O posunutom čase a (ne)zničenom živote

Zmeny času nemám rada, už som o tom písala na jeseň. Zvlášť za mladších liet som neobľubovala práve tento jarný posun: o hodinu menej som v noci spala, och-och-och, ja úbohá! Teraz sa na tom môžem iba smiať.

Kupodivu sme víkendovú zmenu prežili úplne v pohode a hodina nám nechýbala. Ba trúfnem si povedať, že pri vyčerpávajúcich dňoch a ešte náročnejších nociach mi mínus jedna hodina padla celkom dobre: v nedeľu sa deti zobudili o 7.30 namiesto o 6.30 a hneď to nebolo také depresívne.

Akurát Slečna má problém. Nachádzame sa totiž vo fáze, že dva spánky sú jej veľa a jeden málo. Myslela som si, že časový posun nám pomôže. Včera išla spať len raz poobede a pospala si skoro dve hodiny. Večer už bola unavená, ale dalo sa to zvládnuť. Dnes sa vypýtala spať na obed a potiahla svoju obligátnu hodinu a štvrť. Nepodarilo sa mi ju presvedčiť, že do večera je ďaleko a mala by sa odporučiť do ríše snov ešte aspoň na ďalších šesťdesiat minút... A tak nám robila spoločnosť od 13.00. O 19.00 doslova odkväcla. Nuž, zdá sa, že predsa len jej ešte budem musieť dopriať dva spánky, hoci to znamená dlhšie zaspávanie večer (naposledy až po deviatej).

Nejako to zvládneme, o život nejde. Iní riešia oveľa závažnejšie problémy. Ako napríklad Malého spolužiačky v škôlke. Malý sa pri odchode prezliekal hneď vedľa rovnako na obed odchádzajúcej spolužiačky L., ktorá informovala svoju matku: "Dneš boli na mňa všetči dobrí. Len Žinka ša na mňa vonku uražila a povedala mi, že šom jej žničila život..."

Posun času nám život nezničil, čomu sa nesmierne teším.