S úctou k materskej

Táto báseň je medzi slovenskými matkami, myslím, notoricky známa. Napriek tomu ju uvediem, lebo je to perla. Keby som poznala autorku, s chuťou by som ju aj uviedla. Žiaľ, vždy som na tento skvost natrafila len ako na anonymnú tvorbu.

Na materskej tretím rokom, cítim sa byť už otrokom.
Každé ráno pripravená, že ma čaká dáka zmena,
ale večer s hrôzou zistím, že to bol deň zas ten istý:
Plienky, hračky, kašičky a dve zlaté detičky.
Starší o pol šiestej vstáva, pyžamko si dole dáva.
Do práce sa s tatom strojí, ten sa toho právom bojí:
"Nemôžeš ísť so mnou zlatko, veľa roboty má tatko.
Mamička má času more, pozri sa, už vstala hore!"
Ja strapatá, pomalá, nočnú som zas ťahala,
lebo malý nechcel spať, iba cicík cumľovať.
Manžel zdrhá: "Láska idem. Navar niečo, hladný prídem!"

Tak bez seba od radosti, začnem plniť povinnosti.
V ruke nočník, v druhej plienka: "Pozri, v knižočke je lienka!
Chvíľu si tu čítaj, seď, malého prebalím hneď."
Tvár umytá, zúbky čisté, musia niečo papať iste.
Smerujem ich do kuchyne, cestou otvárajú skrine.
Šaty, šperky, knihy, spreje, zrazu nič na mieste nie je.
Dve stoličky, podbradníky, k tomu svorný krik veliký.
Jeden nechce kašu jesť, pritom reve o 106,
druhému sa šunky máli a čajík vraj strašne páli.
Po raňajkách hrôza čistá, na vychádzku oboch chystám.

Obliekaciu vojnu zvediem a keď ich už pred dom vediem,
pri malom mi nos vykrúti, nervovo sa takmer zrútim,
cítim to aj cez pančuchy, pos... sa až pod pazuchy!
Druhý pokus upotená, zvládnem ako superžena,
do auta ich oboch pútam, "Kam ich dneska zobrať?" hútam.
"Už viem, k rieke na kačičky, to je ten raj pre detičky!"
Ubieha nám rýchlo cesta, na sedačkách divo vreštia.
O jednu sa hračku rujú, zvyšných dvesto ignorujú.
V parku je to čistý des, holub, kačka, mačka, pes -
na všetkých sa s chuťou chystá môj dvojročný terorista.
Nemôžem ho spustiť z očí, do jazera by hneď skočil.
Z kočíka sa rev ozýva, celý park sa na nás díva.

Malý mi chce zvestovať, že ho musím pestovať.
Na rukách ho teda vláčim, ťahám tašku, kočík tlačím.
Na staršieho pritom vrieskam, nech nespadne na preliezkach.
Keď lavičku voľnú zbadám, od únavy na ňu padám.
A pre moje detičky, vyťahujem čajíčky,
mandarínky, keksíky, veď majú hlad veliký.
Po desiatich minútach, dogebrení sú až strach.
Tak oznámim: "Moji milí, výlet sa ku koncu chýli."
Cestou domov - radosť veľká, zaspia obe strašidielka.
Do postieľok ich vyklopím, varešky sa s chuťou chopím.
A pre blaho rodiny, varím zo dve hodiny.
Priebežne periem a suším, upratať nestihnem, tuším.

A hľa - už sú krpci hore, musím sa mať na pozore,
výtržnosti totiž množia, snáď len požiar nezaložia.
Vo dverách sa manžel zjaví: "Hotový som," smutne vraví.
"Daj mi niečo na večeru, to bol zas deň, namôjveru!"
Kým papá, ja kŕmim deti, umývam riad, zhŕňam smeti.
Posťažovať sa mu snažím, že po chvíľke kľudu bažím.
Chápavo mi hlavou kýva, do novín sa pritom díva.
Vytratí sa nenápadne, na mňa ďalšia šichta padne.
Že mal prácu, musím chápať, čujem ho z gauča chrápať.
Chalanov do vane súrim, "Zas nestihnem seriál!" zúrim.
Mydla, šampónu sa stránia, do postele sa ísť bránia.
V pyžamách (mám radosť veľkú), chcú sa hrať a kukať telku.

O polnoci, chvalabohu, nevidno už ani nohu.
Hore je len mamička a kamoška žehlička.
O pol druhej zbitá líham, vlasy si zmyť zas nestíham.
Sníva sa mi krásny sen, že mám zajtra voľný deň...

 

Aby som učinila spravodlivosti zadosť, musím opäť zdôrazniť, že hoci sa v básni s mnohým úplne stotožňujem, Drahý tiež ide nadoraz. A hoci chodí z práce vyflusnutý, hodí tašku do kúta a nechá sa terorizovať svojimi ratolesťami, kým ja dávam do poriadku zdevastované bydlo a chystám pokrm. Sme v tom obaja.

O deformácii

Každé povolanie nesie v sebe riziko deformácie. Prostredie, štýl práce a ľudia, s ktorými sa človek stýka, vedia podstatne ovplyvniť jeho zmýšľanie a konanie, a to aj mimo pracoviska. 

Viem o lekároch, ktorí na sebe, prípadne na rodinných príslušníkoch priebežne pozorovali príznaky tých najzákernejších chorôb. Počula som o vodičovi MHD, ktorý idúc svojím autom zastavoval podvedome na zastávkach a snažil sa otvoriť dvere pasažierom. No a ja som v civilnom živote učiteľka, čo už hraničí s diagnózou: učitelia radi veľa a nahlas rozprávajú, poúčajú, moralizujú, všetkých a všetko organizujú a najradšej sú, keď môžu mať posledné slovo. Spýtajte sa ich životných partnerov. Určite vám venujú iba dlhý rezignovaný pohľad.

Teraz som matkou na plný úväzok a už dlhší čas pozorujem na sebe neklamné znaky profesionálnej deformácie. Tak napríklad domáca izolácia vyvoláva takmer sociálnu fóbiu. Necítim sa dobre v dave, som vystresovaná a ľahko dezorientovaná. Takisto komunikácia viazne. Je iné, ak si pri písaní blogu môžem v pokoji premyslieť každú vetu, ako keď musím niečo vybaviť, hlavne telefonicky. Potia sa mi ruky, mám sucho v ústach, kokcem, vypadáva mi základná slovná zásoba. Skrátka, musím človeku na druhom konci linky pripadať ako ľahko dementná.

Ak idem von, podvedome hľadám trasu čo najschodnejšiu pre kočík. Minule som išla úplne sama a až po piatich minútach som prišla na to, že môžem prejsť ulicou KDE chcem a KEDY chcem. Môžem ísť dokonca KRÍŽOM a nemusím ísť slimačím tempom. Pri prechádzaní cez cestu NEMUSÍM čakať, ak prichádzajúce auto je vo vzdialenosti väčšej ako tridsať metrov.

Vonku si chtiac-nechtiac všímam iné deti a podvedome ich porovnávam so svojimi deťmi. 

No a dnes som sa pristihla, ako v hypermarkete kolíšem nákup hore-dolu vo vozíku a potichu si mimovoľne mrmlem "Ššššš." No psycho.

Materstvo deformovalo okrem iného aj moje sny. Momentálne je mojím najtajnejším prianím vyspať sa bez prerušenia celú noc bez zažatej pohotovostnej lampičky. Zatiaľ je tento sen rovnako uskutočniteľný ako výlet na Mars. Teda nie že by som inak túžila nechať sa vystreliť do vesmíru. Hoci niekedy, ak je toho na mňa už trocha naraz veľa, mám chuť zavolať: "Zastavte zemeguľu, chcem vystúpiť!"

Ale myslím si, že aj keby niekto zemeguľu zastavil, tak nakoniec nevystúpim. Obzriem sa, uvidím dve čiernooké tváričky a s povzdychom dám pokyn, že sa zemeguľa môže zas smelo točiť ďalej. Aj to je zrejme profesionálna deformácia materstva...

O ránach v parku

Sužujú nás horúčavy. Nie je však mysliteľné, aby sme kvôli tomu celé dni trávili zavretí v klimatizovanej obývačke. Ak sa však chceme vyhnúť tomu najväčšiemu teplu, musíme prechádzku stihnúť ešte pred prvým denným spánkom našej Slečny, čiže tak do 8.45. A tak kým väčšina spoluobčanov chváta do práce, my chvátame na ľudoprázdne, ranným slniečkom zaliate ihrisko s trávou ešte mokrou od rannej rosy... Romantika. Tá však vďaka nášmu potomstvu veľmi rýchlo vyprchá.

Slečna už chodí (beží) za jednu ruku a sedieť v kočíku ju nebaví, ak nie sme v pohybe. Neostáva mi teda iné, ako v hlbokom predklone futašiť za sedemdesiatcentimetrovým človekom, funieť pritom ako lokomotíva a bezmocne vnímať, ako mi nenávidené jarčeky potu potichúčky stekajú po bruchu. Tam však moja mizéria zďaleka nekončí. Medzi Slečnine obľúbené disciplíny okrem behu za ruku patrí aj oblizovanie preliezačiek, šklbanie trávy a vkladanie si do úst všetkého svinstva, čo jej príde pod ruku. Takže musím mať okrem iného oči na stopkách. 

To by som však nesmela mať ešte jedno dieťa, navyše ukrutne nesamostatné, vyžadujúce si pozornosť neodbytným spôsobom: "Maminka, aha, čo viem! ... Maminka, pozri sa sem! ... Maminka, kam ideš? ... Maminka, poď sem! ... Maminka, musím kakať! (päť minút po príchode na ihrisko) ... Maminka! Maminkaaa!" Je to k uzúfaniu, ale náš päťročný syn sa naozaj nedokáže zabaviť sám. A ak, tak len na chvíľu a pritom ma jedným očkom sleduje. Je schopný bezcieľne poskakovať okolo mňa, zbierať kamienky a metať ich do povetria, alebo len sedieť na preliezke a pozorovať ma. Použiť vlastnú fantáziu na nejakú zmysluplnú hru nezávisle odo mňa, to je nula bodov. Pritom ak sa pohnem ráznejšie nejakým smerom, začne kričať s panikou v hlase: "Kam ideš? Kam ideš?" Hmm, musím vyzerať ako krkavčia mater, ktorá ledva čaká, aby v nestráženom okamihu mohla zdúchnuť z ihriska a nechať svoje drobné deti napospas osudu.

Tak aj dnes. Zahnala som Malého na pieskovisko, z ktorého ma však každé dve minúty kontaktoval. V jednej chvíli som na tri sekundy odlepila oči od Slečny a tie stačili na to, aby si vopchala voľačo do úst. Našla som ju už len zamyslene prežúvať. V ruke mala ešte zbytky drevenej drte spod preliezky, a tak som usúdila, že to bude ono. Do úst si naša princezná šiahnuť nenechá, nechala som ju teda žuť. Malý sa medzitým dohral v piesku (5 minút) a hoci si vytriasol tenisky, aj tak sme ho domov doniesli ešte peknú hromádku. Tak neviem, či to za to stálo. Slečna horlivo žula ešte aj cestou domov a začínala mi tak trochu pripomínať trénera Manchesteru United. 

Každopádne na vzduch chodiť treba. S dvoma malými deťmi je to však niekedy ach-jaj!

Boľavý zub (žáner: horor), pokračovanie

O Malého boľavom zube som písala tu. Len čo som ten príspevok v ten večer dokončila, vyliezol Malý z izbičky a znova sa sťažoval na boľavý zub. Pôvodne sme boli odhodlaní vydržať až do návratu z dovolenky, ale ešte v ten večer sme svoje rozhodnutie prehodnotili. Na druhý deň som teda znova začala žhaviť telefónnu linku v snahe vypátrať súkromné centrum, ochotné ošetriť nášho potomka ešte v ten deň, prípadne na druhý deň, čo bola naša posledná možnosť pred dovolenkou.

Na tretí pokus sa mi zadarilo. V piatok poobede som teda vypravila mužskú časť našej domácnosti na dobrodružnú výpravu za ošetreným zubom. Priznám sa, že celkom alibisticky (som predsa kojaca matka) som túto nemilú povinnosť hodila na Drahého. Bolo to odo mňa hanebné, pretože som potichu tušila, že to dopadne tak, ako to dopadlo...

