Teplé slnečné lúče nás oblažujú ešte len asi týždeň a my so Slečnou sa už farbou pokožky pomaly začíname približovať rómskemu etniku. Sme skrátka tmavokožkyne.
Keď som bola malá, pôsobila mi moja pleť trápenie. Bodaj by nie. Veď všetky princezné boli blondínky s nádhernými modrými očami a s alabastrovou pokožkou. Ešte aj tmavovlasá Snehulienka mala podľa popisu "líčka biele ako sneh". No a ja som mala vždy ďaleko do éterickej bytosti: čierne oči, hnedé vlasy a pokožka, čo po prvom obliznutí slnkom vyzerala zakaždým ako po dvojtýždňovej dovolenke na Jadrane. Až neskôr, keď mi rozprávkové bytosti prestali byť vzorom, som pochopila, akú mám veľkú výhodu: žiadne UV faktory nad päťdesiat, žiadne spáleniny, ani nekonečné vypekanie sa na slnku či v soláriu, aby som dosiahla opálenú pleť.
Túto genetickú informáciu som zjavne predala svojej dcére. Keď sa narodila, bolo z nej obyčajné ružové bábätko. To však na moje znepokojenie na druhý deň začalo žltnúť. Sestričky poctivo každý deň kontrolovali nemluvňaťu bilirubín, lebo mali rovnako ako ja pocit, že na vine je novorodenecká žltačka. Nebola. Hodnoty boli vždy v norme a dieťa čoraz žltejšie a okrovejšie. Dostávalo mne známy zimný kolorit. V zime má aj moja pokožka jemne žltkastý nádych. Lekárka mi odporučila dcéru čo najviac vystavovať slnečným lúčom. Lenže Slečna sa narodila v polovici novembra a pri odchode z pôrodnice lialo ako divé. Dni boli zamračené a krátke. Bolo to ako poslať Marušku v zime na jahody (ozaj, bola Maruška blondína s modrými očami..?) Až jarné slnko začalo naše dieťa meniť zo žltokožca na tmavokožca. Ako aj mňa.
Dnes večer kamarátka D. so smiechom skonštatovala, že Slečna vyzerá, ako keby som ju denne opekala v soláriu. Dúfam, že moja dcéra nezdedí aj moje pradávne komplexy a že svoj fototyp pojme ako prednosť!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára