Cejena masicka a iné

Domáci lazaret sa rozširuje. 

Predvčerom v noci si Slečna prikúrila a pri teplote okolo 38 stupňov sa hreje dodnes. Môj prvý odhad situácie - viróza, keďže žiadne iné príznaky nemala. Akurát ma znepokojovalo to, že si pomerne často šmátrala rukou v rozkroku a sťažovala sa, že ju tam "bojí". Nechcela som byť paranoidná, no zápal močových ciest nie je nič príjemné, a tak som dieťa dnes aj so vzorkou žltého moku odtrepala k lekárke. A aby nám nebolo smutno, vzali sme aj Malého, ktorý sa včera šťavnato rozkašľal. Na kolektív to do konca týždňa nevyzerá, no keďže rodičia môžu ospravedlniť dieťa len tri dni, potrebovala som štempeľ od odborníka.

Malý bol vyšetrený a uznaný za práceneschopného, našťastie vyfasoval len sirup na vykašliavanie. Slečnu som vyviezla do labáku (mimochodom, mala veľký zážitok z toho, že sa po dlllhom čase vezie v kočári), kde sa laborantka podujala pichnúť ju do prsta na krvný obraz a CRP. Čakala som paniku a vresk. Lenže nič sa nedialo. Dieťa si s preveľkým záujmom prezeralo krvavý prst a v pohode sledovalo aj naberanie materiálu pipetou. Vonku sme prst utreli a bolo. Malý sa na to veľmi chcel pozrieť, čo som mu však zatrhla, pretože kočík s chorým dieťaťom a odkväcnutého prváka k tomu by som už nezvládla. Pri čakaní na výsledky sa Slečna zamyslela, otrčila mi pred nos malý prst (mimochodom úplne iný ako ten pichnutý) a hlbokomyseľne predniesla: "Teta masicku cejenu dava!" (Teta mastičku červenú dala.) Svätá prostota! Krv považovala za červenú mastičku, ktorú jej teta z neznámych príčin nagebrila na prst...

Skrátim to. Výsledky sú v norme, moč negatívny, takže moja prvá diagnóza sa ukázala ako správna. A tak zrážam dcérenke teplotu a presviedčam ju, že v tomto stave nemôžeme ísť von (podotýkam, že na jej náladu a fyzický výkon choroba nemá skoro žiadny vplyv. Až na očká, svietiace ako baterky, by nikto netipol, že je chorá.)

Na záver pripájam zopár Slečniných jazykových perál aj s prekladom:

hajim bojet - varím obed

tysku bezejem - knižku (si) zoberiem

uki hapkebe - ruky lepkavé

pesek peneny - prštek špinavý

okoje boje! - okuliare dole!

da tuniky - dva koníky

baba tuciku - bába (v) kočíku

tyku pastu cem - kefku (a) pastu chcem

tusku tysije - trošku kyselé

Sám doma

Malého skosila nádcha. Nič vážne, ale dosť na to, aby sedel pekne v teple a prelieval sa zázvorovým čajom s medom. 

Keďže bude mať na jar sedem rokov, trúfame si ho občas za istých okolností nechať doma samotného. A tie okolnosti nastali napríklad včera doobeda. Malý ostal v teple domova sám a bez protestov tak trištvrte hodinu. Po našom návrate sa tajuplne usmieval, čo neveštilo nič dobré.

"Nachystal som zatiaľ ockovi desiatu," pochválil sa prvorodený a ťahal ma do kuchyne. Na linke som našla toto:

Dojalo ma to. Odporučila som potomkovi, aby z chleba odstránil bobule hrozna (fotené až po tomto úkone), pretože hrozno sa k tomu veľmi nehodí. No to som netušila, že hrozno by vlastne nebolo to najhoršie, čo neboráka ocka k salámovému chlebu ešte čakalo...

"A to nevieš, čo je vnútri," nadšene sa chvastal Malý ďalej a ja som stuhla. Nechala som si teda so zatajeným dychom predviesť, čo sa nachádza pod prvou vrstvou.

"Je tam syr, salám, Lučina, cibuľka a MEDÍK..." vyratúva dieťa pyšne. Potom sa vráti k hornej vrstve: 

"A medíkom som prilepil aj ten salám," predvádza mi svoj výtvor. Odliepa jedno koliesko z chleba a za ním sa ťahá tenká lepkavá nitka medu. 

Prichádza Drahý. Malý ho rovnako nadšene informuje o svojom nezištnom počine. Drahému úsmev pomaly hasne z tváre a ja sa potichu veľmi dobre bavím. Čakám, čo príde. Bude to drsný test otcovskej lásky...

Ocko obstál. Pod radostným synovým dohľadom do seba pomaly súka pripravený pokrm. Už sa síce neusmieva a keď to dieťa nevidí, zúfalo gúľa modrými očami, ale zjedol a pochválil. Potom jemne udelil synovi ponaučenie o vhodnej a nevhodnej kombinácii potravín. Synček chápal a jeho city ostali nezranené. Drahého tráviace ústrojenstvo tento atak prežilo bez úhony.

Mám rada svoju rodinu!

Orodujem v škole

Dnes som bola po dlhšej úvahe orodovať za svoje dieťa v škole. Malý má problém a zdá sa, že si nevie poradiť.

Náš prvorodený je komplikovaný. Je bystrý, šikovný, ľahko sa učí aj chápe, ale v citovej oblasti a socializácii je za opicami. Bolo to tak vždy. Vzhľadom na jeho citovú labilnosť, nezrelosť a napútanosť na nás sme odjakživa riešili dilemu, nakoľko mu jeho plachosť a neschopnosť brániť sa máme tolerovať a nakoľko ho nechať, aby si poradil sám (nie je predsa zdravé, aby sme mu stáli celý život za zadkom a ťahali za neho horúce gaštany z ohňa pri prvom náznaku nejakého problému).

Pri nástupe do školy na neho dopadla ťažká rana osudu - jeho najlepší kamarát zo škôlky sa dostal do vedľajšej triedy. A tak bol nútený hľadať si nové väzby, čo je v jeho prípade úplná pohroma. Zdalo sa, že nový kamarát a spolusediaci V. bude dobrá voľba: obaja tichí introverti bez chuti prezentovať sa verejne v dobrom či zlom svetle. Lenže v prípade V. platí to staré známe o tichej vode, čo brehy myje. Zistil totiž (a to veľmi skoro), že Malý je bezbranná trúba, a tak si z neho spravil terč vlastných "vtípkov", ktoré zahŕňajú neustále drobné provokácie a pokúšania v dobe, keď to nikto kompetentný nevidí. Bola som toho svedkom na otvorenej hodine hudobnej výchovy: V. do nášho Malého ryl, bral mu pero, mával mu papierom pred očami a šteklil ho nonstop. A to naše motovidlo namiesto toho, aby milému V. jednu priateľskú vrazil (čo by som v tomto prípade napriek preferencii pacifistického riešenia problémov tolerovala) alebo mu aspoň rozmetal peračník, sa zmohol iba na to, aby provokatéra odháňal a hneval sa (čo len prilieva olej do ohňa). 

Konzultovali sme to doma nespočetne veľa ráz. Dávali sme Malému rady, vysvetľovali sme mu to, komunikovala som aj s mamičkou V., ktorá synovi dohovárala, ale náprava bola vždy iba krátkodobá. Trápilo ma to, ale stále som mala pocit, že ho v tom ešte nechám. No po prázdninách sa situácia zhoršila: Malý si začal vymýšľať dôvody, prečo "nemôže" ísť do školy: boľavé hrdlo, svalovica. Keď som na neho pritlačila, vypadlo z neho, že už má toho plné zuby, že sú v škole deti, čo mu idú na nervy, vrátane V... Bol zničený, a tak som dospela k rozhodnutiu, že je čas zasiahnuť.

A tak som dnes ráno nakráčala do školy a požiadala som učiteľku, aby chlapcov rozsadila. Vysvetlila som jej celú genézu problému. Úprimne sa čudovala, čo ma neprekvapovalo - V. si dal záležať, aby jeho konanie nebolo nápadné a naše teliatko nemalo ani len odvahu požalovať to vyučujúcej... Každopádne je odo dneška Malý presadený. Nie je dvakrát nadšený a pýta sa, kedy zas budú môcť sedieť spolu (trafí ma z neho šľak!) Zároveň si uvedomujem, že JEHO problém to nijako nerieši a najlepšie by bolo, keby sa dokázal brániť sám, než sa stane obeťou skutočnej šikany. Ale ako ho k tomu priviesť? A teď, babo raď!  

Jazykové okienko

Dnes ma moja dcéra ohromila informáciou: "Susau baom."

Vo väčšine prípadov jej migzičtine rozumiem. Nooo, priznávam, že niekedy (tak dobre, ČASTO) k tomu potrebujem kontext. Ale keď na mňa Slečna vyďafne niečo zo svojej sprznenej verzie materinského jazyka in medias res, som v koncoch. Vtedy sa snažím zachovať dekórum aspoň tým, že súhlasne zahmkám a dúfam, že sa dieťa uspokojí a nebude nástojiť na konverzácii. Lenže dnes bola táto informácia pre druhorodenú taká podstatná, že ma vzrušene hypnotizovala a zjavne sa dožadovala komentára k veci. Až na to, že som netušila k akej. A tak mi neostávalo iné, len voliť možnosť pokus-omyl:

"Skúšal balón? Čušal balón?" 

Dcéra sa na mňa dívala ako na pomätenú a len netrpezlivo krútila hlavou: "Susau dui baom!"

Žhavila som mozgové závity a vybavovala som si všetky čerstvé balónové zážitky. Konečne ma osvietilo: 

"Fučal balón???" Dieťaťu sa rozžiarila tvárička a nadšene gestikulovalo: "Dyja boa!" (Diera bola.)

Nuž, naše mladšie dieťa vie svojimi komunikačnými (ne)schopnosťami potrápiť. Až keď s ňou človek strávi veľa veľa času, môže machrovať a na žiadosť "osek chuchi" podá dieťaťu rožtek suchý, na výkrik "cucun oký!" pochváli cencúľ veľký a na požiadanie "tusat itki" ju ocko kusne do riťky...

Smerom k bratovi je výrečnejšia: "Damito!" "Neaj ma!" alebo "Puti ma!" nepotrebuje preklad.

A tak si tu denne skúšam svoj lingvistický ostrovtip (nepotrebuje niekto rozlúštiť nejaký exotický jazyk?) a dúfam, že sa v dohľadnej dobe "pujik" zmení na puding, "uce" na rukavice a "capce" na papuče. Zatiaľ sú akékoľvek pokusy vyčistiť jej jazyk neúspešné:

"Zlatko, to je VODA a nie HODA. Povedz v-v-v-v-voda!"

"J-J-J-J-HODA!"

Blahodárne účinky stereotypu

Ako som správne predpokladala o pár príspevkov nižšie, náš život opäť dostal pevnú štruktúru. Dni lenivo plynú a neraz sa podobajú ako vajce vajcu. Po všetkých vzrúšach predsviatočného a medzisviatočného obdobia však teraz na stereotyp nefrflem. Naopak, mám pocit, že má na moju nervovú sústavu blahodárny upokojujúci účinok.

Náš bežný deň vyzerá teda približne takto: 

Oficiálny budíček je o 6.45 (Malý je v tom čase už väčšinou dobrovoľne hore a Drahý sa šľachtí v kúpeľni. Slečna zväčša vstáva zároveň so mnou.) Do 7.40, čo je čas odchodu z domu, stihnem urobiť deťom aj sebe raňajky, Malému desiatu, nachystať školákovi čisté veci na oblečenie a skontrolovať mu školské veci, nahnať protestujúce potomstvo, aby sa najedlo, umylo a prezlieklo. Po tom, ako odprevadíme Malého do školy, dáme si so Slečnou obvykle malú prechádzku (momentálne máme vyhlásený 2. kalamitný stupeň, takže o sneh nie je núdza) a zastavíme sa v obchode. Doma si urobím kávu (svetlý bod) a Slečna zblajzne druhé raňajky. Potom sa hráme (čítame si knižky, modelujeme z plastelíny, hráme sa s plyšákmi a bábikami, pozeráme Spievankovo) a ja sa snažím medzitým trocha upratať a navariť. Pokiaľ to počasie dovolí, ideme ešte na chvíľu von. O 11.40 sa Malému 3x do týždňa končí vyučovanie, a tak ho cestou z prechádzky vyzdvihneme a ideme sa domov najesť. Dva razy v týždni sa vyučovanie končí o 12.35, čo znamená, že Slečna sa už najedená uloží spať a ja som nútená nechať ju spiacu samú doma, kým skočím po Malého. Slečna spí cca od 12.15 do 14.00 plus mínus. Najneskôr o 14.30 ju prinútim vstať, aby nám vyšiel krok do večera. Kým mladšie dieťa spí, staršie má povolený počítač a ja sa uchyľujem k obľúbeným kratochvíľam osamote s druhou kávou (druhý svetlý bod). Neskôr sa s Malým hráme nejaké hry, kým sa jeho sestra nezobudí. Poobede ideme všetci opäť von. Po návrate si Malý robí úlohy a potom sa tu motáme spoločne do času, kým príde Drahý z práce (okolo 17.00) - môj tretí svetlý bod. Sily sa tak trochu rozložia, ale do 20.00 je ešte ďaleko. Čas trávime rôzne, ale čím bližšie k večeru, tým viac vyhliadame k poslednému svetlému bodu dňa - keď sa deti chystajú spať. O 20.00 lezú do vane, pred pol deviatou sú v posteli a o 21.00 je u nás väčšinou už slastné ticho. 

O žiadne vzrúšo momentálne nestojím. To jediné, čo nám čerí domácu hladinu je počasie, ktoré sa snáď úplne zbláznilo. Sype a sype a fúka a mrzne. "Hore brehom, dole brehom, zapadla mi chajda snehom...", ale k tomu sa snáď dostanem v najbližšom príspevku aj s patričnou fotodokumentáciou.

Večerný dialóg

Slečne sa rozväzuje jazyk čoraz viac. Žiaľ, ešte stále platí, že jej rozumejú len najbližší príbuzní a ostatní potrebujú tlmočníka. Tak schválne, čo je to: "Hijo pí" ?

Najviac sa berie rečniť pred spaním. Šľahnúť ma ide. Namiesto toho, aby potichu čakala na Morfeovo náručie, dáva sa diskutovať na rôzne témy. Napríklad dnes. Uložím ju, zhasnem, pomodlíme sa, zaspievame si, dáme si dobrú noc a potom to začne:

"Simaaaa! Brrrrr!"

"Už som zatvorila okno, nebude ti zima. Spinkaj."

"Hašuš cem."

"Vankúš si si pred chvíľou vyhodila z postieľky."

"Ano, cem!" (Vstávam a podávam jej vankúš.)

"Dyku nyje."

"Tak si daj deku nabok, keď ju nechceš a spi."

"Maminke haha."

"Nepôjdeš spať k maminke, každá máme svoju posteľ. Spinkaj už."

"Hoje macku mam."

"Áno, mačka je hore a spí. Aj ty už konečne spi."

"Macku cem."

"Ticho!"

"Pisimsi macku."

"Nepôjdem ti teraz po byte zháňať mačku a DOSŤ!!! SPI!!!"

Po chvíli ticha: "Pim... Pim... Pinkam...."

"Keď spinkáš, tak nerozprávaj a už TICHOOO!" Rozhodla som sa akýkoľvek ďalší pokus o nadviazanie rozhovoru bojkotovať. Lenže dieťa je neúnavné:

"Pinku mam... Pinku mam... Sikam!"

"Áno, plienku máš a môžeš do nej cikať!"

"Takať nyje. Fúúúj!" (Zopakované trikrát, kým sa neozvem.)

Konečne je z postieľky počuť len funenie, ako Slečna dvadsaťkrát mení polohu. Potom tiché "žuch", ako z postieľky letí vankúš aj deka. Napokon sa dieťa prestane hmýriť. Leží v prázdnej postieľke na holej plachte, nezakrytá - ako každú noc. Celé to trvalo 25 minút.

Mimochodom, hijo pí = ujo spí...

Trochu meteorológie

Počasie sa tejto zimy s nami vôbec nebabre. Už nám doprialo snáď všetko.

Pred Vianocami snehová nádielka. Tá sa tesne pred sviatkami roztopila, aby ráno pred Štedrým dňom opäť nasnežilo. Večer pred Štedrým dňom do toho napršalo a v noci to zmrzlo. A tak kým si naše príbuzenstvo v Nemecku užívalo neuveriteľných plus pätnásť, u nás to pripomínalo Andersenovu rozprávku. Všetko sa to lesklo a kĺzalo. Zo všetkého horizontálneho viseli cencúle a stromy pripomínali zo skla vyrobený gýč. Pre šoférov nočná mora.

Okolo Silvestra zas príjemných plus desať. Slniečko svietilo a vo vzduchu bolo takmer cítiť jar. Pred pár dňami prituhlo a včera snežilo (deti boli tri razy vonku a vyčíňali ako zmyslov zbavené. Trikrát som všetko sušila a zotierala na chodbe mokré šlápoty.) Nuž a dnes tri stupne nad nulou a všade nechutná čľapkanica. Nebolo kam stúpiť, kanály nebrali a všade stálo niekoľko centimetrov vody. Cesta ráno do školy nám trvala dva razy toľko, pretože na to, ako sa nebrodiť po členky v ľadovej kaši a zachovať Malému suché chodidlá do vzdelávacej inštitúcie, bolo treba naplno využiť strategické myslenie. 

Poobede sme sa zastavili u svokrovcov. Cestou tam na náš Megan zmenil na polievacie auto v akcii. Všade vody ako týždeň po potope. Deti si u Babky a u Dedka D. ešte trocha užili zvyšky mokrého snehu, aby potom vnútri zblajzli pol bábovky s čajom. "Toko sihuuuuu!" nadchýnala sa Slečna (vraj "toľko snehuuu!") 

Nuž a večer po kúpaní sa druhorodená započúvala do klopkania na strešné okno a vyhlásila s nadšením: "Sinsi!" (sneží). 

"Nie zlatko, to prší..."

"Pesí," opravila sa Slečna už menej nadšene. Ani ja nesálam nadšením. Vôbec netuším, čo ma čaká ráno pri pohľade z okna!

 Vyzeralo to aj takto.

 Zabudnuté odrážadlo, obalené ľadom.

 Cencúle, cencúle...

Sklenené stromy na Štedrý večer.

Do normálu

Dnes sa končia vianočné prázdniny. Zajtra nabehneme na normálny režim (dúfam).

Nie že by sa mi minulé dni nepáčili. Bolo to fajn. Aj deti boli móresné, aj zdraví sme boli. No z mojej strany to bolo také trochu dýchavičné. Najmä po Novom roku zo mňa opadol stres posledných mesiacov a dostavila sa taká rozklepano-mdlovitá reakcia. Veď od októbra sa v niečom plácame: moja viróza a následný zápal pľúc, v náväznosti na to kiahne oboch potomkov, potom predvianočné prípravy, sviatky, Drahého jubileum... Išlo to tak nejako jedno za druhým a na jeden nádych. Mám skrátka duševnú svalovicu.

Ale nesťažujem sa. Viem, že mám byť za čo vďačná. Všetci sme zdraví a máme sa radi. Veľmi si želám, aby to tak ostalo celý nadchádzajúci rok. 

A tak mi je na jednej strane aj trochu ľúto, že sú sviatky za nami, no na druhej strane sa už celkom teším na normál. Život bude mať zas "řád". A ja si potichu popri upokojujúcom stereotype všedných dní doliečim pocuchané nervy. Si myslím. Jedine že by Malý na počkanie privliekol zo školy nejakého ďalšieho zaujímavého vírusa...