Vrátili sa o pár hodín - Malý vyrevaný, Drahý na mŕtvicu. Myslím, že môj manžel nebol v ten okamih ďaleko od rozhodnutia svojho syna vydediť. Z líčenia som sa dozvedela nasledovné: Centrum je fajnové. ("Mala si to vidieť! Ponúkli mi kávu a Malému džús. Všetci boli strašne milí a ochotní!" Odvetila som niečo v tom zmysle, že za to, čo zaplatili, im mali ponúknuť rovno aj večeru.) Pán doktor bol tiež milý a ochotný. Milo a ochotne dieťa prezrel, inkriminovanú časť chrupu mu umŕtvil a dieru vyvŕtal. Dovtedy ešte náš syn spolupracoval. Akonáhle však pán doktor pristúpil k bodu dva, čiže vyčistiť kanáliky a vzal si na to dlhú ihlu, v malom zbabelcovi sa voľačo vzpriečilo a zasekol sa. Reval, kričal, hrýzol a nenechal na seba siahnuť. Nepomohlo nič, ani sľuby, ani výhražky. Táto hystéria trvala pomerne dlho, kým všetci milo a ochotne neskonštatovali, že to nemá cenu, milo a ochotne nám naúčtovali za polovičný výkon trojcifernú sumu a dieťa poslali domov s rozvŕtaným chrupom. Myslela som, že ma porazí. Len neviem, z čoho viac - či z predstavy, že ideme na dovolenku s nedokončeným zubom, z toho, že to celé budeme musieť absolvovať ešte raz, alebo z nehoráznej cifry, o ktorú sme boli z ničoho nič ľahší. Malý dostal embrago na sladkosti a hoci väčšinou som u nás za ježibabu ja, tentoraz je to Drahý, kto je nekompromisný. Musel to byť drsný zážitok.

Napriek obavám dovolenka dopadla dobre - Malý fňukal akurát po jedle, že ho to omína, ale keď si zuby vyčistil, bolo dobre.

Premýšľali sme, čo ďalej. I uzhodli sme sa, že si nenecháme rodinný rozpočet ruinovať súkromníkom, keď tú istú robotu (a obávam sa, že s rovnakým cirkusom) môže urobiť aj zmluvný odborník. Volala som teda z dovolenky sa navrátivšiemu dentistovi, ktorý ma informoval, že škôlkárov neošetruje. A bola som tam, kde aj na začiatku. Naveľa som sa konečne dopátrala detskej obvodnej zubárky, ktorá bola ochotná nás objednať, najprv ma ale veľmi slušným a elegantným spôsobom zjazdila, že s deťmi sa chodí na prehliadky ešte predtým, než ich voľačo začne bolieť. Mala pravdu. Nuž, ale podstatné je, že začiatkom septembra ideme dovŕšiť začaté dielo a tentoraz sa Drahý zašprajcol, že jemu už stačilo. Verím mu. Pôjdem ja a už teraz mám z toho husiu kožu. Bude to horor. Hilfe!

Po dovolenke

A je po dovolenke. Ubehlo to veľmi rýchlo, hoci posledný deň na mňa už doliehala únava z celého týždňa a nebránila som sa myšlienke, že ideme domov. Napriek tomu hodnotím našu prvú akciu vo štvorici ako mimoriadne úspešnú.

Počasie: Prialo nám. Bol to prvý skutočne letný týždeň. Na horách síce nebola horúčava (čo neľutujem), ale slnko svietilo každý deň a na výlety, okúpanie a zmrzku to úplne stačilo.

Balenie a cesta: Napriek mojim obavám Drahý skutočne všetko do auta dostal a ešte by sa dalo voľačím vypchať medzery. Zabudli sme vziať jedine malý ruksak a kábel na foťák, ale nebolo to životu dôležité (zopár najnutnejších vecí sa zmestilo aj do vaku na nosiči a stoštyridsať fotiek je nakoniec dosť). Slečne by stačilo vziať o polovicu menej oblečenia, zato chlapom by sa bolo zišlo ešte jedno čisté tričko navyše. Cesta tam bola bez problémov, obe deti boli nadšené. Cesta späť bola horšia, pretože a) bolo teplo, b) išli sme poobede a únava bola väčšia. Poslednú hodinku Slečna vytrvalo fňukala a ja som jej postupne v trojminútových intervaloch strkala do rúk všetky použiteľné veci z auta, vrátane puzdra na doklady a krabice s vreckovkami. Prežili sme.

Ubytovanie: Vedeli sme presne kam ideme, takže v tomto smere nás neprekvapilo nič. K dispozícii bola spálňa s manželskou posteľou a obývačka s rozkladacím 1,5 lôžkovým gaučom. V spálni sa pohodlne rozvaľovali chlapi a ja so Slečnou sme sa uskromnili na gauči. Musím podotknúť, že to normované 1 lôžko zabrala moja dcéra a 0,5 lôžka ja. Bolo treba niekoľkokrát za noc sa posadiť a počkať, až sa Slečna milostivo dovrtí a vyberie si miesto na spánok, ja som potom do zvyšného minipriestoru nasúkala svoje XL telo a snažila som sa zaspať. No, táto časť dovolenky bola tak trochu tienistá. Už aj preto, že deti svorne vstávali pred šiestou...

Program: Na veľkú turistiku to nebolo. Medzi spánkami nášho batoľaťa sme mali tak dve-tri hodinky, stihli sme akurát tak vybehnúť do lesa, k potoku, do jaskyne, na ihrisko a očľapkať sa v termálnej vode (teda chlapi sa čľapkali: Slečnu som ešte do verejného bazéna nechcela namočiť a ja som namiesto kúpania celý týždeň popíjala urologický čaj. Takže tak. Netreba ma však ľutovať, nie som kúpací typ a verejné namáčanie mi nechýbalo.) Hluché miesta sa dali vyplniť detským kútikom a požičanými rozprávkovými dévédéčkami. Bol to síce piánko program oproti tomu, na čo sme bežne zvyknutí, ale na pobyt s dvoma malými deťmi to bolo akurát.

V zdraví sme to prežili a boli sme spolu v krásnom prostredí za nádherného počasia. Výborné!

A teraz zopár obrázkov na pokochanie. Tak smelo koch-koch!

Dva pohľady do doliny, každý z inej strany.

Krásna príroda.

A na záver živočích.

Od Petra k Pavlovi

Prípravy na dovolenku sa nám dramatizujú: Malý včera začal fňukať, že ho bolí zub.

O jeho jedinom kaze na ľavej hornej stoličke som vedela, ale neriešila som to. Nebolo to správne, lenže keď som si predstavila Malého v zubárskom kresle, behali mi po chrbte zimomriavky. Pri odbere krvi omdlel. Pri pohľade na ORL lekárku so zrkadlom na čele dostal hysterický záchvat. Tipujem, že zubár by vyšiel asi tak na kómu.

Včera to však chvíľu vyzeralo vážne. Ibaže pri našom synátorovi si človek nikdy nie je istý závažnosťou problému, pretože takých 70 percent má na svedomí skôr panika. Plakal, že ho bolí zub. Nevedel však povedať, či má bolesť súvislosť s hryzením, prípadne s teplotnými zmenami. Čím viac sme sa vyzvedali, tým väčšia hystéria sa ho zmocňovala. Keď zistil, že seriózne zvažujeme možnosť ísť na pohotovosť, rev sa zintenzívnil a zároveň nás začal horlivo ubezpečovať, že ho to bolí menej. O chvíľu už jedol chlieb s tuniakom a hoci si občas prstom prebádal boľavé miesto, vyzeral v pohode. V pohode ostal celú noc a celý dnešný deň. Napriek tomu som sa ešte včera rozhodla, že sa poobzerám po nejakom miestnom pedostomatológovi, ktorý by bol ochotný ošetriť nášho potomka ešte pred dovolenkou.

I začala som gúgliť. Vygúglila som som si jednu skvelo vyzerajúcu ambulanciu, kde sľubovali deti ošetrovať dokonca pri vhodnom anestetiku. Príma, zajtra im zavolám!

Dnes som sa teda dala do toho. V príma ambulancii mi sestrička príma hláskom oznámila, že deti predškolského veku neberú. Hmmm, zavolala som odborníkovi, ktorý bol druhý v mojom užšom výbere. Ten zas nebral deti mimo obvod. Vraj si mám zistiť, ku komu patrí naša škôlka. S pochybnosťami volám do škôlky, hoci viem, že tam asi nie je ani nohy. Nikto nebral - pochybnosť sa naplnila. No ešte som to nevzdala. Zavolala som na ZŠ, pod ktorú spadá naša MŠ. Neviem, s kým som to tam vlastne volala, ale dostala som tip na pána doktora XY na miestnej poliklinike. Pán doktor nemá nikde uvedenú priamu linku, tak volám na polikliniku. Asi mám zlé číslo, lebo sa mi ozýva len halali. To už som bola vyčerpaná. Štafetu prebrala Babinka, ktorá sa zahrala na Detektíva Orieška a vypátrala, že pán doktor XY má dovolenku. Koniec. Slepá ulička. Tak uvažujem, čo by sa stalo, keby syna schvátili bolesti tak na poludnie. V noci máme ako poistku pohotovosť, ale kam sa podejem s bezprízorným päťročným pacientom cez deň?! Ak by som chcela, mohla by som gúgliť ďalej a obvolať zopár súkromných centier, ale už nechcem.

S Drahým sme sa rozhodli, že to teda riskneme a na dovolenku ideme so zubom neošetreným. Vlastne neviem posúdiť, či je väčšie riziko nechať dieťaťu chrup rozrýpať pár dní pred dovolenkou, alebo nechať tikať časovanú bombu a dúfať, že vydrží po koniec dovolenky našej i pána doktora. Bude to napínavé.

O prípravách

Počasie vonku naznačuje, že leto už skončilo. A my ideme v nedeľu na dovolenku...

Keďže sme väčší priatelia lesov a hájov než vodných tokov, ideme sa rekreovať do našej obľúbenej destinácie - do Jánskej doliny. Milujem tento stredoslovenský kút a pokojne tam budem tráviť každú dovolenku. Radšej x-krát na krásne overené miesto ako experimentovať a riskovať sklamanie. A hoci sme tam už boli veľakrát, ešte stále nemám pocit, že to tam máme komplet prebádané.

Tento rok to však na veľké expedície nevyzerá. Rozhodne nie s deväťmesačným batoľaťom. Premiérovo ideme niekam ako štvorčlenná rodina a mňa už niekoľko dní naplno zamestnávajú prípravy. Dokonca by sa dalo povedať, že dostávam cestovnú horúčku. V debilníčku mám už napísaný predbežný zoznam životu nevyhnutných vecí a v hlave to kvantum balím a premýšľam, ako to všetko natrepeme do nášho Renaulta, hoci je aj kombi. Asi budeme potrebovať menší kamión... Veď stačí, ak naložíme opachu - kočík a polovica kufra je zaprataná. Drahý sa síce tvári suverénne a rozšafne tvrdí, že stačí na kopu naložiť všetko, čo chceme vziať a on to už do auta naskladá, ale neviem, či si neverí až príliš. Keď sme chodili iba s Malým, bolo k dispozícii prakticky aj celé zadné sedadlo. Teraz budú vzadu DVE sedačky a navyše náš najmladší rodinný príslušník bude zrejme potrebovať najviac vecí. 

Už som sa zmierila s tým, že Malý pravdepodobne viac využije gumáky ako kraťasy, ale o to je to balenie horšie. Čo ak bude chladno celý týždeň? Potrebujem pre deti nielen rezervu, ale hlavne pre Malého aj rezervu rezervy. Už ho vidím, ako sa hneď prvý deň vyváľa v blate...

Každopádne sa však na zmenu prostredia teším. Dúfam, že napriek neprajnému počasiu bude naša výprava úspešná!

O improvizácii

Vo všeobecnosti nerada improvizujem. Som rada, keď viem, na čom som a čo sa ide diať. Lenže včera som nemala na výber.

Plán bol taký, že doobeda pôjdeme nakúpiť, aby sa nám v chladničke neobesila od zúfalstva myš a poobede sa možno odvezieme na nejaké vzdialenejšie, menej okukané ihrisko. Prvú ranu utrpeli moje zámery hneď ráno o pol piatej, keď som sa zobudila na vytrvalý dážď, bubnujúci na strešné okno. (Tým, ktorí si naivne myslia, že zvuk dáždika, klopkajúceho na veluxku je romantický zážitok, odporúčam zažiť letnú búrku, najlepšie v noci. Je to ohlušujúci rámus, delostrelecká kanonáda je šuviks.) Keďže dažďový hrmot neustal ani po dvoch hodinách, pochopila som, že nepôjde iba o prehánku, ktorú sľubovala predpoveď počasia z predchádzajúceho dňa. Vstávali sme do zamračeného rána. Z olovenej oblohy počas dňa viac pršalo ako nepršalo. Bolo mi jasné, že výlet na ihrisko je v ťahu.

Horšie to bolo so stavom našich zásob. Tuho som premýšľala, čo uvarím. Viac ráz som otvorila a zatvorila chladničku, aby som ju znova otvorila v nádeji, že som prehliadla niečo použiteľné. Nestalo sa. Nič sa nedalo robiť, museli sme ísť na nákup. Všetci. A v daždi. Nakoniec sme to zvládli - Malý v pršiplášti, mňa spredu ohrievala Slečna zavesená v šatke a ukrytá pod mojou vetrovkou, zozadu ma hrial nákup v ruksaku. Vonku bolo nechutne dusno, vlhkosť určite sto percent. Doma som zo seba doslova odlepila mokré tričko. Ale hlavne, že sme to mali za sebou.

Išla som variť. Nebudeme mať síce pôvodne plánovaný špenát, ale aj zeleninová polievka a palacinky nie sú na zahodenie. Otvorím skrinku a tupo hľadím na prázdne miesto, kde zvykne stáť fľaša s olejom. Tak nič. Absolvovať ďalší výlet do obchodu som v duchu hneď odmietla. A tak bolo treba opäť improvizovať. Polievka nakoniec bola, veď zápražka sa dá urobiť aj z masla. Palacinky nahradila pizza z mrazáku. Hmm, zdravé a výživné...

Keď prišiel z práce Drahý, rozhodli sme sa na poslednú chvíľu pre zájazd do nemenovaného obchodného centra. Za svoj improvizačný výkon som bola odmenená tromi výpredajovými tričkami. Juchú!

Nerada improvizujem. Improvizácia mi vždy zožerie veľa životnej šťavy. Keď však už k tomu dôjde, myslím si, že sa mi celkom darí prísť na prijateľné riešenia. S dvoma malými deťmi a navyše s bláznivým počasím sa tomu asi nikdy celkom nevyhnem.

O nepoučiteľnosti

Než som sa stala rodičkou, mala som o výchove detí veľmi jednoznačnú (a hlavne veľmi naivnú) predstavu. Zásady a smerovanie pravdaže ostali rovnaké, akurát prostriedky a metódy ich uplatňovania sa menia. Nič nie je čierno-biele. Taktika a stratégia sa mení podľa povahy, veku a momentálnej úrovne chápania. Lenže niekedy nefunguje ani to. Nikdy by mi nenapadlo, že deti môžu byť nepoučiteľné. 

Náš prvorodený ma v tomto smere privádza do zúfalstva. Sú činnosti, ktoré opakuje dokola napriek tomu, že je o ich nevhodnosti dobre informovaný (a to nielen verbálne, ale aj ručne-stručne). Medzi tieto aktivity patrí najmä kreslenie fixkami po čomkoľvek, rozcapkávanie plastelíny na ľubovoľný povrch a lepenie žuvačky na nábytok. Nepomôže upozorňovanie, vysvetľovanie, zvýšený hlas, ani sankcie. Nepomôže ani tzv. "kreatívny prístup" ("Chce sa ti kresliť fixkami, zlatko? Ak to na teba príde, tu máš veľký arch papiera, kresli si tam." Lenže zlatku sa nechce kresliť fixkami na papier. Má mocnú túžbu zistiť, ako sa bude farba správať na podlahe, nábytku, parapetnej doske a na prestieraní. A kreatívny prístup je v kýbli.) 

A tak zúrivo zoškrabujem zvyšky zaschnutej žuvačky zo stola a uvažujem, v čom je problém. Čo sa tomu decku asi odohráva v hlave, než to ide urobiť zas a vie, že za to schytá? Tak buď mu to vôbec nenapadne, čiže naše snahy idú jedným uchom dnu a druhým von. Alebo mu to aj napadne, ale je mu jedno (tejto možnosti celkom neverím. Komu by bolo jedno, že naňho matka bude zas hulákať a oháňať sa mu po zadku?!) Alebo si aj uvedomuje, čo ide urobiť, ale pokušenie je skrátka mocnejšie. Asi ako keby som fajčiarovi vysvetľovala, že cigarety sa používajú na čistenie uší.

A tak najschodnejšou cestou je asi obmedziť mu prístup k nástrojom páchania týchto skutkov. Fixky má odložené a kresliť si nimi môže len na požiadanie a pod dozorom. Plastelínu mu Drahý v záchvate zúrivosti mrskol do koša, takže tu niet čo riešiť. No a na žuvačky bolo uvalené embargo.

Keby mi toto niekto vylíčil pred pár rokmi, pomyslela by som si voľačo o rodičovskej neschopnosti. Veď predsa nie je možné, aby dieťa nepochopilo, ak sa mu vysvetlí, upozorní, prinajhoršom potrestá. Hmm, možné to je. Tak neviem...

O prechádzkach a obuvi

Dnes tuším po dvoch týždňoch prvý raz nepršalo. Hurá! Mohli sme ísť von aj doobeda aj poobede. Hurá!!

Von s deťmi chodím ukrutne rada. Ešte keď bol Malý sám, trávili sme vonku maximum času. Vonku sa vždy niečo deje. Sú tam ľudia a veci hodné pozorovania. O čerstvom vzduchu radšej pomlčím, lebo tam, kde žijeme, je čerstvý vzduch iba ilúzia. Vonku čas vždy prejde rýchlejšie a mne každá prechádzka zakaždým zázračne dobije baterky. Preto posledných x dní, keď počasie pripomínalo skôr apríl než júl, som si už zavretá doma s dvoma deťmi pripadala skutočne zrelá na cvokhaus.

Našťastie aj deti prechádzky obľubujú. Malý síce občas protestuje, ale keď ho už vytiahnem z domu, je rád a často mám problém zahnať ho zas naspäť domov. Slečna miluje, keď sa niečo deje a prechádzky sú preto vítanou disciplínou. Odkedy však pochoduje po byte štýlom čestnej prezidentskej stráže (tú však netreba sprevádzať za ručičky), odmieta byť iba pasívnym účastníkom výletov mimo domova. Preto najradšej chodievam na ihriská - v našom okolí sú dve veľmi slušné - kde sa aj Malý zabaví, aj Slečnu môžem vybrať z kočíka a nechať ju cupkať po chodníčku, ošklbávať trávičku, mrviť medzi prštekmi štrk alebo ju posadiť do drevenej drte pod preliezačkami a nechať ju nadšene hrabať okolo seba. Pravdaže, treba ju bedlivo monitorovať, pretože väčšinu z toho, čo nájde, sa snaží vopchať do úst. Zatiaľ sa mi vždy podarilo zachytiť sústo včas.

Problémom je obuv. Má iba jedny papučky s mäkkou podrážkou, ktoré sme jej kúpili na turistiku po dome. A aj keď nie som zástancom toho, aby dieťa behalo celý čas úplne bosé, niekedy jej tú radosť doprajem. Vonku to však nejde. Chystám sa preto zadovážiť dcére normálne pevné topánočky, lebo papuče sú po dvoch týždňoch aktívneho používania v teréne kaput. 

To si iste myslelo aj naše batoľa, ktoré si cestou domov nenápadne jednu topánku vyzulo a v nestráženom okamihu ju vyšmarilo von z kočára. Museli sme sa vrátiť riadny kus, ale papuču sme vystopovali.

Dúfam, že naše dievčatko nebude pokračovať v začatom trende - každé dva týždne jeden pár topánok. Inak ju bude asi fakt ťažšie šatiť než živiť! 

To sú ony. Papučky na pidinohy.

A takto ich naša Slečna dokáže svojimi pidinohami zničiť.