Sme posunutí v čase. Tí šťastnejší tvrdia, že to nijako nepociťujú. Ja trpím vždy. A teraz nielen za seba, ale aj kvôli deťom.
Každý raz mi trvá niekoľko dní, kým sa zorientujem. Vadí mi, že nebývam unavená a hladná v tom čase, ako by som mala byť. Aj teraz. Už o jedenástej mi škvŕka v žalúdku. Ráno síce vstanem akože vyspatá o šiestej, ale vzhľadom na nočné manévre mi je to figu platné - kľudne by som spala celé dopoludnie, keby len o to išlo. Zato poobede ach jaj! Každú chvíľu čučím na hodiny a nejde mi do hlavy, že je LEN pol druhej, pol piatej, pol siedmej, keď moje telo má o hodinu viac...
A tak ešte niekoľko dní pôjdem duálne. Čiže si budem v hlave všetko prepočítavať. Pre seba i pre deti. Malý je na tom ešte celkom dobre - stačilo ho poslať do postele o čosi neskôr a už dnes ráno hodinu navyše dohnal. Lenže čo so Slečnou? Krásne nám vychádzali dva spánky denne. Teraz je to zase v háji. A tak chodí spať ešte tretí raz a večer ju ukladám o niečo neskôr. Síce mi už od únavy večer idú oči stĺpkom, ale je to tak zatiaľ najvýhodnejšie.
A dúfam, že život sa onedlho zas nejako ustáli. Hlavne, aby sme ostali zdraví. Slečna dnes poobede teplotovala. O pol piatej dostala Panadol (teplota 38,3), následne zaspala a zobudila sa zdravá. Bez teploty až doteraz. Tak uvidíme, či to bolo vsjo, alebo nás ešte čaká nejaké prekvapko...
Končím svoju chaotickú úvahu, na viac dnes nemám.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára