štvrtok 13. októbra 2011

O telocviku a bielych podrážkach

Malého škôlka v rámci svojich aktivít organizuje pre svojich zverencov raz do týždňa návštevu telocvične v blízkej ZŠ. Má to logiku. V zimných mesiacoch sa často stáva, že pre škaredé počasie sa deti nedostanú aj niekoľko dní po sebe von, a tak kvasia v zariadeníčku a sú ako z divých vajec. Takto majú záruku, že aspoň jeden raz v týždni budú mať šancu poriadne sa vybehať, aj keď zrovna nie na čerstvom vzduchu. Na prezlečenie im stačia tepláky a tričko, ale na malé nohy im treba - ach jaj! - športovú obuv s bielou podrážkou. Náš syn takú nevlastní, a tak som sa rozhodla včera obetovať sychravé popoludnie na jej zaobstaranie.
Základný plán bol navštíviť jedno obchodné centrum, a ak neuspejeme, presunúť sa do druhého, neveľmi vzdialeného od prvého. A tak sme sa vybrali: jedno dieťa do auta a pripútať, druhé dieťa do auta a pripútať, kočík zložiť a hodiť do kufra. Šoférovanie mi našťastie problém nerobí. V cieli nášho putovania opačný postup: kočík vybrať, rozložiť, odpútať mladšie dieťa a prišustrovať ho do kočíka, staršie sa odpúta samé, treba ho len vypustiť z vozidla a zobrať mu z rúk štyri angličáky. Tentoraz bolo treba staršiemu ešte zapnúť bundu a natiahnuť kapucu, lebo slabo mrholilo.
V nákupnom stredisku ma čakalo sklamanie. Zdá sa, že všetka vhodná detská obuv končí číslom 29, čo by nám vyhovovalo možno tak pred rokom. Kúpili sme aspoň Slečne plienky a prešli na plán B, čiže presun do druhého centra. Aby to nebolo také nudné, pri odchode sme začali pípať, načo sa na nás vrhol esbéeskár s ostražitým výrazom v očiach (musela som vyzerať veľmi podozrivo). A že či mám blok od nákupu. I prišla mi vhod moja nedôslednosť, čo sa poriadku týka, lebo blok bol skutočne do guličky zhúžvaný v mojom vrecku, hoci cestou k východu sme minuli aspoň tri odpadkové koše... "To budú tie plienky," vyhlásil spokojne strážca poriadku a milostivo nás prepustil. Iste, tie tri sladké rožky, čo sme kúpili okrem plienok, zrejme pípať nevedia. Ani som sa nestačila poriadne rozhorčiť kvôli tomu, ako som sa neprávom ocitla v pozícii zlodejky, lebo už som myslela na ďalší telocvik (aj bez obuvi s bielou podrážkou): jedno dieťa do auta a pripútať, druhé dieťa do auta a pripútať, kočík zložiť a hodiť do kufra. V silnejúcom daždi. Pri druhom nákupnom centre, hádajte čo? Správne! Kočík vybrať, rozložiť, odpútať mladšie dieťa a prišustrovať ho do kočíka, staršie vypustiť, nasadiť mu kapucu a bežať dnu. A tam opäť veľké nič. V troch predajniach. Nuž, iste, mohla by som kúpiť tenisky za 20 eur, ale nechcem. Na určený účel by to bolo zbytočné mrhanie. A tak po krátkom čase cválame zas k autu... a dáme si refrén: jedno dieťa do auta a pripútať, druhé dieťa do auta a pripútať, kočík zložiť a hodiť do kufra. V hustom daždi a dopravnej špičke sa domotkať domov a z posledných síl kočík vybrať, rozložiť, odpútať mladšie dieťa a prišustrovať ho do kočíka, staršie vypustiť, nasadiť mu kapucu a bežať domov. To všetko kvôli jedným teniskám, ktoré sme nedostali. I takto sa dá stráviť popoludnie s dvoma deťmi...
Apropo, škôlka. Dnes som sa z nesúvislých a zmätených rečí môjho syna (v podobnom duchu ako tu) dozvedela, že zrejme budú nacvičovať predstavenie o tom, ako dedko ťahal repu. Malý dostal kľúčovú rolu. Bude hrať repu. Tak som zvedavá. Dúfam, že k tomu nebude potrebovať ďalšiu špeciálnu obuv!

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára