O pozmenených báječných plánoch

Moje týždňové mlčanie má svoje opodstatnenie. Začína sa totiž sčasti napĺňať scenár, ktorý som načrtla v príspevku o mojich báječných plánoch. Vysvetlím.
Minulý víkend sme sa mali zúčastniť pobytu v Terchovej a osviežiť si tak ducha a dušu (v noci sme si výdatne osviežovali aj telo, lebo na chate bola zima ako v ruskom filme). No a presne v duchu Murphyho zákona: "Ak sa niečo môže pokaziť, tak sa to aj pokazí", Malý v noci zo štvrtka na piatok začal sopliť. Ráno vstával úbohý a nám bolo jasné, že ho nikam ťahať nemôžeme. Odhodlali sme sa teda na krízový scenár. Chlapi ostanú doma a my dve so Slečnou pôjdeme. Cieľom bolo okrem iného separovať deti a predísť tomu, aby sopliť začal aj náš mladší potomok.

Nemala som obavy nechať Malého v starostlivosti jeho otca. Drahý je v opatrovaní chorého tela (či už svojho alebo cudzieho) veľmi dôkladný. Povedala by som, že to až niekedy preháňa, ale nepoviem to, lebo by sa mi mohlo z jeho strany dostať zopár rozhorčených poznámok. A tak kým bol doma lazaret, my so Slečnou sme dýchali fajný vysokohorský vzduch a nechali sme sa oblizovať nezvyčajne horúcim lúčom septembrového slnka. Keď však zapadlo, nastala zima s veľkým Z. V noci síce na izbách trochu temperovali, nič to však neubralo na fakte, že sme mali na sebe tri vrstvy a nosy ako z ľadu. Slečna sa budila v polhodinových intervaloch a vytrvalo protestovala proti tomu, že je zakrytá. Obe noci som takmer celé prebdela. Napriek tomu bolo však viacero faktorov, ktoré tieto nepríjemnosti dostatočne vyvážilo, takže neľutujem, že som sa odhodlala ísť. V nedeľu sa Slečne z malého nosa spustila sviečka a bolo. Alibisticky si hovorím, že nevedno, či si vírus doniesla už z domu, alebo si voľačo privodila v zákernom chlade Jánošíkovho rodiska. A dobre, že to neviem.

Akokoľvek, od nedele mám doma choré dve deti. Poctivo im čistím dutiny a kvapkám im do nich medikamenty. Ako sa dalo čakať, od včera soplím aj ja. Hlavu mám ako medicinbal a celkovo sa cítim, ako by ma prešiel kamión. Slečna bola spočiatku v noci nervóznejšia ako obvykle, takže sa k tomu celému u mňa môže pričítať aj neskutočná únava z nevyspatosti. Malý je pravdaže doma zo škôlky a poctivo mi brnká na nervovú sústavu. Suma sumárum, na písanie príspevkov som príliš indisponovaná. ALE!

Ale moje prorocké slová z príspevku o plánoch sa predsa len naplnili iba sčasti. Malý síce ochorel podľa predpokladu, ja som však dovtedy napriek očakávaniam stihla čiastočne zveľadiť náš príbytok: upratala som obývačku, kuchyňu i kúpeľňu, a to vrátane spotrebičov, obkladačiek a okien. Som macherka! Prádlový Mount Everest sa síce na mňa stále škerí spoza dverí (aha, ešte dokážem aj rýmovať, aký to záblesk duše!), ale nech. Najprv sa musíme dostať do normálu.

Hapčí!