Každé povolanie nesie v sebe riziko deformácie. Prostredie, štýl práce a ľudia, s ktorými sa človek stýka, vedia podstatne ovplyvniť jeho zmýšľanie a konanie, a to aj mimo pracoviska.
Viem o lekároch, ktorí na sebe, prípadne na rodinných príslušníkoch priebežne pozorovali príznaky tých najzákernejších chorôb. Počula som o vodičovi MHD, ktorý idúc svojím autom zastavoval podvedome na zastávkach a snažil sa otvoriť dvere pasažierom. No a ja som v civilnom živote učiteľka, čo už hraničí s diagnózou: učitelia radi veľa a nahlas rozprávajú, poúčajú, moralizujú, všetkých a všetko organizujú a najradšej sú, keď môžu mať posledné slovo. Spýtajte sa ich životných partnerov. Určite vám venujú iba dlhý rezignovaný pohľad.
Teraz som matkou na plný úväzok a už dlhší čas pozorujem na sebe neklamné znaky profesionálnej deformácie. Tak napríklad domáca izolácia vyvoláva takmer sociálnu fóbiu. Necítim sa dobre v dave, som vystresovaná a ľahko dezorientovaná. Takisto komunikácia viazne. Je iné, ak si pri písaní blogu môžem v pokoji premyslieť každú vetu, ako keď musím niečo vybaviť, hlavne telefonicky. Potia sa mi ruky, mám sucho v ústach, kokcem, vypadáva mi základná slovná zásoba. Skrátka, musím človeku na druhom konci linky pripadať ako ľahko dementná.
Ak idem von, podvedome hľadám trasu čo najschodnejšiu pre kočík. Minule som išla úplne sama a až po piatich minútach som prišla na to, že môžem prejsť ulicou KDE chcem a KEDY chcem. Môžem ísť dokonca KRÍŽOM a nemusím ísť slimačím tempom. Pri prechádzaní cez cestu NEMUSÍM čakať, ak prichádzajúce auto je vo vzdialenosti väčšej ako tridsať metrov.
Vonku si chtiac-nechtiac všímam iné deti a podvedome ich porovnávam so svojimi deťmi.
No a dnes som sa pristihla, ako v hypermarkete kolíšem nákup hore-dolu vo vozíku a potichu si mimovoľne mrmlem "Ššššš." No psycho.
Materstvo deformovalo okrem iného aj moje sny. Momentálne je mojím najtajnejším prianím vyspať sa bez prerušenia celú noc bez zažatej pohotovostnej lampičky. Zatiaľ je tento sen rovnako uskutočniteľný ako výlet na Mars. Teda nie že by som inak túžila nechať sa vystreliť do vesmíru. Hoci niekedy, ak je toho na mňa už trocha naraz veľa, mám chuť zavolať: "Zastavte zemeguľu, chcem vystúpiť!"
Ale myslím si, že aj keby niekto zemeguľu zastavil, tak nakoniec nevystúpim. Obzriem sa, uvidím dve čiernooké tváričky a s povzdychom dám pokyn, že sa zemeguľa môže zas smelo točiť ďalej. Aj to je zrejme profesionálna deformácia materstva...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára