Slečne sme k Vianociam optimisticky darovali šerbel. Mali sme pocit, že ho využije skôr ako jej brat. Asi sme boli prehnane optimistickí.
Malý sa odplienkoval v dvoch rokoch. Ani sme ho predtým nekvárili šerblíkovými nácvikmi, pretože v jeho prípade bolo viacero oveľa pálčivejších nedostatkov, ktoré bolo treba riešiť, napríklad strach z ľudí a z neznámych situácií. Fakt, že s plačom odmietal prítomnosť a záujem kohokoľvek iného okrem svojich rodičov, mi skrátka prišlo alarmujúcejšie ako vylučovanie do plienok. Oplatilo sa. Chlápätko bolo očividne zrelé, lebo behom dvoch týždňov bolo v bdelom stave bez plienky.
Slečna je z iného súdka. Je odvážnejšia a vnímavejšia. Má dvadsať mesiacov a vonku je príjemne teplo, takže prípadné "nehody" nebudú také nepríjemné. Lenže...
Prvé pokusy sa skončili fiaskom. Začalo to tým, že sme nechali dcérenku behať po terase tak, ako ju Pán Boh stvoril. Keďže si občas odskočila vyčľapkať sa v bazéniku, nemala pocit, že sa deje niečo výnimočné. A my sme striehli na vhodný okamih, aby sme nič netušiace dieťa usadili na nočník. Lenže sme to prepásli a malé prasiatko nám naložilo kôpku priamo na dlaždice. Malý mal z toho ohromný zážitok, veď sa nám exkrementy nezvyknú len tak povaľovať v obytných priestoroch každý deň. Skrátka, urobili sme okolo toho rozruch väčší ako sme mali. Slečna to pochopila tak, že urobila niečo neprístojné a ešte keď uvidela to, čo z nej vypadlo, ukrutne sa toho zľakla. Odvtedy, chúďa, bedáka zakaždým, keď je bez plienky a zjavne cíti, že sa jej črievka dali do pohybu. Pýta sa na ruky, túli sa a dožaduje sa objatia ("Moja, moja!!!") Akékoľvek snahy posadiť ju na šerblík končia hysterickým výstupom. S revom vstáva a s hrôzou doňho nakúka, či tam náhodou nie je tá strašidelná vec... Keď má plienku, urobí, čo treba, ale netreba okolo toho veľmi rečniť, lebo je hneď vyplašená.
Tak nič. Počkáme, nič sa nedeje. Pokojne môže aj naďalej uvoľňovať zvierače do plienky. MY sa z toho nepo.....!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára