piatok 26. augusta 2011

O ránach v parku

Sužujú nás horúčavy. Nie je však mysliteľné, aby sme kvôli tomu celé dni trávili zavretí v klimatizovanej obývačke. Ak sa však chceme vyhnúť tomu najväčšiemu teplu, musíme prechádzku stihnúť ešte pred prvým denným spánkom našej Slečny, čiže tak do 8.45. A tak kým väčšina spoluobčanov chváta do práce, my chvátame na ľudoprázdne, ranným slniečkom zaliate ihrisko s trávou ešte mokrou od rannej rosy... Romantika. Tá však vďaka nášmu potomstvu veľmi rýchlo vyprchá.
Slečna už chodí (beží) za jednu ruku a sedieť v kočíku ju nebaví, ak nie sme v pohybe. Neostáva mi teda iné, ako v hlbokom predklone futašiť za sedemdesiatcentimetrovým človekom, funieť pritom ako lokomotíva a bezmocne vnímať, ako mi nenávidené jarčeky potu potichúčky stekajú po bruchu. Tam však moja mizéria zďaleka nekončí. Medzi Slečnine obľúbené disciplíny okrem behu za ruku patrí aj oblizovanie preliezačiek, šklbanie trávy a vkladanie si do úst všetkého svinstva, čo jej príde pod ruku. Takže musím mať okrem iného oči na stopkách. 
To by som však nesmela mať ešte jedno dieťa, navyše ukrutne nesamostatné, vyžadujúce si pozornosť neodbytným spôsobom: "Maminka, aha, čo viem! ... Maminka, pozri sa sem! ... Maminka, kam ideš? ... Maminka, poď sem! ... Maminka, musím kakať! (päť minút po príchode na ihrisko) ... Maminka! Maminkaaa!" Je to k uzúfaniu, ale náš päťročný syn sa naozaj nedokáže zabaviť sám. A ak, tak len na chvíľu a pritom ma jedným očkom sleduje. Je schopný bezcieľne poskakovať okolo mňa, zbierať kamienky a metať ich do povetria, alebo len sedieť na preliezke a pozorovať ma. Použiť vlastnú fantáziu na nejakú zmysluplnú hru nezávisle odo mňa, to je nula bodov. Pritom ak sa pohnem ráznejšie nejakým smerom, začne kričať s panikou v hlase: "Kam ideš? Kam ideš?" Hmm, musím vyzerať ako krkavčia mater, ktorá ledva čaká, aby v nestráženom okamihu mohla zdúchnuť z ihriska a nechať svoje drobné deti napospas osudu.
Tak aj dnes. Zahnala som Malého na pieskovisko, z ktorého ma však každé dve minúty kontaktoval. V jednej chvíli som na tri sekundy odlepila oči od Slečny a tie stačili na to, aby si vopchala voľačo do úst. Našla som ju už len zamyslene prežúvať. V ruke mala ešte zbytky drevenej drte spod preliezky, a tak som usúdila, že to bude ono. Do úst si naša princezná šiahnuť nenechá, nechala som ju teda žuť. Malý sa medzitým dohral v piesku (5 minút) a hoci si vytriasol tenisky, aj tak sme ho domov doniesli ešte peknú hromádku. Tak neviem, či to za to stálo. Slečna horlivo žula ešte aj cestou domov a začínala mi tak trochu pripomínať trénera Manchesteru United. 
Každopádne na vzduch chodiť treba. S dvoma malými deťmi je to však niekedy ach-jaj!

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára