O chorobe a káčeroch

Ešte stále soplíme. Slečna je na tom najlepšie (žeby to bolo protilátkami, ktorými ju dopujem v materskom mlieku?), Malý sa nejako rozkašliava, ale zatiaľ si stále nepripúšťam, že by sa to zhoršovalo. Zato ja sa cítim dosť úboho. Upchaté dutiny a hlas ako prefajčená bordelmamá. Bolí ma celý človek.

Lenže to jeden nemôže mať dve malé deti a domácnosť k tomu, aby si mohol vychutnávať luxus pokojnej rekonvalescencie. A tak v noci aj naďalej x-krát vstávam k Slečne a nadobro sa s ňou budím o pol siedmej, upratujem, varím, nakupujem a venujem sa potomstvu. Dnes som tesne poobede vzala Slečnu na prechádzku. Vonku svietilo slniečko, na ulici ani nohy, z otvorených okien sa na ulicu plazili rôzne melódie a vône, bolo počuť cinkanie príborov. Idylka. Len ja som sa uchrchľaná a spotená prechádzala po ľudoprázdnych chodníkoch. Priznám sa úprimne, že ma vtedy zaplavila vlna sebaľútosti. A to som ešte netušila, čo ma čaká poobede...

Všimli sme si, že v mestskej časti, kam radi chodíme na jedno ihrisko a k jazeru, rozkladajú kolotoče. I prisľúbili sme Malému, že ak bude pekné počasie a on nebude strašne nemocný, v sobotu sa tam pôjdeme pozrieť. Počasie bolo krásne, Malý sa nezmietal v horúčke, tak sme išli. Až keď sme sa dopravili na miesto činu, pochopili sme, že oná mestská časť usporadúva hody. No, čo budem hovoriť: ľudí ako na protivládnej demonštrácii, tlačenica a neskutočný rámus. Zdalo sa, že našim deťom to nevadí (a nás s Drahým sa nikto nepýtal). Autodrom, na ktorý si náš syn najviac brúsil zuby, bol doslova obkľúčený dychtivým davom, ktorý sa hlava-nehlava vrhal na autíčka, ledva tie zastali. No mnohí si prezieravo kúpili lístky na viacero jázd, a tak sa stalo, že z vozidla nevystúpili a vozeniachtiví jedinci museli odísť s dlhým nosom. Po dvoch neúspešných pokusoch prišli naši chlapi na to, že musia zmeniť taktiku. Dohodli sa teda s jednou tetuškou, že im po dovození sa bude držať miesto, a že oni urobia pre ňu to isté, kým si medzitým zakúpi lístky na novú jazdu. Potom to už bola brnkačka. Kým sa chlapi vozili, ja som sa so Slečnou prechádzala obďaleč, pretože som netušila, aký vplyv môžu mať decibely z reprákov na jej sluchové ústrojenstvo. Zdalo sa, že sa dobre baví, dokonca na vreskot dobrovoľných obetí centrifúgy reagovala nadšeným jačaním.
Po autíčkach sme sa Drahým vymenili: strážil Slečnu, kým ja som sa s Malým ponorila do kolotočového chaosu. Mohol si vybrať dve jazdy. Myslela som si, že to vyhrá detský kolotoč alebo vláčik, ale mýlila som sa. Uchvátil ho kolotoč s káčermi, ktorým vezúci sa mohli regulovať výšku. Sám tam ísť nemohol, a tak som sa do káčera nasúkala s ním. Pripadala som si ako Alenka v ríši divov: som usoplená, cítim sa biedne a veziem sa na káčerovi... Prekvapením bolo, že nech je náš Malý akýkoľvek zbabelec, tu sa nebál. Naopak, tlačidlom nás dostal do maximálnej výšky a pozoroval svet. Mne sa už točili ciferníky a kŕčovito som ho držala okolo pliec, ale navonok som pravdaže musela zachovať tvár. A tak som chválila výhľad, veselo sme si ukazovali to i ono a mne by sa pritom voľakam nevošiel ani zastrúhaný vlas. Keď sme sa konečne dostali bezpečne na zem, zverilo sa mi moje dieťa, že veru po žiadnej inej jazde už netúži, len po tejto. Neostávalo mi iné, len sa vtrepať do ružového káčera po druhý raz a absolvovať ďalšiu jazdu smrti. Dieťa bolo nadšené a ja som si pripomínala zákernosť materinskej lásky.

Dnes by som si zaslúžila medailu. Keď večer zavriem oči, určite sa mi bude snívať o žltých a ružových káčeroch!