Naše staršie dieťa prejavuje na môj vkus malý záujem o knihy. "Miláčik, poď, prečítam ti knižku!" lákam ho, ale miláčik protestuje. Niekedy si začnem čítať akože sama pre seba nahlas a vtedy sa zvykne stať, že ho to chytí. A ak sa už chytí, je dobre. "Ešte," komanduje ma, keď dokončím kapitolu. A ja v duchu pradiem blahom, pretože čítať knihy či už sebe alebo nahlas iným ma nikdy neomrzí.
Myslela som si, že by ho v tomto smere mohla k zmene názoru vymasírovať knižnica. Sme členmi už pomaly tretí rok, ale dopadne to vždy tak, že radšej idem sama. "Poďme už," vzdychá na pre mňa skoro posvätnej pôde Malý a mne je z toho smutno. Vnútim mu aspoň nejakú knižku na pozeranie, kým ja sa hrabem v policiach a vyberám četbu pre neho. Škoda.
Mám aspoň iskričku nádeje, že keď sa naučí čítať sám, snáď podľahne kúzlu literatúry. Apropo, "keď sa naučí čítať". Nuž, každý má vlastné tempo a Malý je zatiaľ úplne v norme. Akurát to vypovedá o jeho záujme, vlastne nezáujme o knihy. Ja s bratom sme v jeho veku už čítali jedna radosť. Lenže...
Lenže neboli počítače a internet. Je ďaleko jednoduchšie pozrieť si príbeh ako si ho prečítať. A je rozhodne (aspoň v tejto vekovej kategórii) príťažlivejšie zahrať si PC hru ako pozerať si knižku. Ach jaj!
Slečna zatiaľ javí záujem o úplne všetko. Snažím sa to využiť a podsúvam jej preto vhodnú, a hlavne nepožuteľnú literatúru na zoznámenie. Zatiaľ neodmieta. Uvidíme, čo to spraví, keď ju neskôr pustíme k počítaču!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára