Hovorí sa, že život je zmena. A ja sa neviem rozhodnúť, či sa mi to páči alebo nie. Na jednej strane vítam také drobné oživujúce prvky v jednotvárnosti dní, ale náhle zmeny, prípadne zásadné zmeny, ktoré si vyžadujú napríklad celkovú úpravu denného režimu, to neobľubujem. Nie som proti prestavaniu nábytku (týmto pozdravujem niektorých členov môjho rodu, ktorým sa pri pomyslení na presun stola o 3cm vyhadzuje herpes), ani proti príjemným zmenám v správaní mojich detí. Naopak, znechucuje ma, ak musím dobre zavedený a funkčný systém vedenia domácnosti meniť a prispôsobovať novým okolnostiam. No, ťažký filozofický úvod mám za sebou, a teraz k veci.
Posledných niekoľko dní zaznamenávam v našom živote hneď niekoľko zmien.
Slečna začala sama chodiť. To je samo o sebe pozitívne, ale prináša to viac driny: chodím v predklone s roztiahnutými rukami v snahe robiť dcére záchrannú sieť. Ona síce machruje, ale ešte je len ťažký začiatočník. Buď sa rozbehne a nevie zabrzdiť, alebo sa kníše na krátkych nohách ako námorník po troch litroch rumu. V oboch prípadoch ju treba ratovať, aby si neobila mozgovňu. Okrem iného vydrží bdieť aj zo tri hodiny, čo je dostatočne dlhá doba na to, aby sa moja chrbtica začala aktívne domáhať úľavy. Večer už len vzdychám a krútim sa, akoby som mala o štyridsať rokov viac.
Ďalšou zmenou v živote našej Slečny je strach. Zvláštne, rozbehnúť sa na nespoľahlivých končatinách nemá problém, zato stačí, aby si niekto vysmrkal nos a poskočí ako gašparko. Ľaká sa ostrých zvukov: vysávača, kávovaru, motorky, kýchnutia. Ľaká sa prudkých pohybov. Rozplače sa, keď počuje plakať iné dieťa (najčastejšie vlastného brata). Nervózne mrnčí, keď musí ostať sama v ohrádke, v postieľke, v kočíku. No a s tým súvisí zmena zaspávacieho režimu. Kým predtým ju stačilo nacuckať, uložiť do postieľky a odísť, teraz žalostne bedáka. Musím byť pri nej, kým nezaspí. Stačí byť v miestnosti. Slečna občas z postieľky zdvihne hlavu a skontroluje ma, prípadne sa jej z času načas ozvem, aby vedela, že som tam a pokojne zaspí.
Zmenil sa aj Malý. Teší sa do škôlky. "Maminka, pozri, ako len kašlem: echm-echm (propagačné zakašľanie), však môžem ísť zajtra do škôlkyyyy!" Skoro som z nôh spadla. Ďalšou nepochybne príjemnou zmenou je aj to, že sa viac osmelil. Navštívili sme ihrisko, na ktorom sme neboli už dobrého pol roka. V pohode sa vydriapal na preliezku, na ktorú naposledy nechcel vyliezť ani za svet. V pohode zareval zo šmykľavky "Pozooor!" na prekážajúce deti. Pre niekoho banalita, u nás veľká vec. Ešte pred nedávnom by bol radšej mlčky zliezol, alebo by kričal: "Maminkaa, oni mi tu zavadzajúúú!" Síce mi na záver povedal, že ihrisko je super, ale bol by najradšej, keby tu okrem nás už nikto nebol (pri podobných rečiach vo mne zakaždým zahlodá červík pochybnosti, či naše dieťa predsa len nie je líznuté autizmom), ale celkovo robí v oblasti kontaktu s deťmi veľký pokrok.
Nuž, život je zmena. Zabehám si istý systém a o mesiac je už prekonaný. Ale vidieť, ako deti rastú a menia sa, je vždy príjemné.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára