O predškolákovom rozvoji myslenia

Písala som už, že darčeky pre Malého boli viac-menej o autíčkach. No u darčekov od príbuzných rezonoval aj fakt, že je naše dieťa predškolák. Dostal preto niekoľko zošitov s úlohami, no zlatým klincom bola táto publikácia:

Na ploche stopäťdesiat strán je veľmi prehľadne a nápadito rozložených množstvo úloh a informácií primeraných veku. Moje učiteľské alter ego krochkalo blahom. Kupodivu sa ani Malý nebránil tejto aktivite, a tak sme sa dnes poobede dali do toho. Hľadanie rozdielov, dopĺňanie tvarov podľa uvedeného množstva, počítanie predmetov a vpisovanie číslic mu išlo rýchlo a hladko. Už som si začínala myslieť, že mám doma génia. Tento pocit vydržal po stranu jedenásť, keď prišlo vytriezvenie v podobe sekcií "rozvíjanie reči" a "rozvíjanie myslenia"...

Prečítam dieťaťu zadanie a položím mu prvú otázku: "Kde sedí mačka?" Syn sa zarazí a potom ďobne prstom do príslušného obrázka: "Tam." Pozerá sa na mňa ako na nepríčetnú. Takú primitívnu otázku zjavne nečakal. Snažím sa mu vysvetliť zadanie, a keď sa zdá, že pochopil, skúšame druhý obrázok: "Odkiaľ vyšla mačka?"

"Pred lavičku."

"Nie KAM vyšla mačka, ale ODKIAĽ," snažím sa byť trpezlivá, "bola pod lavičkou, tak odkiaľ vyšla?"

Svitne mu. Už som si myslela, že chytil tempo a ideme ďalej: "Kam letí lopta?"

"Rovno," pohotovo odpovedá Malý a mňa obchádzajú mrákoty. Vidí, že nie som spokojná s odpoveďou, a tak sa snaží opraviť: "Do plota."

"Keby letela do plota, tak by do neho narazila, ale ona letí KAM?" sugestívne ho prstom navádzam.

"Doľava..."

Tvárim sa ako pri akútnom žlčníkovom záchvate. Malý sa teda neisto opraví: "Tak doprava?!"

No nič. Ideme ďalej:

Skúšam na úvod prečítať len zadanie, bez vysvetlenia pojmu "opačný význam". Nechám Malému čas na zamyslenie a potom ideme na vec: 

"Takže chladnička a..?" pýtam sa.

"A korytnačka," berie mi dych predškolák.

"Ako si na to prišiel?" kladiem mu zásadnú otázku.

"No, lebo korytnačka sa do chladničky nedáva..."

Usudzujem, že je čas na podrobnejší výklad. Lenže zisťujem, že aj napriek pedagogickému vzdelaniu s praxou nie som schopná päťročnému dieťaťu primerane objasniť pojem "antonymum". A tak sa uchýlim k príkladom pekný-škaredý, veľký-malý, hore-dole, HORÚCI-STUDENÝ (okamžite identifikoval chladničku a ohník). Uchyľujem sa k jemu blízkej tematike:

"Pozri sa na autíčko. Aké je autíčko a aká je korytnačka?"

"Auto je červené a korytnačka je hnedá..."

Zatmie sa mi pred očami. Neviem, či sa mám smiať, či plakať. Tak radšej to prvé. Malý sa ku mne s chuťou pridáva a teší sa, že je nečakane taký vtipný.

Nuž, začalo to géniom a skončilo želaním, aby sme si pri zápise nevyrobili hanbu. Budeme si teda aktívnejšie rozvíjať myslenie. Obaja. :-)

Vianočné reminiscencie

Konečne sa dostávam k zhodnoteniu našich tohtoročných Vianoc. Náladu nám pokazil fakt, že na prvý sviatok večer sme so Slečnou totálne osopľaveli a zbytok sviatkov, ako aj Drahého dovolenku (do včera) sme vyčerpali na lízanie sa z najhoršieho. Lenže ono to vyzerá, že zajtra ženská časť našej rodiny poputuje k odborníkovi, nech posúdi náš stav, lebo to s nami ide "od deseti k pěti". Teší ma však to, že aspoň Štedrý deň nám vyšiel a my sme si ho vychutnali v zdraví a v šťastí.

Darčeky sa u nás netradične rozbaľujú už po raňajkách. Večer sa totiž sťahujeme k Babinke a k Dedkovi V., a tak sme s Drahým usúdili, že vzrušenie treba deťom dávkovať postupne. Okrem toho sa už počas dňa môžeme baviť podarúnkami, čo je nesmierne praktické, hlavne čo sa nášho staršieho potomka týka. Jeho darčeky boli tento rok zas ladené autíčkovo. Dostal okrem iného aj svoje vytúžené "CEDE MEKVIN DVA", obsah ktorého bol pre mňa absolútnym sklamaním. Malý to tak nevnímal a asi to tak má byť. Slečne sa rátalo, že si mohla svoje darčeky vyňúrať z jednej veľkej tašky (veľmi rada lašuje). Dostala samé skvelé veci: sadu leporel, zubnú kefku a šerblík. Posledné menované ju zaskočilo, zjavne netuší na čo to je a ja ju zatiaľ zasväcovať nemienim. A tak si zatiaľ vláči ružový šerbel po byte a hádže do neho hračky. 
My s Drahým sme si vybalili, čo sme si aj sami zabalili, takže naše darčeky boli skôr prekvapením pre toho druhého. Pochvaľujem si to, aspoň si nemusím lámať hlavu, čo zohnať pre moju nenáročnú polovičku, ktorá navyše slávi narodeniny tri dni pred Vianocami (to by sa malo zakázať!) 

Poobede sme sa presunuli k našim, kde sme absolvovali už takmer rituálnu večeru aj spolu s mojím bratom. Priebeh je totiž rovnaký, ako si ho pamätám z detstva, vrátane České mši vánoční od J.J.Rybu ako podmaz... Darčekov bolo neúrekom a obe deti sa z podarovaného úprimne radovali, z čoho som sa zas radovala ja. Minulý rok sa mi totiž zdalo, že Malý to všetko tak neprežíval a ja som bola trochu sklamaná. Tento rok to bolo iné a bolo príjemné uvedomiť si, že sme sa preklopili do fázy, keď nám bude robiť radosť robiť radosť deťom (to je veta!)

Ďalší hon na darčeky sa odohral na druhý deň, keď sme ešte relatívne zdraví absolvovali návštevu u svokrovcov. Až na hodovanie hraničiace s obžerstvom to bolo fajn posedenie.

Hovorím, nebyť toho, že nás vzápätí zložil nejaký hnusný mikroorganizmus, kvôli ktorému mám problém pri písaní neoprskať obrazovku, boli by to skrátka bezvadné sviatky!

Malý mi pomáhal piecť a zdobiť.

A tu je ukážka, ako to dopadlo.

Na počesť Drahého narodenín napadol u nás v to ráno sneh. Udržal sa do poobedia toho dňa a odvtedy ani ťuk.

Náš stôl na Štedrý deň. Obrus, ktorý bežne inokedy z praktických dôvodov nemávame, fascinoval Slečnu. Slúži jej ku cti, že nemá potrebu ťahať ho zo stola.

Idylické...

Bez nadpisu...

 

"Nebojte sa, lebo hľa, zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude všetkému ľudu, lebo narodil sa vám dnes Spasiteľ, Kristus, Pán, v meste Dávidovom... Prišiel do svojho vlastného a jeho vlastní ho neprijali! Ale všetkým, ktorí ho prijali, dal právo a moc stať sa deťmi Božími, tým, ktorí veria v jeho meno... Lebo tak miloval Boh svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nikto, kto verí v neho nezahynul, ale mal večný život... Ten, kto má Syna, má život, kto nemá Syna Božieho, nemá život... A vďaka Bohu za jeho dar, ktorý sa nedá vyrozprávať!"

(Biblia, Lk 2,10-11; J 1,11-12; 3,16; 1J 5,12; 2Kor 9,15)

Rekapitulácia posledných bláznivých dní

Tak sa nám konečne zvianočnilo. Posledných niekoľko dní mi dalo poriadne zabrať, a tak večer len tupo zíram na obrazovku a vzdávam sa opätovného pokusu napísať voľačo rozumné. 

Malý je od stredy doma zo škôlky kvôli kašľu, od štvrtka berie antibiotiká. Teplotu už nemá, ale kašle nonstop. 

Ja som sa dala od pondelka tráviť voľné chvíle pečením a patlaním nepečených cukroviniek. Veľmi som sa na túto disciplínu tešila. Minulý rok som nestihla nič, a tak si to vynahrádzam. Malého choroba bola však škrt cez rozpočet, lebo sa bolo treba venovať aj jemu. No a na Slečnu tiež netreba zabúdať. A tak som piekla, pritom som ratovala ukašľaného potomka, toho druhého som v čase núdze radšej nainštalovala do nenávidenej ohrádky a počúvala jeho lamentácie, lebo inak by som riskovala komplet vyhádzané šuplíky, odhryznuté a prehltnuté čiastočky hocičoho nájdeného alebo let strmhlav z postele. Malý kašľal ako o život a do toho mi išlo "Jingle Bells" a "White Christmas"... Hocikedy som si až večer uvedomila, že som si už celé hodiny nestihla ani sadnúť. To mi mimochodom rada pripomenula aj moja boľavá noha.

Na upratovanie som sa vykašľala, lebo nie som zas úplne na hlavu. Akurát dnes, keď mal už Drahý dovolenku, som urobila všeobecný poriadok, ktorý vydrží, tipujem, tak do zajtrajších raňajok. Uff.

Ale už je za tým. Akurát ešte pobalím darčeky a už môžu prísť Vianoce. Hurá!

O predvianočných stretnutiach

Máme za sebou aj pár predvianočných stretnutí. Ten "pár" myslím doslovne. 

Prvá akcia sa konala v škôlke, kde sopľom zdecimovaný kolektív detí predviedol pred príbuznými nacvičený program. Malý sa tak zúčastnil svojho prvého vystúpenia na verejnosti v živote. Na začiatku som mala obavu, aby s revom neutiekol do hľadiska, ale napokon stačilo, keď očami našiel mňa a Babinku. Nevychádzala som z údivu. Naše dieťa recitovalo, spievalo a TANCOVALO!!! Sypal jednu básničku za druhou a vrtel sa v kole so spolužiačkou V., s ktorou tvoril zaujímavý pár (Malý je dlhý ako týždeň pred výplatou, V. je ten najmenší a najtenší drobček z triedy). Toľko k mojim vytrvalým snahám dozvedieť sa, ako v škôlke trávia čas. Najčastejšou odpoveďou je "neviem", alebo "už si nepamätám". A ajhľa, voľačo si predsa len pamätá! Deti boli odmenené potleskom a novými erárnymi hračkami z peňazí ZRPŠ. Pekné.

Druhé stretnutie sa uskutočnilo u nás v zbore. Množí sa nám tu drobizg vo veku okolo našej Slečny. A tak sme zo zasadačky urobili improvizovanú herňu, každá rodina doniesla vzorku svojho vianočného pečiva a posedeli sme si. No, vlastne, posedeli si rodičia malých nechodcov. Tí ostatní jedným okom pokukovali na pobehujúce ratolesti a rozprávali sme sa tak krížom-krážom, na koho sme práve natrafili. Na organizovaný program to ešte nebolo, ale spokojní boli všetci. Detičky vyfasovali balíčky a po dvoch-troch hodinách príjemne stráveného času sme sa v pokoji rozišli. Aj to bolo pekné. Veľmi.

Na záver pripájam básničku zo škôlkárskeho programu, ktorá ma najviac oslovila:

Snehuliak si prosí

dva červené nosy.

"Vari chceš byť dvojnosý?

To sa predsa nenosí!"

"Ale čoby! Budem tatko!

Druhý nos chcem do zásoby

pre maličké snehuliatko!"

:-)

Zo zasadačky je herňa.

Na tomto stole sa onedlho objavili škatule s koláčikmi a misky s nátierkami. Mňam. 

O boľavej nohe a zbabelom dieťati

No, posledné dni priniesli aj iné veci, ako iba príjemnú predvianočnú náladu...

Jednou z nich je aj moja boľavá noha, ktorá sa nelepší, potvora. Mám ju v priehlavku stále opuchnutú, tak že vidím všetky hviezdičky, keď ju pchám do hocijakej obuvi. Trvá to už niekoľko týždňov. Vzhľadom na nie celkom ideálne krvné výsledky som objednaná na reumatológiu. Moja lekárka je presvedčená, že k boľavému chodidlu sa fundovane vyjadrí práve reumatológ, a tak to nerieši. No ja som si nie celkom istá, ako to takto vydržím ešte ďalší mesiac (termín mám až koncom januára). Ani analgetiká si netrúfam požiť kvôli mojej ucuckanej dcére. A tak trpím, mastím si ubolenú končatinu kostihojom a pajdám si po byte ako Joffrey de Peyrac.    

Ostatní členovia rodiny majú, vďaka Pánu Bohu, všetky končatiny a orgány zdravé, čo som rada zvlášť pri Malom. Ten je na svoje piditelo mimoriadne háklivý. Po aj tom najmenšom páde je schopný preskúmať si každý štvorcový centimeter svojej telesnej schránky. Pri ranke o veľkosti špendlíkovej hlavičky dostáva hysterický záchvat. Minule si počas prechádzky oškrel ukazovák o ružový ker (zodraná kožka na pol centimetri prsta) a bola z toho top téma až do večera.

No a dnes mi po ceste zo škôlky hlásil, že spolužiak L. mal záder. Pani učiteľka mu ho zastrihla, ale keďže neborákovi z toho aj tak trocha tiekla krv, prelepila mu postihnuté miesto leukoplastom. "Ja som takto musel dýchať," predvádza mi hlboký nádych a výdych, "aby som sa ukľudnil!" 

A dodáva: "Asi som seknutý. Bolí ma v boku, keď sa takto ohnem." Ohol sa v dobrom pravom uhle. Dávam mu zopár kontrolných otázok, ale nie, slepák to nebude. Do večera je pokoj, takže ani seknutý nebude...

O inteligencii

"Maminka, dnes mi pani učiteľka povedala, že som inteligentný!" pochválil sa Malý cestou zo škôlky.

"Áno?" potešene reagujem, "a prečo ti také niečo povedala?"

"Noo, lebo som urobil presne to, čo chcela..."

(Paráda. Doteraz som netušila, podľa čoho sa meria výška IQ. Teraz už viem...)

Tomuto dialógu predchádzal môj súkromný rozhovor s pani učiteľkou. Bola na rane, a tak kým sa Malý obliekal, využila som čas na niekoľko otázok ohľadom nášho syna. Dozvedela som sa, že, citujem: "je šikovný, rozumu má dosť, akurát je to introvert, čiže sa neprejavuje tak spontánne a ukecane ako ostatné deti. No to vystresované, stuhnuté dieťa so slzami na krajíčku, ako bol pri nástupe do škôlky, to je už dávno preč..."

Toto hodnotenie ma potešilo. S tým introvertom nič nenarobím, genetika nepustí a tragédia to nie je. No a navyše je vraj inteligentný!

To ja som sa dnes veľmi inteligentne neprejavila. Večer Malý nástojil na tom, aby sa s ním niekto išiel zahrať kartičkovú hru. Bol neodbytný, tak som na neho vybehla: "Už prosím ťa prestaň! Si otravný ako taká OTRAVA!" Vojdem do kuchyne a tam sa Drahý pučí od smiechu. "Otravná otrava? Veľmi originálne!" rehní sa. "Som na materskej, ja mám na to papier," bránim sa.

No a nedávno v našej inteligentnej rodine prebehla aj takáto inteligentná konverzácia:

Vraciame sa autom od svokrovcov. Sme takých desať minút od domu.

"Ocko, musím cikať," hlási Malý zozadu.

"Máš smolu, tu nemám kde zastať. Musíš vydržať," poučuje ho Drahý.

"To nevadí, aj tak mám tú ciku ešte úplne vzadu..."

Chechcem sa. Po niekoľkých doplňujúcich otázkach sa dozviem niečo viac o anatómii mužského tela. Počujem, ako si Malý mrmle pre seba: "Poďme, poďme, poďme..."

Zastaneme na červenú. Zozadu sa ozve povzdych: "Megan stojí, aj pipík stojí!"

To už od smiechu musím cikať aj ja.

Hlavne, že sme inteligentní!

O predvianočnej nálade

Už niekoľko dní u nás idú vianočné melódie rôzneho druhu. Ja toto obdobie skrátka milujem a nevadí mi počúvať dokola to isté prakticky niekoľko týždňov (veď potom celý rok nič!) Náladu mám už teraz sviatočnú, dúfam len, že to neprepálim a že mi to vydrží až do sviatkov. Malý je na tom ešte horšie ako ja: má obľúbené DVE vianočné piesne, a tie si púšťa aj niekoľkokrát za deň. Som zvedavá, kedy ho to omrzí.
Ak sa chcete pridať, nech sa páči. Tu sú dve videá od pána, ktorý sa v našej rodine teší nesmiernej obľube. Andre Rieu ponúka nielen krásnu hudbu a nádhernú scénu, ale svoje koncerty sa vždy snaží nejako ozvláštniť, alebo nejakým vtipným prvkom trochu odľahčiť. Príjemné počúvanie!

Trochu bryndze, klobásky a sklamania

Ani neviem, či sa mi chce opisovať dnešný zážitok. Ale možno to raz ocením.

Navštívili sme dnes svokrovcov, kde sme sa stretli so švagrom a neterou N. Tí sa poobede chystali na vianočnú akciu, ktorá sa konala v blízkom mestečku na miestnom zámku. Návštevníci tohto podujatia mohli ochutnať a kúpiť si víno, mäsové a syrové výrobky, ale aj nechať sa zasvätiť do histórie miesta. Deti mali zriadený špeciálny kútik, kde sa mohli zahrať, kresliť si, ozdobiť si medovník a pozrieť si pritom rozprávku.

Drahý sa po dlhšom prehováraní dal namotať, a tak sa pripojil aj s Malým k akciechtivému príbuzenstvu. Síce mal zlého tušáka, ale povedal si, že to skúsi. Ja som si naskutku myslela, že to dobre dopadne. 

Naše zlé pocity sa točili okolo Malého a toho, ako to zvládne. Odmalička totiž neznáša akcie, ktoré sa konajú na jemu neznámom mieste v spoločnosti jemu neznámych ľudí (a hlavne, keď je tých ľudí veľa). Keď bol batoľa, plakal, ak sa mu niekto neznámy prihovoril, nenechal na seba ani siahnuť, nie to, aby ho niekto cudzí bral na ruky. Neskôr odmietal chodiť na ihrisko, ak tam bolo viac ako jedno dieťa. Stránil sa rovesníkov, hrával sa sám, alebo s nami. Bál sa hlučných detí, hoci boli aj mladšie od neho. Postupne sa mu pomaličky začali rozširovať obzory. Vekom, naším trpezlivým manévrovaním, ale aj škôlkou. Ešte stále patrí skôr medzi plaché, utiahnuté deti, ale pomaličky sa osmeľuje. Prežil aj návštevu cirkusu, aj výlety zo škôlky. Preto som mala pocit, že v spoločnosti sesternice N. prežije aj dnešnú akciu. Mýlila som sa.

Ostala som u svokrovcov so Slečnou, ktorá sa chystala na popoludňajší spánok a očakávala som príchod mojich chlapov. Tí dorazili asi po hodine a pol. Drahý mi vylíčil, že top zážitkom pre Malého bola cesta švagrovým autom (Lexus), tak že ani nedýchal a nereagoval na žiadne otázky od nadšenia. Zato po vstupe do zámku stuhol, držal sa Drahého ako kliešť a prosil, nech idú domov. V miestnosti pre deti sa rozplakal. Nechcel zdobiť medovníky, nechcel si kresliť, ani pozerať rozprávku. Neustále prosil svojho otca, nech idú preč. A tak absolvovali spolu prehliadku interiéru aj exteriéru, naveľa sa Drahému podarilo presvedčiť ho, aby si išli aspoň pozrieť nejakú tú rozprávku. Dieťa súhlasilo, ale odmietlo pritom zliezť ockovi z kolien... Vzali nejaké tie výrobky a potom sa išlo domov.

Škoda. Dúfala som, že sme sa už posunuli trocha ďalej. Snáď neskôr. Zistili sme, že najlepší prístup je síce Malému šancu dať, ale netlačiť na pílu. Na jeho vek sa síce v určitých situáciách nespráva štandardne, ale pokroky robí. Možno sa dožijem jedného dňa aj toho, že sa veselo pustí medzi cudzie deti a že sa s chuťou zapojí do ich aktivít... 

Perly dňa

Slečna: Dnes sa našej druhorodenej prvý raz v živote podarilo vyliezť na posteľ. Chodieva sa totiž v bratovej neprítomnosti túliť k jeho perinám. No a dnes jej z nejakého popudu napadlo vyložiť na posteľ malé koleno. Logický koniec akcie nenechal na seba dlho čakať. Celý deň túto disciplínu usilovne trénovala a okrem Malého postele sa úspešne vyšplhala aj na obývačkové kreslo. Naša ostraha musí prejsť na vyšší bezpečnostný stupeň, lebo elegantne zliezať samozrejme nevie a zatiaľ sa strmhlav vrhá v ústrety laminátovej dlážke. 

Malý: Hlboký povzdych: "Čo ja musím ešte prežiť!"

Ja: "A čo také?"

Malý: "No, chodiť do škôlky, potom do školy, potom do práce..."

(Hmm, päťročný a už unavený životom!)

O dobrom úmysle, ktorý celkom nevyšiel

Budem sa opakovať, ale neznášam stredy. Drahý chodí domov po šiestej večer a ja už mám vtedy väčšinou pocit, že deň má tridsaťšesť hodín. Navyše, ak sú doma obe deti celý deň, je to ešte náročnejší level. Tak aj dnes.

Malý je už tretí deň doma zo škôlky, lebo soplí rovnako mohutne ako jeho mladšia sestra. Vonku je počasie tak na polhodinovú prechádzku a šlus. Vtedy situáciu z času na čas zachraňuje Babinka s Dedkom V. Buď si vezmú Malého k sebe, alebo - ako dnes - príde Babinka varovať. Ja mám vtedy čas na aktivity, ktoré by som popri hentých dvoch nezvládla, alebo si vychutnávam varenie a upratovanie bez dvoch rarachov za zadkom.

Malo to byť pohodových pár hodín a spočiatku to tak aj vyzeralo. Slečna spala a Babinka si s vnúčikom čítala a hrala sa spoločenskú hru. Lenže potom sa Slečna zobudila a Malému sa v mozgu prehodila výhybka. Nejako nespracoval fakt, že Babinka sa bude venovať OBIDVOM, pričom Slečna si pochopiteľne vyžadovala zvýšenú ostrahu. O to viac, že stará mať vyznáva teóriu, že ak má vnučka utrpieť domáci úraz, rozhodne to nebude v jej prítomnosti. A tak na tučných nohách pobehujúce batoľa prenasleduje v tesnom závese, prípadne sa ho snaží držať za ruku, čo Slečna nedokáže pochopiť a aktívne sa obmedzovaniu v pohybe bráni. Do toho sa Malý celý čas snažil na seba strhnúť pozornosť: poskakoval okolo, hlučne sa smial, všade bol a všetko okomentoval. Navyše úbohú varovkyňu nonstop kontaktoval: "Babinka, aha... Babinka, pozri... Babinka, počúvaj... Babinka! Babinka!" Keď sa ho niektorá z nás pokúšala umravniť, buď sa odul, alebo nahodil unylý výraz a doslova sa nútil vytlačiť z očí nejakú slzu. Skrátka, choval sa ako nepríčetný. Našťastie, Babinka na takéto divadielko nezaberá.

Alibisticky som sa stiahla do kuchyne, lebo nervy mi už poriadne tiekli. Keď som po chvíli vykukla, záplavou rozhádzaných hračiek sa na neistých nohách predierala Slečna, nervózne odťahujúc ruku od Babinkinej neúprosnej milujúcej paže, okolo s hysterickým smiechom skákal Malý (plyšový Teddy pod pazuchou) a do toho zvesela z CD hulákali slovenské koledy. Babinka sa síce snažila zachovať kľud, ale bolo vidno, že má dosť: v očiach pološialený výraz, vlasy zježené...

Poobede to vzdala a zobrala oboch argalášov na prechádzku. Keď neskôr pre ňu prišiel Dedko V., mala už skutočne odmakanú šichtu. Síce mala pocit, že mi až tak nepomohla, ale nie je to pravda. Mohla som si navariť, zbežne upratať, oprať a vyvesiť prádlo, dokonca i vypiť kávu s tým, že deti primárne riešil niekto iný. Ušetrila mi energiu na popoludnie. Lebo keď dnes prišiel Drahý domov o štvrť na sedem, zďaleka som nebola taká zdemolovaná ako zvyčajne. Aká zdemolovaná bola doma Babinka, to presne neviem, len tuším. Ďakujem!  

O tvorivom amoku

Blížiace sa sviatky sú vždy vítanou zámienkou k tomu, aby som sa venovala svojej záľube: maľovaniu farbami na sklo. Technika je to jednoduchá: Podľa šablóny sa na fóliu predkreslia kontúry, ktoré sa po zaschnutí vyplnia farbou podľa ľubovôle. Výsledok treba nechať dôkladne vyschnúť, opatrne zlúpnuť z fólie a premiestniť na hladkú priľnavú plochu: okno, zrkadlo, chladničku, obkladačky... Niektoré obrázky sú použiteľné viackrát, ale ak sú na svetle príliš dlho, farby vyblednú. To mám vždy veľkú radosť, pretože si po večeroch môžem vyrobiť nové kúsky.

Bavia ma zložitejšie motívy, viem sa dokonale vyzúriť (v pozitívnom zmysle) na malinkých plôškach. A ak mi do toho v pozadí idú vianočné melódie, tak to vrním blahom. Zabudnem na čas a na dianie okolo seba. Nekonečný relax!

Musí to byť nejaká zostatková úchylka z detstva, pretože čo mi pamäť siaha, pri kreslení a vymaľovávaní som sa vždy dostala do stavu podobného tranzu. (V posledných rokoch som sa občas uchýlila dokonca k tomu, že som vlastnému dieťaťu, ktoré ešte donedávna o túto činnosť javilo pramalý záujem, potajomky vyfarbovala omaľovánky... Musím byť úchylná!)

Môj tohoročný predvianočný tvorivý záchvat mám za sebou a tu je výsledok:

Najprv som si vybrala motív.

Takto sa sušili kontúry.

A konečný výsledok na okne.
A ešte anjelici:

O Mikulášovi a vážnom výbere

Dnes u nás chodil Mikuláš. Každý z nás si v topánke našiel aspoň nejakú maličkosť. Malý bol nadšený, Slečna mala z toho ešte figu borovú, aj keď jej Mikuláš nadelil obľúbené kukuričné chrumky. Malý okrem čokoládových figúrok ocenil najmä maličkú sadu autíčok. Snažili sme sa Mikuláša trochu brzdiť v rozšafnosti, lebo včera sme navštívili svokrovcov, od ktorých sme si doniesli za dve veľké tašky vecí. V sobotu sme sa totiž nezúčastnili rodinného zídenia, na ktoré všetci prítomní priniesli dodatočne darčeky pre Slečnu k narodeninám, podaktorí aj k jej nastávajúcim meninám a pre obe deti Mikuláša (to všetko zo štyroch zdrojov, ak dobre počítam). No, vyzerali sme, ako keby sme vykradli nejaký obchodný reťazec... Preto dnes Mikuláš nadeľoval viac-menej symbolicky.

Keď som nedávno v obchodnom centre špekulovala, čo vopchám do štyridsaťšestky Drahému, padol mi zrak na stánok s medovníkmi. Fajn, lebo Drahý si na sladkosti zas až tak nepotrpí, ale nejaký ten medovníček si môže vystaviť trebárs v práci na stôl na véčnuju pámjať... Pri stánku postával aj istý mladý muž a žartujúc s predavačkou vyberal si z ponuky sušeného ovocia. Ja som mala vybraté skôr, a tak som majiteľku požiadala o medovník s nápisom "Miláčikovi". Onen mladík, zjavne v dobrej nálade, sa ku mne otočil a s úsmevom prehodil: "Vážny výber toto, skutočne vážny výber!" Šľahla som po ňom bočným pohľadom, či sa posmieva alebo čo, ale zdalo sa, že len vtipkuje. Zakontrovala som niečo v tom zmysle, že v našej rodine sa vyskytujú jedinci, ktorí ocenia trocha recesie a frčala som preč. Nemohla som sa však zbaviť pocitu, že mladý muž v ten deň určite pobaví niekoho zo svojich postpubertálnych rovesníkov historkou o tom, ako jedna stará korčuľa kupovala medovníkové srdce so sloníkom a s nápisom Miláčik... Ale nech. Mne sa to páčilo a zdá sa, že Drahému tiež. Tu je (myslím medovník).

"Van, čú, frí, fó..."

"A ty učíš svoje deti po anglicky?" pýtajú sa ma ľudia často. Odpoveď je jednoznačná. Nie, neučím.

Nieže by som sa o to nepokúsila. Veď pred narodením detí som mala v tomto smere isté ambície. Jazykovú výbavu mám slušnú - anglický jazyk je v občianskom živote mojím pracovným nástrojom. Lenže, chyba lávky: keď sa Malý narodil, po čase som zistila, že mi mozog na jazyk neobmedzene prináša výrazy ako "zlatko, miláčik, kuriatko, chrústik, drobček", ale ani jedno anglické. Keď som sa o to nasilu pokúšala, bola som si na smiech. Bolo to skrátka také neprirodzené, že som s tým prestala. "Neskôr," utešovala som sa.

Ale ani "neskôr" sa nekonalo. Keď Malý začal objavovať materinskú reč, skúsila som to zas. Pesničky, básničky. Lenže moje dieťa ma buď natvrdo ignorovalo, alebo sa mi smialo do tváre. Ani jemu to nepripadalo normálne. A tak sme ostali aspoň pri tom, že počúva anglické pesničky a riekanky. Tie má rád. Všetko ochlpenie mi stojí dupkom, keď ho počujem foneticky si veselo do textu vyspevovať "ván, čú, frí, fó" (1,2,3,4), "insivinsi spajda" (Incy-Wincy Spider), alebo "ina bejkešop" (in a baker´s shop). Samozrejme nerozumie ani fň. O to viac ma poteší, keď sa občas opýta, čo sa tam vlastne spieva. To sa ho potom snažím nalákať: "Poď, naučím ťa po anglicky!" Ale ešte som neuspela.

Vlastne som neuspela ani u Drahého, hoci aj tam reálne pokusy už boli. Vždy sa to skončilo hádkou. Zaujímavé, ešte som nestretla rodinu, kde by sa domáce učenie rodinných príslušníkov neskončilo fiaskom. Zrejme je rola manželky, matky a sestry prudko nekompatibilná s rolou učiteľky v domácom prostredí.

A tak mi neostáva iné, len čakať, či moje dieťa prejaví záujem o komunikáciu v cudzom jazyku so svojou matkou. Alebo sa zmieriť s tým, že to nechám na iných. Minule som volala s kolegyňou A., ktorá má so svojím o rok starším synom od Malého podobný problém a prišli sme na to, že sa asi začneme pravidelne navštevovať a pri každej návšteve si vymeníme deti na učenie. Za daných okolností to zas taká šibnutá myšlienka nie je.

Prichádza čas "Jingle Bells" a "Silent Night", možno to bude pre Malého novou inšpiráciou. Alebo bude všetky piesne przniť po svojom, ako doteraz...