Mám za sebou dva extrémne dni. Každý iný a každý na opačnom póle hodnotiacej škály.
VČERA bol čierny deň. Sľubovaná zmena počasia skutočne nastala. Od rána lialo a fúkal nepríjemný vietor. Keď som išla pre Malého do škôlky, s ľútosťou som spomínala na ešte nedávne príjemné slnečné prechádzky v relatívne ľahkom oblečení. Tentoraz som Slečnu narvala do šatky a vopchala som ju pod bundu, dáždnik do ruky a išlo sa. Kým predtým sme sa cestou zo škôlky vždy ešte niekde zastavili (ihrisko, obchod), teraz sme raketovou rýchlosťou cválali domov. A to bolo posledné vzrúšo celého dňa. Vlastne, druhé vzrúšo bolo, keď som si spomenula, že som Slečne nevybrala v lekárni očkovaciu látku. Čiže deti opäť nahodiť jedno do šatky, druhé do pršiplášťa a cupi-lupi do lekárne. A potom zúfalstvo až do večera, pretože Drahý finišoval s voľačím v práci a domov prišiel neskôr ako zvyčajne. Motala som sa s deťmi po dome - jedno unudené a vymýšľajúce, druhé perpetum mobile a vymýšľajúce. Večer som bola taká zničená ako dávno nie.
DNES bol biely deň. Pod vplyvom včerajšieho desu som vyhlásila embargo na všetky povinnosti (vrátane obligátnej sobotnej návštevy u svokrovcov), boli sme DOMA a VŠETCI. Smelo môžem povedať, že som mala celý deň všetkých doma. Keď Slečna spala, hrali sme sa spoločenské hry, keď bola hore, delili sme sa spravodlivo o jej priazeň. Napriek tomu, že vonku nebolo o nič krajšie ako včera, a teda sa všetky naše aktivity sústredili len na miesto nášho bydliska, bola to paráda. Vo väčšine prípadov večer sledujem zúfalým okom vlečúce sa minúty, dnes som bola prekvapená, že je už čas, aby išli deti spať. Krása. Pohoda. Potrebovala som to už ako soľ...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára