líce mal červené, ako keby sa pobil s fanúšikmi súpera. Namosúrene ma obvinil, že je to moja vina: keby som nezakričala, neotočil by sa tvárou k nebezpečenstvu (asi by bolo podľa neho lepšie nechať sa praštiť loptou do zátylku a ostať ležať KO na chodníku). A vraj ak bude mať monokel, nebude môcť zajtra ani vystrčiť nos z domu. Nevedela som, či sa mám smiať, alebo sa uraziť. Radšej teda to prvé.

Do chalupy sme sa vrátili mierne premrznutí, niektorí s červenou polovicou tváre, ale so zabíjačkovým úlovkom. Zbytok popoludnia sa niesol v menej dramatickom duchu a bola z toho pohodová návšteva. Nuž, zo mňa fanúšik dedinského života asi nikdy nebude!

O zdravej Slečne

Dnes Slečna dobrala antibiotiká. Hurá! Týmto ju považujem za zdravú, hoci ona sa už niekoľko dní skutočne ako zdravá prejavuje. Behá ako šarkan. Konečne sa trochu viac rozjedla aj rozpila. A keďže mám pocit, že ju vo svojich príspevkoch tak trochu zanedbávam, a navyše o štyri dni oslávi svoje prvé narodeniny, chcem sa dnes venovať predovšetkým jej maličkosti.

Jej maličkosť meria 78cm a váži 9,5kg. Od poslednej poradne (minulý mesiac) nepribrala skoro nič, čo pripisujem jej aktívnemu pohybu a nízkemu apetítu (za ten mohlo zrejme aj hnisavé hrdlo). Teraz sa konečne dala trocha viac jesť, hoci ak zje na jeden šup viac ako 100ml hocičoho, jasám nadšením. A tak dostáva prísuny častejšie. Jediva aj pitiva, ktoré ešte prednedávnom striktne odmietala. Pije však normálne z pohára, žiadne náustky, fľaše a slamky. A samozrejme sa ešte kojí.

Keď sa ma lekárka naposledy pýtala, čo naše dieťa vie, ostala som v pomykove a v hlave sa mi vyrojilo nesmierne množstvo vecí. Je to tak, Slečna žije stále s veľkou chuťou a na svoj malý vek je podľa mňa dosť dobre zorientovaná.

Chodí sama s úplnou istotou, postaví sa bez opory a zvláda aj otočky. Vylezie po štyroch hore schodmi, keď má po nich vyjsť po dvoch, vie, že treba dvíhať nohy. Jej obľúbenou činnosťou je behať z izby do izby so mnou v tesnom závese, brať do malých rúk všetko, čo sa dá a odhadzovať to o pár metrov ďalej. Čiže sa v obývačke potkýname o sitko, v kuchyni sa povaľujú lopty a v kúpeľni kocky. Otvára dvere na skrinkách, vyťahuje šuplíky, vysýpa škatule. Okrem toho všetko aktívne ochutnáva.

Rozumie úplne všetkému, čo sa každodennej rutiny týka. Chápe povely ako "sadnúť", "ľahnúť", "poď sem", "dones" (nie, "k nohe!" sme ju neučili...), atď. Samostatne si po sebe odhodí použitú plienku do koša. Keď sa jej povie, že ideme dole, ide ku dverám a po ich otvorení neomylne cupká k výťahu a snaží sa ho privolať. 

Malý tučný ukazovák má vystrčený úplne preventívne a ukazuje na všetko s patričným zvukovým doprovodom "eee!" Ukazuje jednotlivé časti tela na sebe aj na iných, vie, kde je svetielko (a vie ho zažať či zhasnúť), v knižke pozná množstvo obrázkov a správne ich na požiadanie ukáže. Pozná členov rodiny. Pozná všetky pre ňu dôležité predmety v domácnosti. Keď sa jej povie, že má rozviazanú botičku, zastane a obzerá si nohy. 

Miluje stláčanie gombíkov. Vie si takto zapnúť hudbu a zvuky na svojich hračkách, ale aj na telefóne. Vie dať pápá, vie sa zahrať "kde je?", pričom si natiahne plienku na tvár a teší sa, keď si ju môže za môjho nadšeného pokrikovania "tu je!" strhnúť dole.

Snaží sa o primitívnu komunikáciu. Univerzálne používa slabiku BA: "ba" na loptu (ako "bác"), "ba" na kocky (ako "bác"), "baba" ako bábo alebo bába. Naposledy sa snažila takto pomenovať Babinku, čo u menovanej spôsobilo takmer extázu. Druhou obľúbenou slabikou je PA: "pa" ako "pápá", "pap" ako papuče a papať.

Rada sa smeje, blázni a robí opičky. Miluje svojho brata a otca. Prvému menovanému sa čičre v ježatých vlasoch a nadšene ho ťapká po hlave. Za druhým menovaným beží ozlomkrky, túli sa k nemu a afektuje.

Skrátka, "já jsem malej, ale šikovnej"...  

Ešte mi povedzte, ako som mala toto všetko vylíčiť našej lekárke za pol minúty!

Koniec. Podpis: hrdá nekritická mater.

O fotovášni

Nazbieralo sa mi viacero ukážok Malého fotografickej vášne, a tak sa s nimi podelím. Fotí stále rád. Akurát ho trochu brzdíme v rozlete, lebo na jeden šup je schopný vycvakať aj dvadsať záberov a potom neraz zisťujem, že baterka je v čudu práve vo chvíli, keď chcem niečo podstatné odfotiť aj ja. Dostane vždy ultimátum: tri fotky a koniec. Vždy sa snaží prejsť nám cez rozum, ale nedáme sa. Počítať ešte vieme.

Vo svojich námetoch je čoraz odvážnejší. Nebudem sem hádzať detailný pohľad do WC misy, ani zábery rozličných častí jeho malého tela, ktoré sa snažil zvečniť. Ale aj to, čo ponúknem, stojí za to. Tak napríklad:

plyšák vystrojený ako do rakvy...

milovaný Teddy, ktorý ho sprevádza úplne všade, od prechádzok až do postele (áno, správne, Mr Bean je veľká inšpirácia)...

nedeľná polievka, jeho najobľúbenejšia "slížiková"...

ale aj úplná avantgarda, ako tento detailný pohľad na časť našej sedačky...

alebo skutočne oslovujúci záber holej dlážky.

Na záver pripájam ešte zopár čerstvých jazykových lapsusov:

"Jménem záchoda vás zatýkám..."

"Po valašsky od zeme, kto mi kozy zaženie?

A ja by ich bol zahnal, ale som sa dokakal." (rozumej "vlka bál")

Som cvok?

Slečna je už tretí deň bez teploty, skapacinka sa naplno prebrala k životu. Uff. Snáď sa čoskoro vylepší aj boľavé hrdielko, veď ATB budeme brať až do piatku... Ako správna solidárna matka, začala som kašľať, nech sa dcérenka necíti trápne jediná nemocná v rodine. Sú to také nepríjemné záchvaty suchého kašľu, ktoré doháňajú Drahého do šialenstva. A to natoľko, že ma vyšťuchal k lekárovi. Ak dobre počítam, naposledy sa mu to podarilo pred dvoma rokmi (gynekológa nerátam). Ale poslúchla som a o tom bude dnešný príspevok.

Už som písala, že mi viacročný domáci pobyt udiera na mozog a spôsobuje takmer sociálnu fóbiu. Na jednej strane som sa aj tešila, že mi cesta k lekárovi poskytne aspoň nejaký kontakt s vonkajším svetom (no to som dopadla!), na druhej strane mi z toho začala nadmerne fungovať peristaltika: veď po dlhom čase opustím svoju bezpečnú zónu a vydám sa napospas doprave, davu, čakárni a komunikácii s cudzími ľuďmi. Zvládnem to?

Nastúpim teda do električky a schúlim sa na sedadlo. Snažím sa tváriť ako frajerka, čo sa mestskou dopravou preháňa denne, ale vo vnútri som napätá ako môj syn na kolotoči. Ostro vnímam pach potu a nafajčeného oblečenia. Navyše po chvíli nastúpi skupinka mladých mužov nižšej inteligenčnej kategórie, postaví sa meter od môjho útočiska a vedie hlučné vulgárne debaty o ničom. S úľavou vypadnem na čerstvý vzduch a chvíľu sa teším pohľadom na mesto. 

Lenže o pár minút sa už ocitám v čakárni a nočná mora pokračuje. Sedia tu dvaja páni vyššieho stredného veku, z toho jednému sa ústa nezastavia. Rozpráva veľa. Na základnú myšlienku vyčerpá zbytočne veľa slov a ak už nemá o čom, hneď si zas voľačo nájde. Chce sa mi vyť. Korpulentnejšia pani sa dožaduje prednostného vybavenia a snaží sa vysvetliť ukecanému pánovi, že je tretia v poradí a hotovo. Odfarbená štyridsiatnička oproti neustále pozerá na svoj ohnivočervený mobil, ostentatívne vzdychá a gúľa zmaľovanými očkami, aby sme si všetci všimli, ako jej vadí pomalé tempo. Celý jej zjav je pre mňa šokom, pretože som vôbec nepochopila, ako sa elegantné oblečenie zhodne so sivými gumákmi, čo vyzerajú ako po starom otcovi (ale najnovšia móda je aj tak pre mňa úplná španielska dedina). Stará pani, ktorá prišla po mne v doprovode svojho čudáckeho syna (podobajú sa ako vajce vajcu), s ním horlivo debatuje, či si kúpia kapustu alebo šalát. Syn sa po chvíli odšuchtá na WC a po návrate mať informuje, že si neumyl ruky, lebo sa nebolo do čoho utrieť...

Zdesene to všetko pozorujem zo svojho miesta a mám pocit, že svet sa zbláznil. Alebo to možno bude tak ako v tom vtipe, keď motorista počuje z rádia výstrahu o tom, že po diaľnici ide nejaký blázon v protismere a on sa pohoršuje, že keby len jeden, ale všetci...

Lekárka ma vyšetrí a nezistí nič závažného. Po ceste domov si v lekárni kúpim sirup na kašeľ a s úľavou sa náhlim do bezpečia. Domov. K svojmu kolotoču deti-domácnosť. Mám pocit, že svet vonku nie je pre mňa. 

Asi som fakt už cvok!

Bojujeme s angínou

Trpím. Skutočne nie je nič horšie ako choré dieťa. To naše statočne bojuje s infekciou, ale dáva mu to poriadne zabrať a mne tiež.

Včera sme celý deň a noc zrážali horúčku, napriek tomu, že Slečna už od utorka berie antibiotiká. Myslím si, že Slečnino prvé slovo bude "teplomer". Keď ho vidí, vystrie k nemu malý tučný ukazovák a dramaticky vyhlási: "Pap!" (Rozumej "píp!" - teplomer je digitálny.) Stačí, aby zbadala staniolový obal od čípku a už reve. Zato hltanie ATB sirupu prijala s rezignovanou útrpnosťou, pričom je mocne povzbudzovaná mojimi obdivnými výkrikmi nad tým, aká je statočná.

Dnes jej konečne poobede po troch dňoch klesla teplota pod 38 stupňov. Neverili by ste, s akým nadšením sa dá namerať teplota 37,5! Uľavilo sa mi. Vidieť zmorené dieťa, skapacinku s ligotavým pohľadom mi na nálade nepridávalo. Rovnako ani pár hektických nocí. Všetko sa vo mne sústredilo len na chorého potomka, pričom ma potreboval aj ten zdravý, nuž a aj domácnosť sa hlásila o svoje. 

Prekvapilo ma, ako dramaticky to prežívam. Veď deti predsa chorľavejú. A hoci hnisavá angína je nechutná pliaga, rozhodne nepatrí medzi tie najťažšie ochorenia. Navyše popri Malom, ktorý nám doprial to potešenie riešiť črevnú virózu, zápal pľúc aj chrípku, by som mala teoreticky byť už odolná. Teoreticky. Stačí však vidieť, ako je môjmu dieťaťu zle a dala by som hocičo za to, aby bolo zle radšej mne.

Akokoľvek, zdá sa, že sme na dobrej ceste. Ja som ešte stále vo svojom materinsko-opatrovateľsko-pohotovostnom tranze a reálne sa obávam toho, čo sa stane, keď ma to pustí. Asi to mnou sekne. Ozvem sa, čo a ako.   

O chorej Slečne a jej hrdinskej matke

Dnešný sviatok sme oslávili večerným výletom na pohotovosť. Slečna má hnisavú angínu...

Ak som si robila včera večer nádeje, že máme za sebou jednodňovú virózu, mýlila som sa. Slečna si v noci prikúrila na 38,5. Po Panadole sa jej uľavilo a do rána vydržala v norme. Po prebudení bolo jasné, že je chorá. Oči ligotavé, viečka pripuchnuté, reflexy spomalené, nálada mrzutá. Snažila sa, ale teplota ju premohla. Chlapi sa vybrali na hríby, a tak som ratovala nemocné dojča sama. Keď sa Slečne konečne podarilo zaspať, nastúpila som do kuchyne a bleskovo varila. Pravdaže hneď po dovarení sa dieťa prebudilo a kolotoč sa roztočil nanovo. 

Hubári doniesli vzorku hríbovej úrody (Malému výlet očividne nesplnil očakávania: "Ocko, kedy tam už budeme? ... Ocko, kedy už pôjdeme domov?") a potom to bolo už len o striedavej starostlivosti o zmorenú dcéru a znudeného syna. Keď som o pol šiestej Slečne opäť namerala 38,6 a predstavila som si v tomto duchu prebiehajúci večer i nasledujúcu noc, dozrelo vo mne rozhodnutie navštíviť pohotovosť. A tak sme obliekli deti i seba, skočili sme do auta a frčali sme. 

Príjemne ma prekvapilo, že v čakárni nikto nebol. A pani doktorka bola nesmierne milá. Na to, že bol sviatok a večer, sršala pochopením a milým vystupovaním. Pokojne a dôkladne vyšetrila vrieskajúce dieťa a dospela k záveru, že naše batoľa má nahnisané mandle a predpísala mu antibiotiká. Tak máme premiéru.

Dostať ATB sirup do našej Slečny je úloha vhodná pre násilnícke typy. Keď si predstavím, že tento horor budem opakovať každých osem hodín (a teda zákonite aj raz v noci) sedem až desať dní, je mi na vracanie... Len dúfam, že medicínka čoskoro zaberie a naša druhorodená sa vráti do svojej kože. 

Takže môžete na nás myslieť. Ja som ešte momentálne napumpovaná adrenalínom tak, že by som vydržala aj nočnú šichtu v bani. Ale to je klamné. Poznám sa. Len čo prvý stres pominie, zosypem sa. Dúfam, že to nebude tak skoro...