Prípravy na dovolenku sa nám dramatizujú: Malý včera začal fňukať, že ho bolí zub.
O jeho jedinom kaze na ľavej hornej stoličke som vedela, ale neriešila som to. Nebolo to správne, lenže keď som si predstavila Malého v zubárskom kresle, behali mi po chrbte zimomriavky. Pri odbere krvi omdlel. Pri pohľade na ORL lekárku so zrkadlom na čele dostal hysterický záchvat. Tipujem, že zubár by vyšiel asi tak na kómu.
Včera to však chvíľu vyzeralo vážne. Ibaže pri našom synátorovi si človek nikdy nie je istý závažnosťou problému, pretože takých 70 percent má na svedomí skôr panika. Plakal, že ho bolí zub. Nevedel však povedať, či má bolesť súvislosť s hryzením, prípadne s teplotnými zmenami. Čím viac sme sa vyzvedali, tým väčšia hystéria sa ho zmocňovala. Keď zistil, že seriózne zvažujeme možnosť ísť na pohotovosť, rev sa zintenzívnil a zároveň nás začal horlivo ubezpečovať, že ho to bolí menej. O chvíľu už jedol chlieb s tuniakom a hoci si občas prstom prebádal boľavé miesto, vyzeral v pohode. V pohode ostal celú noc a celý dnešný deň. Napriek tomu som sa ešte včera rozhodla, že sa poobzerám po nejakom miestnom pedostomatológovi, ktorý by bol ochotný ošetriť nášho potomka ešte pred dovolenkou.
I začala som gúgliť. Vygúglila som som si jednu skvelo vyzerajúcu ambulanciu, kde sľubovali deti ošetrovať dokonca pri vhodnom anestetiku. Príma, zajtra im zavolám!
Dnes som sa teda dala do toho. V príma ambulancii mi sestrička príma hláskom oznámila, že deti predškolského veku neberú. Hmmm, zavolala som odborníkovi, ktorý bol druhý v mojom užšom výbere. Ten zas nebral deti mimo obvod. Vraj si mám zistiť, ku komu patrí naša škôlka. S pochybnosťami volám do škôlky, hoci viem, že tam asi nie je ani nohy. Nikto nebral - pochybnosť sa naplnila. No ešte som to nevzdala. Zavolala som na ZŠ, pod ktorú spadá naša MŠ. Neviem, s kým som to tam vlastne volala, ale dostala som tip na pána doktora XY na miestnej poliklinike. Pán doktor nemá nikde uvedenú priamu linku, tak volám na polikliniku. Asi mám zlé číslo, lebo sa mi ozýva len halali. To už som bola vyčerpaná. Štafetu prebrala Babinka, ktorá sa zahrala na Detektíva Orieška a vypátrala, že pán doktor XY má dovolenku. Koniec. Slepá ulička. Tak uvažujem, čo by sa stalo, keby syna schvátili bolesti tak na poludnie. V noci máme ako poistku pohotovosť, ale kam sa podejem s bezprízorným päťročným pacientom cez deň?! Ak by som chcela, mohla by som gúgliť ďalej a obvolať zopár súkromných centier, ale už nechcem.
S Drahým sme sa rozhodli, že to teda riskneme a na dovolenku ideme so zubom neošetreným. Vlastne neviem posúdiť, či je väčšie riziko nechať dieťaťu chrup rozrýpať pár dní pred dovolenkou, alebo nechať tikať časovanú bombu a dúfať, že vydrží po koniec dovolenky našej i pána doktora. Bude to napínavé.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára