Jedným z viacerých benefitov našej MŠ je pomerne časté navštevovanie miestnej knižnice. Je to možno aj tým, že zo škôlky do svätostánku literatúry je to čo by kameňom dohodil. Akokoľvek, veľmi vhodne sa tým masírujú malé mozgy k tomu, aby si vytvorili vzťah ku knižkám. V rámci "marca - mesiaca knihy" si museli deti dokonca priniesť do škôlky svoju obľúbenú knižku, motívy z ktorej potom kreslili. Ich diela sú vystavené práve v spomínanej knižnici.
No a Malý ma dnes na ceste domov príjemne prekvapil. Vyjadril túžbu znova chodiť do knižnice. Už som písala, že jeho záujem o literatúru je - na moju veľkú ľútosť - pomerne zanedbateľný. Ešte aj jeho ročná sestra ho strčí do vrecka, čo sa chtivosti po čítaní týka. Do knižnice sme prestali chodiť minulý september, pretože to bolo o ničom. Knihy som mu prakticky vnútila, ale do čítania sa mu nechcelo...
A tak aj teraz som sa snažila situáciu zľahčiť (a maskovala som tak svoje nadšenie):
"A načo tam budeme chodiť? Aj tak si nič nechceš so mnou čítať."
Dostalo sa mi ubezpečenia, že sa mýlim. Nuž, kula som železo, kým bolo horúce a hneď sme teda zamierili obnoviť svoje členstvo v miestnej pobočke. Najprv som poobdivovala výtvarné výtvory škôlkárov (vrátane svojho syna) a potom som mu dala voľnú ruku pri výbere. Mal rýchlo jasno, čo chce. Ja som zatiaľ napochytro prehrabala policu s leporelami, aby ani naše čtivé batoľa neprišlo skrátka.
Doma som si uvedomila, že som si na seba uplietla bič, pretože keď Slečna zaspala, namiesto chvíľky pre seba som musela dieťaťu čítať Lokomotívu Tomáša. Nevadí. Hlavne, aby to Malého neprestalo baviť!
A tu sú naše dnešné úlovky:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára