Malý má pred telefonovaním rešpekt. Celá jeho mať.
Odkedy som na materskej, robí mi značný problém komunikovať s inými príslušníkmi ľudského rodu cez telefón. Neviem, prečo som taká pokakaná. Čo i len vybavenie napríklad takého termínu u lekára (záležitosť na pol minúty) mi zaberie pol dňa psychickej prípravy. Kokcem, vypadáva mi základná slovná zásoba, pletie sa mi jazyk ("ďakujem, dočoputia...") a pripadám si ako ľahko dementná. Paradoxne, čím viac si to uvedomujem, tým sa všetko ešte zhoršuje. Ani so známymi veľmi neobľubujem viesť telefonické debaty, ale s neznámymi je to už totálny horor.
Malý rád volá Babinke a oznamuje jej veci, ktoré bez videa nemajú veľký zmysel ("vieš, to autíčko má strechu, že tak a tak a tááák" - opisuje pravým prstom do vzduchu, v ľavej ruke slúchadlo), ale snaží sa. Vie podľa displeja určiť, kedy volajú jedni alebo druhí starí rodičia, alebo jeho drahý ocko. Neznáme čísla neberie. Až dodnes.
Ukladala som cez obed Slečnu na spanie, keď počujem dvakrát zadrnčať telefón.
"Kto to volal?" pýtam sa, keď je druhorodená úspešne v ríši snov.
"Ááále," hodí rukou syn, "zase nejaká reklama, tak som to zrušil..."
Stojím ako prikovaná. "Počkaj, ako vieš, že to bola reklama?"
"No, nejaký ujo stále rozprával a mňa to teda vôbec nezaujímalo. Tak som to vypol!"
"Aj si sa najprv nejako ohlásil?"
"Ale nie, len som to zdvihol a počúval som."
To sa už šúľam. Snažím sa predstaviť si, ako vlezlý operátor spustí svoje tirády do mlčiaceho slúchadla, aby mu po pár sekundách znova mlčky cvaklo. Ozaj, čo by sa stalo, keby pánko po piatich minútach zistil, že chce ponúknuť skvelý produkt alebo urobiť ďalšiu nezmyselnú anketu so šesťročným dieťaťom???
No ale Malý sa vytiahol. Na rozdiel od svojej nemožnej matky, ktorá v obdobných prípadoch potláča v sebe pocit trápnosti a odhodláva sa aj minútu na to, aby doterného volajúceho prerušila a naznačila mu, že sú jeho snahy márne, synček hneď na prvý raz urobí snáď tú najrozumnejšiu vec.
Cvak a hotovo!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára