Dni sa vlečú stereotypným tempom. Niektoré vyrušenia z každodennej šedi sú príjemné (návšteva u našich a u svokrovcov, návšteva kamarátky A. so synom), iné zas menej (rodinný nákup v hypermarkete, kde som si opäť overila, že začínam byť asi prípad pre psychiatra, a to ani nie tak kvôli mrzutej dcére a nástojčivému synovi, ale kvôli mojej panike z množstva ľudí a podnetov). Na nálade nepridá ani počasie - dážď, vietor a chlad, včera sme si večer dokonca zakúrili, lebo Slečne sa ani v troch vrstvách nechceli ohriať pidikončatiny.
Som rada, keď sa ráno zobudím s konkrétnou vidinou toho, ako idem stráviť deň. Najhoršie sú dni, keď sa nedá ísť von a my sme tu odsúdení flákať sa po dome. Nič horšie nejestvuje, ako keď sa vašej pozornosti dožadujú obe deti naraz, vonku leje ako z krhly a vy máte problém udržať viečka nezavreté. Vtedy nás zachraňuje počítač. Malý má povolené nejaké autíčkové hry a rozprávky. Dávam pozor, aby pred obrazovkou nesedel dlho, inak ma hryzie svedomie, ale ten čas, keď znudený nebehá po dome a nebrnká mi na unavenú nervovú sústavu, je na nezaplatenie.
Pozeranie rozprávok má ešte jeden efekt. Náš prvorodený potom totiž viac "mluví". Má viac obľúbených vecí na pozeranie v češtine a lepí sa to na neho. Inak je to fajn, veď ja sama spätne niekedy neviem, či som nejakú vec čítala alebo pozerala po slovensky alebo po česky, je to jedno. Ale z úst päťročného dieťaťa je to paráda. Tak napríklad šnuruje zásadne "provázkom", z plastelíny vyrába "dort", varíme si "gulášek" a nôž je "špičatý". Občas sa teší, že vraj "to som ti ale provedl legrácku, že, maminka?" Niekedy "legrácku" zamení za "rošťárnu".
Z času na čas sa mu ale stane, že z neho lezú celé napočúvané vety, väčšinou má zopár obľúbených, ktoré si opakuje bez ohľadu na to, či sú v danej situácii vhodné alebo nie. Tak napríklad jednu dobu si rád pre seba pokrikoval, že vraj "vy hlavy skopové" a mne sa točili ciferníky, keď sa ľudia obzerali. Spomínam si tiež na situáciu, keď sme sedeli pred stánkom rýchleho občerstvenia, ku ktorému sa blížil akýsi chlapík a naše dieťa sa hralo, poskakovalo, okolie si nevšímalo a zrazu nahlas spustilo: "Trouba se vrátil, trouba se vrátil!"
Dnes ma tiež prekvapil. Voľačo som mu dohovárala, on sa na mňa zamyslene pozrel a vraví: "Asi budem musieť zavolať svojmu právnikovi." No fajn.
Dúfam, že sa počasie už čoskoro umúdri a my nebudeme musieť v strede leta kúriť. Budeme môcť chodiť viac von, na vzduch a medzi iné ľudské bytosti. Inak si asi budem musieť aj ja zatelefonovať. Lenže nie právnikovi, ale psychiatrovi.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára