Počasie sa s nami pekne zahráva.
Ešte minulý týždeň mrzlo, až prašťalo. Predvčerom ráno bolo napadaného snehu, že sa Drahý pred odchodom do práce musel chopiť lopaty. Ja som v priebehu dňa posýpala, aby si pred naším domom nejaký spoluobčan nezlomil končatinu. Ešte to by nám chýbalo! Stačí, že nám tu krúži hliadka mestskej polície a ak máme na chodníku minivrstvu čerstvého snehu, s nadšením hádže do schránky výzvy a hrozby (človek by si mohol myslieť, že treba držať dvadsaťštyrihodinovú stráž pred domom s lopatou v ruke). Keďže som doma, môžem si plniť svoju občiansku povinnosť za nás ja, ale pamätám si, že keď sme ešte obaja chodili do roboty, veru to bol problém. Odbočila som.
Ešte v ten istý deň začalo popoludní pršať a s prestávkami prší dodnes. Teplota vyletela na plus sedem stupňov. Zo snehu ostali len špinavé kôpky popri chodníkoch a zákerné mláky, tiahnuce sa od vidíš do nevidíš...
Síce fyzicky lepšie znášam zimu ako horúčavu, ale psychicky je to horšie. Mám toho už plné zuby. Chcem zabudnúť na všetky kombinézy, otepľovačky, šály, čiapky, rukavice a čižmy. Na mokré blatové šlápoty na chodbe. Na všetku tú chladnú vlhkú nepohodu, ktorá nás väzní doma a je priamou príčinou kvalitnej ponorkovej choroby. Február je v tomto smere vždy náročný: zimy má už každý po krk a o jari sa dá ešte len snívať.
Ja si tiež o jari snívam - po svojom. Krásne mi doma rozkvitajú hyacinty. Chodím okolo nich a kochám sa v nich koch-koch. (No, nie som ja úplný psí čumák, ako by sa mohlo zdať po prečítaní môjho valentínskeho príspevku!) Voňajú prenikavo, až sú občas vtieravé, ale aspoň dávajú tušiť, aké to bude skvelé o niekoľko týždňov aj vonku. Prosím, pričuchnite si!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára