O časovom posune

Sme posunutí v čase. Tí šťastnejší tvrdia, že to nijako nepociťujú. Ja trpím vždy. A teraz nielen za seba, ale aj kvôli deťom. 

Každý raz mi trvá niekoľko dní, kým sa zorientujem. Vadí mi, že nebývam unavená a hladná v tom čase, ako by som mala byť. Aj teraz. Už o jedenástej mi škvŕka v žalúdku. Ráno síce vstanem akože vyspatá o šiestej, ale vzhľadom na nočné manévre mi je to figu platné - kľudne by som spala celé dopoludnie, keby len o to išlo. Zato poobede ach jaj! Každú chvíľu čučím na hodiny a nejde mi do hlavy, že je LEN pol druhej, pol piatej, pol siedmej, keď moje telo má o hodinu viac...

A tak ešte niekoľko dní pôjdem duálne. Čiže si budem v hlave všetko prepočítavať. Pre seba i pre deti. Malý je na tom ešte celkom dobre - stačilo ho poslať do postele o čosi neskôr a už dnes ráno hodinu navyše dohnal. Lenže čo so Slečnou? Krásne nám vychádzali dva spánky denne. Teraz je to zase v háji. A tak chodí spať ešte tretí raz a večer ju ukladám o niečo neskôr. Síce mi už od únavy večer idú oči stĺpkom, ale je to tak zatiaľ najvýhodnejšie. 

A dúfam, že život sa onedlho zas nejako ustáli. Hlavne, aby sme ostali zdraví. Slečna dnes poobede teplotovala. O pol piatej dostala Panadol (teplota 38,3), následne zaspala a zobudila sa zdravá. Bez teploty až doteraz. Tak uvidíme, či to bolo vsjo, alebo nás ešte čaká nejaké prekvapko...

Končím svoju chaotickú úvahu, na viac dnes nemám. 

Óda na jeseň

Mám rada jeseň. Každé ročné obdobie má síce svoje čaro, ale jeseň je výnimočná. Jar a leto sú také roztopašné, jeseň je dôstojná. (A ja som nejaká poetická...) 

Na jeseň sa všetko upokojuje, tempo sa spomaľuje, z ulíc a parkov sa vytráca život. Pre niekoho možno depresívne, ale mne pohľad na mokré lavičky zapadané lístím nevadí. Naopak. Vyzerá to, akoby sa všetko vonku chystalo na odpočinok. Stromy sa vyzliekajú, chodníky sa prikrývajú. 

Aj záhrada je unavená, usoplená. Mám rada, keď sa mi vlhká zem lepí sa topánky, keď zo zošúverených listov odkvapkávajú slzičky vody. Kmene stromov sú vlhké a studené na dotyk. Rada do seba vťahujem mokrú jesennú vôňu.

Dnes sme poobede vyšli do usmokleného počasia na krátku prechádzku. Malý sa nadýchol a hovorí: "Maminka, voní to, akoby bol vonku sneh!" Potešila som sa, lebo presne vystihol moje vlastné myšlienky. Aj mne sneh vonia. Drahý sa mi smeje a tvrdí, že je to blbosť. Ale nie je. Sneh je voňavý. Aj sychravá jeseň vonia. Je krásna.

A ešte naša záhrada:

Malý píše Santovi

"Napísal som Santa Clausovi list," pochválil sa mi predvčerom Malý. Pretočili sa mi ciferníky, aj keď to zas nebolo také nečakané. Vedela som, odkiaľ vietor fúka.

Cez víkend sa Malý stretol so svojou o rok staršou sesternicou, ktorá nás hneď informovala, že už napísala list Ježiškovi. Strávili spolu dosť času (myslím tým Malého a sesternicu N.), aby dostal podrobné inštrukcie. O "Ježiškovi" má naše dieťa jasno. Vzhľadom na naše presvedčenie vie, že nepovažujeme za dôstojné zneužívať Pána Boha na tento účel. Listy sa teda Ježiškovi nepíšu. Potom však už veľa možností nie je. Komu napíše? Dedovi Mrázovi? Mikulášovi??? Najschodnejšia je teda cesta amerického blábolu (veď mu písal aj Medvídek Pú)...

No a tu sa začína moja dilema. Moja zásada je svoje deti neklamať. Viem, že mi na sto percent dôverujú a že by mi každú kravinu zhltli aj s navijakom len preto, že to hovorí maminka. Nikdy by som sa neznížila k tomu, aby som dôverčivosť mojich detí zneužila, napr. na strašenie ("Ak neposlúchneš, príde ježibaba... Nechoď tam, je tam bubák...") Možno účinné, ale podlé. Podľa mňa. Lenže čo so Santa Clausom?! Mám prvorodeného utvrdzovať a povzbudzovať v trápnom blude, z ktorého sa mi vyhadzujú vyrážky, alebo to mám brať ako súčasť hry?

"On to berie ako hru, vie, že to nie je pravda," utešuje ma Drahý, ale ja si nie som taká istá. Malý si totiž napísal o McQueena, a keď som sa ho pýtala, akého by chcel (autíčko, hru, oblečenie), len mávol rukou a povedal, že ho poteší čokoľvek, čo mu Santa vyberie... To mi veľmi neznie ako hra.

List sme teda dali do obálky, Malý napísal adresu a výsledok je zatiaľ u nás vystavený na stole. Som zvedavá, čo urobím, ak sa bude dožadovať odoslania. Musím si to v sebe dovtedy ujasniť.

Žiadosť o McQueena v podaní nášho syna. Stručné, jasné a rovno k veci. Santovi by nemalo robiť problém pochopiť...

...jedine že by nepochopil, že je list určený práve jemu...

O chaose, narodeninách a vetraní

Nie, na písanie som nezanevrela. Dôvod je veľmi prozaický - posledný týždeň a pol stratil život v našej rodine akúkoľvek známku predvídateľnosti, a tak bolo takmer nemožné po vyčerpávajúcich dňoch a ešte vyčerpávajúcejších nociach pozbierať v unavenej hlave čriepky myšlienok a hodiť ich v prijateľnej forme na net. (Fíha, to je súvetie! Tuším mi tá pauza neuškodila... Alebo áno?) Takže k veci.

Minulý týždeň som "oslavovala" narodeniny. Nuž, veľká sláva to nebola, akurát som si pripomenula, že už mám tridsaťechm-echm rokov a že čas je nezastaviteľný. Dostala som pri tejto príležitosti dva zážitkové dary. O prvý sa postarali moje deti, ktoré naraz na moju počesť ochoreli. Namiesto vína teda u nás prúdom tiekol sopeľ. V náväznosti na tento nevšedný (ale zato nie neuveriteľný) podarúnok ma prekvapil Drahý, ktorý si vzal tri dni dovolenky. Ako málo stačí človeku ku šťastiu! Skoro som skákala od radosti. 

Cez deň sme striedavo držali stráž nad usopleným potomstvom, pričom ten šťastnejší si na chvíľu váľal šunky podľa vlastného uváženia. Noci boli kruté. Občas sme sa s Drahým pozdravili v nevšednom čase (napr. o 01.30), vymenili sme si základné informácie o aktuálnom zdravotnom stave toho-ktorého dieťaťa a rozišli sme sa na svoje stanovištia. Po troch dňoch rozkoše sa Drahý vrátil do práce a na mne ostalo bremä starostí o dve chrchľavé deti a domácnosť. Malý pochopiteľne vypadol zo škôlky, takže som ho mala väčšinu dňa za zadkom. Slečne sa vďaka sopľu úplne rozhodil denný spánok. Naučila sa spať v kočíku, kde to mal jej upchatý orgán čuchu najpohodlnejšie. V kuse dokáže spať tak maximálne trištvrte hodinu, potom treba uspávať znova. Niekedy to zaberie, inokedy nie. Režim je v kýbli - každý deň je ťažká improvizácia. Snáď sa to znova utrasie.

Blaží ma akurát to, že hoci to spočiatku vyzeralo hrozivo, ustáli sme to bez horúčok a antibiotík. Zdá sa, že sú obe deti na dobrej ceste ku zdraviu, Malý bol dokonca dnes aj v škôlke. A ako mi hlásil, "My sme v škôlke všetci zdraví, lebo pani učiteľky aktuálne vetrajú..." Musím začať aj doma aktuálne vetrať. Potom sa nemusím už ničoho báť!

O telocviku a bielych podrážkach

Malého škôlka v rámci svojich aktivít organizuje pre svojich zverencov raz do týždňa návštevu telocvične v blízkej ZŠ. Má to logiku. V zimných mesiacoch sa často stáva, že pre škaredé počasie sa deti nedostanú aj niekoľko dní po sebe von, a tak kvasia v zariadeníčku a sú ako z divých vajec. Takto majú záruku, že aspoň jeden raz v týždni budú mať šancu poriadne sa vybehať, aj keď zrovna nie na čerstvom vzduchu. Na prezlečenie im stačia tepláky a tričko, ale na malé nohy im treba - ach jaj! - športovú obuv s bielou podrážkou. Náš syn takú nevlastní, a tak som sa rozhodla včera obetovať sychravé popoludnie na jej zaobstaranie.

Základný plán bol navštíviť jedno obchodné centrum, a ak neuspejeme, presunúť sa do druhého, neveľmi vzdialeného od prvého. A tak sme sa vybrali: jedno dieťa do auta a pripútať, druhé dieťa do auta a pripútať, kočík zložiť a hodiť do kufra. Šoférovanie mi našťastie problém nerobí. V cieli nášho putovania opačný postup: kočík vybrať, rozložiť, odpútať mladšie dieťa a prišustrovať ho do kočíka, staršie sa odpúta samé, treba ho len vypustiť z vozidla a zobrať mu z rúk štyri angličáky. Tentoraz bolo treba staršiemu ešte zapnúť bundu a natiahnuť kapucu, lebo slabo mrholilo.

V nákupnom stredisku ma čakalo sklamanie. Zdá sa, že všetka vhodná detská obuv končí číslom 29, čo by nám vyhovovalo možno tak pred rokom. Kúpili sme aspoň Slečne plienky a prešli na plán B, čiže presun do druhého centra. Aby to nebolo také nudné, pri odchode sme začali pípať, načo sa na nás vrhol esbéeskár s ostražitým výrazom v očiach (musela som vyzerať veľmi podozrivo). A že či mám blok od nákupu. I prišla mi vhod moja nedôslednosť, čo sa poriadku týka, lebo blok bol skutočne do guličky zhúžvaný v mojom vrecku, hoci cestou k východu sme minuli aspoň tri odpadkové koše... "To budú tie plienky," vyhlásil spokojne strážca poriadku a milostivo nás prepustil. Iste, tie tri sladké rožky, čo sme kúpili okrem plienok, zrejme pípať nevedia. Ani som sa nestačila poriadne rozhorčiť kvôli tomu, ako som sa neprávom ocitla v pozícii zlodejky, lebo už som myslela na ďalší telocvik (aj bez obuvi s bielou podrážkou): jedno dieťa do auta a pripútať, druhé dieťa do auta a pripútať, kočík zložiť a hodiť do kufra. V silnejúcom daždi. Pri druhom nákupnom centre, hádajte čo? Správne! Kočík vybrať, rozložiť, odpútať mladšie dieťa a prišustrovať ho do kočíka, staršie vypustiť, nasadiť mu kapucu a bežať dnu. A tam opäť veľké nič. V troch predajniach. Nuž, iste, mohla by som kúpiť tenisky za 20 eur, ale nechcem. Na určený účel by to bolo zbytočné mrhanie. A tak po krátkom čase cválame zas k autu... a dáme si refrén: jedno dieťa do auta a pripútať, druhé dieťa do auta a pripútať, kočík zložiť a hodiť do kufra. V hustom daždi a dopravnej špičke sa domotkať domov a z posledných síl kočík vybrať, rozložiť, odpútať mladšie dieťa a prišustrovať ho do kočíka, staršie vypustiť, nasadiť mu kapucu a bežať domov. To všetko kvôli jedným teniskám, ktoré sme nedostali. I takto sa dá stráviť popoludnie s dvoma deťmi...

Apropo, škôlka. Dnes som sa z nesúvislých a zmätených rečí môjho syna (v podobnom duchu ako tu) dozvedela, že zrejme budú nacvičovať predstavenie o tom, ako dedko ťahal repu. Malý dostal kľúčovú rolu. Bude hrať repu. Tak som zvedavá. Dúfam, že k tomu nebude potrebovať ďalšiu špeciálnu obuv!

O kreatívnej matke a jej ukecanom synovi

Celé poobedie vytrvalo prší. Po škôlke sme síce učinili pokus prejsť sa na ihrisko, ale dlho sme tam nevydržali. Bolo nám zima, zvlášť Slečna mala ruky ako ľad, napriek tomu, že bola podľa mňa dostatočne oblečená. A tak sme znova trávili zbytok dňa doma. Zúfalstvo je matkou nápadu. Mne sa to dnes podarilo. Urobila som Malému starý dobrý bunker zo stoličiek, matracov a deky. Pomerne dlho sa v ňom vydržal hrať, vraj na Ružového pantera...

Navyše som už druhý raz pripravila synáčikovi domáce hľadanie pokladu. Pokladom je krabička s cukríkmi, ktoré si môže zjesť pri počítači. Hľadanie spočíva v rozlúštení odkazu ("Hľadaj tam, kde odpočívajú tvoje čisté ponožky") a v následnej úlohe: niečo nakresliť, vyfarbiť, zaspievať, zarecitovať, odskákať na jednej nohe tam a späť, atď. Po splnení úlohy dostane novú indíciu, kde sa nachádza nový odkaz. Celkom sa nám to páči. A príprava nie je zas až taká zložitá.

Zdá sa mi, že Malý je doma aj viac komunikatívny. Dokáže si rýchlejšie spomenúť, čo robili v škôlke, viac sa zveruje. Napríklad dnes: "Pani učiteľka sa nás pýtala, čo sme robili včera. Tak som povedal, že som bol u Babinky na obede. Potom sa opýtala, že či sme spolu niekam išli. Ja som povedal, že nie, lebo sme sa hrali s Dedkom v spálni..." Nuž, pani učiteľky sa dozvedia veci! Možno sú už informované aj o Dedkových spoďároch.

Konečne sa mi zdá, že náš syn pod tlakom nedostatku inej činnosti prišiel na chuť spoločenským hrám: hráme pexeso, kvarteto, či "McQueenove hry" ("Maminka, dajme si ešte jednu PARTU!" rozumej partiu). 

Milujem sledovať, ako sa malému rozširuje slovná zásoba. Občas pochytí slová, ktorých význam nie vždy pozná a snaží sa ich použiť. Najčastejšie nimi častuje svoju sestru. Tak som sa dozvedela, že je Slečna nezávislá, aktivovaná, realistická aj oficiálna...

Takže náš aktívny pobyt vo vnútri má aj svoje plusy. Dúfam, že nám dobrá nálada vydrží. Veď sychravých dní máme pred sebou určite ešte neúrekom!

O dvoch extrémoch

Mám za sebou dva extrémne dni. Každý iný a každý na opačnom póle hodnotiacej škály.

VČERA bol čierny deň. Sľubovaná zmena počasia skutočne nastala. Od rána lialo a fúkal nepríjemný vietor. Keď som išla pre Malého do škôlky, s ľútosťou som spomínala na ešte nedávne príjemné slnečné prechádzky v relatívne ľahkom oblečení. Tentoraz som Slečnu narvala do šatky a vopchala som ju pod bundu, dáždnik do ruky a išlo sa. Kým predtým sme sa cestou zo škôlky vždy ešte niekde zastavili (ihrisko, obchod), teraz sme raketovou rýchlosťou cválali domov. A to bolo posledné vzrúšo celého dňa. Vlastne, druhé vzrúšo bolo, keď som si spomenula, že som Slečne nevybrala v lekárni očkovaciu látku. Čiže deti opäť nahodiť jedno do šatky, druhé do pršiplášťa a cupi-lupi do lekárne. A potom zúfalstvo až do večera, pretože Drahý finišoval s voľačím v práci a domov prišiel neskôr ako zvyčajne. Motala som sa s deťmi po dome - jedno unudené a vymýšľajúce, druhé perpetum mobile a vymýšľajúce. Večer som bola taká zničená ako dávno nie.

DNES bol biely deň. Pod vplyvom včerajšieho desu som vyhlásila embargo na všetky povinnosti (vrátane obligátnej sobotnej návštevy u svokrovcov), boli sme DOMA a VŠETCI. Smelo môžem povedať, že som mala celý deň všetkých doma. Keď Slečna spala, hrali sme sa spoločenské hry, keď bola hore, delili sme sa spravodlivo o jej priazeň. Napriek tomu, že vonku nebolo o nič krajšie ako včera, a teda sa všetky naše aktivity sústredili len na miesto nášho bydliska, bola to paráda. Vo väčšine prípadov večer sledujem zúfalým okom vlečúce sa minúty, dnes som bola prekvapená, že je už čas, aby išli deti spať. Krása. Pohoda. Potrebovala som to už ako soľ...

Jesenná idylka

Vychutnávame si posledné záchvevy nádherného babieho leta. Trávime vonku maximum času, veď o dva dni má prísť ochladenie a dážď. Ak by sa ma niekto opýtal, aké ročné obdobie je moje obľúbené, ponúknem mu napríklad aj obrázky z dnešnej popoludňajšej prechádzky. Posúďte sami...

O zlej kamarátke

Mám jednu otravnú "kamarátku". Napriek tomu, že o jej priateľstvo nestojím a už som jej to dala aj nejeden raz najavo, stále sa vtiera. Prenasleduje ma. Vnucuje sa. Striehne na mňa vytrvalo každý deň. A vôbec. Je to môj blog, tak môžem udať aj jej pravé meno, aby vedela. Volá sa Únava.

V posledných dňoch som nejako rezignovala na odpor a nechala som ju, nech si naše kamarátstvo užije. Lenže ona je poriadna pačmaga. Keď zacíti príležitosť, privlečie so sebou aj Mrzutosť, Sebaľútosť, Netrpezlivosť a Podráždenosť. A to je už len potom párty! Mám jej už plné zuby. Veď povážte: len čo ráno rozlepím opuchnuté viečka, škerí sa mi do tváre. Cez deň mi dýcha na krk a pripomína sa mi zívaním a bolesťou hlavy. Večer triumfuje. To už mi sedí rovno v hlave a rozpráva za mňa. Ani v noci od nej nemám pokoj. Odkedy si naša Slečna zmyslela kontrolovať moju prítomnosť priebežne celú noc v hodinových intervaloch, robí mi Únava spoločnosť prakticky nepretržite. To potom už len nehybne ležím a v tlmenom svetle nočnej lampičky vnímam spoza privretých viečok jej otravnú prítomnosť. V hlave mi tupo pulzuje a celé telo nemo kričí o trochu kvalitného spánku. Únava je sebec a nedopraje mi ho. Namiesto toho si zavolá do partie Zúfalstvo, nech nám je veselšie.

Dúfam, že sa raz jej vytrvalej spoločnosti zbavím. Ak aj nie nadobro, tak aspoň upravím náš kontakt na znesiteľnú mieru. Teraz sa to nedá. Deti, domácnosť a životné tempo jej idú príliš poruke...

O zmenách

Hovorí sa, že život je zmena. A ja sa neviem rozhodnúť, či sa mi to páči alebo nie. Na jednej strane vítam také drobné oživujúce prvky v jednotvárnosti dní, ale náhle zmeny, prípadne zásadné zmeny, ktoré si vyžadujú napríklad celkovú úpravu denného režimu, to neobľubujem. Nie som proti prestavaniu nábytku (týmto pozdravujem niektorých členov môjho rodu, ktorým sa pri pomyslení na presun stola o 3cm vyhadzuje herpes), ani proti príjemným zmenám v správaní mojich detí. Naopak, znechucuje ma, ak musím dobre zavedený a funkčný systém vedenia domácnosti meniť a prispôsobovať novým okolnostiam. No, ťažký filozofický úvod mám za sebou, a teraz k veci.

Posledných niekoľko dní zaznamenávam v našom živote hneď niekoľko zmien. 

Slečna začala sama chodiť. To je samo o sebe pozitívne, ale prináša to viac driny: chodím v predklone s roztiahnutými rukami v snahe robiť dcére záchrannú sieť. Ona síce machruje, ale ešte je len ťažký začiatočník. Buď sa rozbehne a nevie zabrzdiť, alebo sa kníše na krátkych nohách ako námorník po troch litroch rumu. V oboch prípadoch ju treba ratovať, aby si neobila mozgovňu. Okrem iného vydrží bdieť aj zo tri hodiny, čo je dostatočne dlhá doba na to, aby sa moja chrbtica začala aktívne domáhať úľavy. Večer už len vzdychám a krútim sa, akoby som mala o štyridsať rokov viac. 

Ďalšou zmenou v živote našej Slečny je strach. Zvláštne, rozbehnúť sa na nespoľahlivých končatinách nemá problém, zato stačí, aby si niekto vysmrkal nos a poskočí ako gašparko. Ľaká sa ostrých zvukov: vysávača, kávovaru, motorky, kýchnutia. Ľaká sa prudkých pohybov. Rozplače sa, keď počuje plakať iné dieťa (najčastejšie vlastného brata). Nervózne mrnčí, keď musí ostať sama v ohrádke, v postieľke, v kočíku. No a s tým súvisí zmena zaspávacieho režimu. Kým predtým ju stačilo nacuckať, uložiť do postieľky a odísť, teraz žalostne bedáka. Musím byť pri nej, kým nezaspí. Stačí byť v miestnosti. Slečna občas z postieľky zdvihne hlavu a skontroluje ma, prípadne sa jej z času načas ozvem, aby vedela, že som tam a pokojne zaspí.

Zmenil sa aj Malý. Teší sa do škôlky. "Maminka, pozri, ako len kašlem: echm-echm (propagačné zakašľanie), však môžem ísť zajtra do škôlkyyyy!" Skoro som z nôh spadla. Ďalšou nepochybne príjemnou zmenou je aj to, že sa viac osmelil. Navštívili sme ihrisko, na ktorom sme neboli už dobrého pol roka. V pohode sa vydriapal na preliezku, na ktorú naposledy nechcel vyliezť ani za svet. V pohode zareval zo šmykľavky "Pozooor!" na prekážajúce deti. Pre niekoho banalita, u nás veľká vec. Ešte pred nedávnom by bol radšej mlčky zliezol, alebo by kričal: "Maminkaa, oni mi tu zavadzajúúú!" Síce mi na záver povedal, že ihrisko je super, ale bol by najradšej, keby tu okrem nás už nikto nebol (pri podobných rečiach vo mne zakaždým zahlodá červík pochybnosti, či naše dieťa predsa len nie je líznuté autizmom), ale celkovo robí v oblasti kontaktu s deťmi veľký pokrok.

Nuž, život je zmena. Zabehám si istý systém a o mesiac je už prekonaný. Ale vidieť, ako deti rastú a menia sa, je vždy príjemné.