Mám jednu otravnú "kamarátku". Napriek tomu, že o jej priateľstvo nestojím a už som jej to dala aj nejeden raz najavo, stále sa vtiera. Prenasleduje ma. Vnucuje sa. Striehne na mňa vytrvalo každý deň. A vôbec. Je to môj blog, tak môžem udať aj jej pravé meno, aby vedela. Volá sa Únava.
V posledných dňoch som nejako rezignovala na odpor a nechala som ju, nech si naše kamarátstvo užije. Lenže ona je poriadna pačmaga. Keď zacíti príležitosť, privlečie so sebou aj Mrzutosť, Sebaľútosť, Netrpezlivosť a Podráždenosť. A to je už len potom párty! Mám jej už plné zuby. Veď povážte: len čo ráno rozlepím opuchnuté viečka, škerí sa mi do tváre. Cez deň mi dýcha na krk a pripomína sa mi zívaním a bolesťou hlavy. Večer triumfuje. To už mi sedí rovno v hlave a rozpráva za mňa. Ani v noci od nej nemám pokoj. Odkedy si naša Slečna zmyslela kontrolovať moju prítomnosť priebežne celú noc v hodinových intervaloch, robí mi Únava spoločnosť prakticky nepretržite. To potom už len nehybne ležím a v tlmenom svetle nočnej lampičky vnímam spoza privretých viečok jej otravnú prítomnosť. V hlave mi tupo pulzuje a celé telo nemo kričí o trochu kvalitného spánku. Únava je sebec a nedopraje mi ho. Namiesto toho si zavolá do partie Zúfalstvo, nech nám je veselšie.
Dúfam, že sa raz jej vytrvalej spoločnosti zbavím. Ak aj nie nadobro, tak aspoň upravím náš kontakt na znesiteľnú mieru. Teraz sa to nedá. Deti, domácnosť a životné tempo jej idú príliš poruke...
Jenda usíná kolem jedné hodiny v noci... Je to zvláštní, ale kamarádku máme stejnou.
OdpovedaťOdstrániť