Bývalo sa nám v podstate dobre. Hlavne keď som si pripomínala, že je to len dočasné. Štvorčlenná rodina v jedenapolizbovom byte, hoci veľkom, je inak o duševnom zdraví.
To, čo mňa osobne šokovalo najviac, bol fakt, ako som si už úplne odvykla na susedov. Prvú noc som dlho ležala s otvorenými očami a fyzicky som si uvedomovala prítomnosť druhých ľudských bytostí nado mnou, vedľa mňa a najmä podo mnou, pretože susedia pod nami si možno na počesť nášho presťahovania urobili mejdan, ktorý sa pretiahol do skorých ranných hodín. No, veď sme im to dosť oplácali, aj keď nechtiac. Vysvetlite totiž dvom divochom, ktorí sa v živote nemuseli doma obmedzovať, že musia byť zrazu ticho, neskákať a nedupať malými bosými nohami po dlažbe už o šiestej ráno!
"Nedupaj!!! Choď sa, prosím ťa, pohrať tak, aby si pri tom nemusel behať a dupať," prízvukujem staršiemu potomkovi. Poslušne sa odtransportuje do izby. Ja sa spokojne beriem do kuchyne variť čaj.
"RÁÁÁÁCH!!!" ozve sa odvedľa a ja letím späť ako bohyňa pomsty. Synček nebehá a nedupe, ale zato si na dlážku vysypal plnú škatuľu s autíčkami. Trhám Slečne z rúk buginu pre bábiky, ktorá po dlažbe a linoleu tiež vydáva kúzelný zvuk...
Po čase som rezignovala. Ak sa dalo, trávili sme čo najviac času vonku, kde naše potomstvo mohlo napáchať najmenej škody. Lenže, ani to nebolo vždy ideálne. Predovšetkým fakt, že byt sa nachádza na treťom poschodí bez výťahu. Veci, ktoré sme brali von a hlavne naspäť (veľký nákup nehrozil) som musela mať veľmi dobre premyslené. Väčšinou to vyzeralo nasledovne: taška na pleci, v jednej ruke kôš a na druhej mi viselo desaťkilové dieťa. Fučala som vždy ako lokomotíva a to sme takto posilňovali aj niekoľkokrát denne. Kočár som mala zložený v aute, lebo som nemienila kandidovať na fitness roka.
Takže tak. Ale bývalo sa nám v podstate dobre...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára