S úctou k materskej

Táto báseň je medzi slovenskými matkami, myslím, notoricky známa. Napriek tomu ju uvediem, lebo je to perla. Keby som poznala autorku, s chuťou by som ju aj uviedla. Žiaľ, vždy som na tento skvost natrafila len ako na anonymnú tvorbu.

Na materskej tretím rokom, cítim sa byť už otrokom.
Každé ráno pripravená, že ma čaká dáka zmena,
ale večer s hrôzou zistím, že to bol deň zas ten istý:
Plienky, hračky, kašičky a dve zlaté detičky.
Starší o pol šiestej vstáva, pyžamko si dole dáva.
Do práce sa s tatom strojí, ten sa toho právom bojí:
"Nemôžeš ísť so mnou zlatko, veľa roboty má tatko.
Mamička má času more, pozri sa, už vstala hore!"
Ja strapatá, pomalá, nočnú som zas ťahala,
lebo malý nechcel spať, iba cicík cumľovať.
Manžel zdrhá: "Láska idem. Navar niečo, hladný prídem!"

Tak bez seba od radosti, začnem plniť povinnosti.
V ruke nočník, v druhej plienka: "Pozri, v knižočke je lienka!
Chvíľu si tu čítaj, seď, malého prebalím hneď."
Tvár umytá, zúbky čisté, musia niečo papať iste.
Smerujem ich do kuchyne, cestou otvárajú skrine.
Šaty, šperky, knihy, spreje, zrazu nič na mieste nie je.
Dve stoličky, podbradníky, k tomu svorný krik veliký.
Jeden nechce kašu jesť, pritom reve o 106,
druhému sa šunky máli a čajík vraj strašne páli.
Po raňajkách hrôza čistá, na vychádzku oboch chystám.

Obliekaciu vojnu zvediem a keď ich už pred dom vediem,
pri malom mi nos vykrúti, nervovo sa takmer zrútim,
cítim to aj cez pančuchy, pos... sa až pod pazuchy!
Druhý pokus upotená, zvládnem ako superžena,
do auta ich oboch pútam, "Kam ich dneska zobrať?" hútam.
"Už viem, k rieke na kačičky, to je ten raj pre detičky!"
Ubieha nám rýchlo cesta, na sedačkách divo vreštia.
O jednu sa hračku rujú, zvyšných dvesto ignorujú.
V parku je to čistý des, holub, kačka, mačka, pes -
na všetkých sa s chuťou chystá môj dvojročný terorista.
Nemôžem ho spustiť z očí, do jazera by hneď skočil.
Z kočíka sa rev ozýva, celý park sa na nás díva.

Malý mi chce zvestovať, že ho musím pestovať.
Na rukách ho teda vláčim, ťahám tašku, kočík tlačím.
Na staršieho pritom vrieskam, nech nespadne na preliezkach.
Keď lavičku voľnú zbadám, od únavy na ňu padám.
A pre moje detičky, vyťahujem čajíčky,
mandarínky, keksíky, veď majú hlad veliký.
Po desiatich minútach, dogebrení sú až strach.
Tak oznámim: "Moji milí, výlet sa ku koncu chýli."
Cestou domov - radosť veľká, zaspia obe strašidielka.
Do postieľok ich vyklopím, varešky sa s chuťou chopím.
A pre blaho rodiny, varím zo dve hodiny.
Priebežne periem a suším, upratať nestihnem, tuším.

A hľa - už sú krpci hore, musím sa mať na pozore,
výtržnosti totiž množia, snáď len požiar nezaložia.
Vo dverách sa manžel zjaví: "Hotový som," smutne vraví.
"Daj mi niečo na večeru, to bol zas deň, namôjveru!"
Kým papá, ja kŕmim deti, umývam riad, zhŕňam smeti.
Posťažovať sa mu snažím, že po chvíľke kľudu bažím.
Chápavo mi hlavou kýva, do novín sa pritom díva.
Vytratí sa nenápadne, na mňa ďalšia šichta padne.
Že mal prácu, musím chápať, čujem ho z gauča chrápať.
Chalanov do vane súrim, "Zas nestihnem seriál!" zúrim.
Mydla, šampónu sa stránia, do postele sa ísť bránia.
V pyžamách (mám radosť veľkú), chcú sa hrať a kukať telku.

O polnoci, chvalabohu, nevidno už ani nohu.
Hore je len mamička a kamoška žehlička.
O pol druhej zbitá líham, vlasy si zmyť zas nestíham.
Sníva sa mi krásny sen, že mám zajtra voľný deň...

 

Aby som učinila spravodlivosti zadosť, musím opäť zdôrazniť, že hoci sa v básni s mnohým úplne stotožňujem, Drahý tiež ide nadoraz. A hoci chodí z práce vyflusnutý, hodí tašku do kúta a nechá sa terorizovať svojimi ratolesťami, kým ja dávam do poriadku zdevastované bydlo a chystám pokrm. Sme v tom obaja.