Príma deň

Včera som mlela z posledného. Dnes je všetko inak.

Včera večer na mňa doľahla kríza. Triasla som sa od zimy, bolel ma celý človek a každý pohyb navyše bol utrpením. Mala som pocit, že sa sklátim. Teplota bola v norme, a tak som napokon usúdila, že som "iba" unavená. Slečna zaspala o ôsmej a ja som ju o hodinu nasledovala. Nič to, že sme boli v noci asi päťkrát hore, vstávali sme pred pol ôsmou, čo pre mňa činí neuveriteľných desať a pol hodiny na lôžku. Navyše, už od rána bolo jasné, že nás čaká krásny deň.

Po raňajkách sme naložili deti do auta a odviezli sme ich do prírody. Celé dopoludnie sme ich preháňali na čerstvom vzduchu, vyhriatom na skvelých 21 stupňov. Chlapi hrali futbal a ženy sa hrabali lopatičkou v štrku, behali a behali a behali... Slečne vôbec nevadilo, že vynechala jeden spánok. Zato keď sme sa vrátili na obed domov, najedla sa a tri hodiny bola mŕtva.

Neplánovala som ostať doma, keď bolo vonku tak nádherne. A tak som ratolesti nasýtila, zbalila a šup-šup von k jazeru. Tam sme sa náhodou stretli s kolegyňou a jej deťmi, Malý mal teda vítanú spoločnosť. Naháňali sa s kamošom B., ryli spolu v piesku a lozili po preliezkach. Slečna lietala ako zjašená. Občas si ľahla na brucho do pieskoviska a robila rukami motýľa. Keď sme sa so západom slnka vrátili domov, vytriasla som z potomkov za mech piesku a veci leteli hneď do práčky. Zaujímavé. Aj tak som musela pozametať celý byt a nechápem, ako sa za pár minút mohlo v izbách nabrať ešte toľko piesku!

Každopádne to bol krásny deň s krásnym počasím a v mojom prípade s krásnou dávkou energie ako bonus. Zajtra nás čaká ďalšia rodinná oslava. Počasie vraj bude rovnaké ako dnes. Ešteže tak.

A takto u nás zúri jar.