Dnes nám počasie začalo priať. Bolo slnečno a sympatických štrnásť stupňov. Síce občas zafúkalo aj trochu mocnejšie, ale to nám nebránilo byť konečne vonku aj cez obed aj poobede. Hurááá!
Vybrali sme Malého zo škôlky, nasadli do auta a odviezli sme sa na jedno zo vzdialenejších ihrísk. Jeho prednosťou je povrch: drevená drť na celej ploche a asi tridsať lanových preliezačiek, kolotočov a šmykľaviek. Keď sme tento priestor navštívili naposledy (na jeseň), Malý sa konečne osmelil a v pohode vyliezol aj na najvyššiu šmykľavku. Očakávala som teda ten istý výkon aj dnes. Omyl. Vyliezol do polovice a jačal, že sa bojí. Lenže mu to nedalo, a tak sa o to ešte niekoľkokrát neúspešne pokúsil. Svoju prehru prežíval veľmi emotívne: zúril, kopal do preliezok a mračil sa ako čert do jasličiek. Zato Slečna bola nadšená. Podľa mňa by nemala problém ani s inkriminovanou šmykľavkou, ak by som jej dala šancu. Fascinovalo ju pieskovisko. Premŕvala piesok medzi prstami a očarene do neho ryla požičaným náradím. Spomenula som si na jej brata v tom istom veku, ktorý mal z pieskových rúk hrôzu a do pieskoviska by som ho nedostala ani násilím... Po nejakom čase začal prvorodený vzdychať, že je tam nuda, a keďže už bol najvyšší čas dvihnúť kotvy, pobrali sme sa domov.
No len čo sa naša Slečna vyspala, vybrali sme sa von opäť, tentoraz na naše ihrisko. Bolo plné, všetci mali zrejme to isté nutkanie vyvenčiť potomstvo v peknom počasí. Slečna bola vo vytržení. Kľučkovala medzi deťmi, nevadili jej ani starší jedinci, od ktorých jej občas hrozilo K.O. Aktívne spolupracovala: vymieňala si s deťmi hračky na pieskovisku, alebo si vybrala nejakého dospelého, postavila sa mu zoči-voči a vyškierala sa mu do tváre. Zato Malý sa nervózne hral pol metra od nás a hundral, prečo je tam tak veľa ľudí. Typické. Znova som sa empiricky presvedčila o tom, aké sú naše deti povahovo odlišné. Domov sme sa vrátili skoro za tmy. Mám dosť, ale konečne sa nám podarilo užitočne stráviť voľný čas. Hurá!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára