"Napísal som Santa Clausovi list," pochválil sa mi predvčerom Malý. Pretočili sa mi ciferníky, aj keď to zas nebolo také nečakané. Vedela som, odkiaľ vietor fúka.
Cez víkend sa Malý stretol so svojou o rok staršou sesternicou, ktorá nás hneď informovala, že už napísala list Ježiškovi. Strávili spolu dosť času (myslím tým Malého a sesternicu N.), aby dostal podrobné inštrukcie. O "Ježiškovi" má naše dieťa jasno. Vzhľadom na naše presvedčenie vie, že nepovažujeme za dôstojné zneužívať Pána Boha na tento účel. Listy sa teda Ježiškovi nepíšu. Potom však už veľa možností nie je. Komu napíše? Dedovi Mrázovi? Mikulášovi??? Najschodnejšia je teda cesta amerického blábolu (veď mu písal aj Medvídek Pú)...
No a tu sa začína moja dilema. Moja zásada je svoje deti neklamať. Viem, že mi na sto percent dôverujú a že by mi každú kravinu zhltli aj s navijakom len preto, že to hovorí maminka. Nikdy by som sa neznížila k tomu, aby som dôverčivosť mojich detí zneužila, napr. na strašenie ("Ak neposlúchneš, príde ježibaba... Nechoď tam, je tam bubák...") Možno účinné, ale podlé. Podľa mňa. Lenže čo so Santa Clausom?! Mám prvorodeného utvrdzovať a povzbudzovať v trápnom blude, z ktorého sa mi vyhadzujú vyrážky, alebo to mám brať ako súčasť hry?
"On to berie ako hru, vie, že to nie je pravda," utešuje ma Drahý, ale ja si nie som taká istá. Malý si totiž napísal o McQueena, a keď som sa ho pýtala, akého by chcel (autíčko, hru, oblečenie), len mávol rukou a povedal, že ho poteší čokoľvek, čo mu Santa vyberie... To mi veľmi neznie ako hra.
List sme teda dali do obálky, Malý napísal adresu a výsledok je zatiaľ u nás vystavený na stole. Som zvedavá, čo urobím, ak sa bude dožadovať odoslania. Musím si to v sebe dovtedy ujasniť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára