Kúpili sme Slečne novú cestovnú postieľku, ktorá sa dá využiť aj ako ohrádka. V obývačke máme rozloženú ešte jednu po Malom. Je to dar od príbuzných a my ju užívame v zmysle "darovanému koňovi na zuby nepozeraj", inak by som musela okomentovať výber farby, veď komu len môže zísť na um kupovať pre dieťa čiernu ohrádku?? Využitá je ale dôkladne, pretože sa v nej mechrila najprv neter, potom Malý, potom všetky deti našich známych a priateľov, ktoré sa u nás uložili k spánku a nakoniec Slečna. Tá ju tiež vôbec nešetrí: korzuje po jej obvode, ohrýza poťah a polieva ho štedro slinami. Usúdili sme teda, že na dovolenky a iné cestovné príležitosti zabezpečíme nášmu dieťaťu dôstojnejšie vybavenie. Chodiť po obchodoch nemám kedy a veď načo máme internet? Sadla som si k nemu a po niekoľkých večeroch starostlivého porovnávania som jednu objednala. Prišla bez problémov a použili sme ju zatiaľ iba raz predminulý týždeň na našej prvej dovolenke. Rozkladal a skladal ju Drahý v mojej neprítomnosti a ja si letmo pamätám len jeho hundranie na adresu poľských výrobkov, inak som tomu nevenovala pozornosť.
No a dnes som s deťmi trávila deň u našich. I rozhodla som sa vziať aj inkriminovanú postieľku. Predstava bola taká, že ju rozložíme v obývačke a Slečnu v nej budeme priebežne väzniť, aby nám nadobro ruky neodpadli od nosenia. Poobede som sa na to podujala. Rutinovane som ju vybalila a dala sa ju skladať - veď tú starú mám hravo rozloženú aj zloženú na desať sekúnd. Omyl. Dve strany mi v strede klikli podľa očakávania, ale tie druhé dve ani za svet. Mykám nimi hore-dolu, ale nič. Presne podľa scenára rozprávky "Ťahal dedko repu" sa ku mne pridávali ostatní dospelí členovia rodiny. Mykali sme bočnicami v rôznych formáciách, no bez úspechu. Rozhodla som sa teda zavolať Drahému. Dozvedela som sa, že po telefóne sa postup ťažko vysvetľuje, treba na to špeciálny chvat. Skúšali sme teda špeciálne chvaty, lež bezvýsledne. Sklamaná a naštvaná som sa rozhodla, že s touto haraburdou končím a zložím ju. Haraburda mi prešla cez rozum. Rozhodla sa trucovať a odmietla sa dať nielen rozložiť, ale aj zložiť, pačmaga. Bočnice sme síce po dlhom skúšaní duševných i fyzických síl zložili, ale scvaknúť všetky kĺby do stĺpika sa nám už nepodarilo. Mali sme obmedzený výber možností: skúšať to ďalej a zrejme rozmlátiť tú potvoru nadobro, nechať polorozložené monštrum naprostriedku obývačky a čakať na osvietenie, alebo sa zmieriť s prehrou, napchať postieľku do kufra auta v danom stave a odviezť ju domov Drahému a jeho špeciálnemu chvatu. Rozhodli sme sa pre poslednú možnosť (nech žije naše kombi!).
Keď prišiel Drahý z práce, vtisla som mu do rúk kľúče od auta a snažila som sa nevšímať si jeho uchechtávanie. Postieľku priniesol poslušne zloženú v puzdre. Nech mi odpustia všetci milovníci slovenčiny, ale na niektoré výrazy je jednoducho chudobná, preto si tu pomôžem krásnym českým spojením "tetelit se blahem". Presne to vystihuje náladu môjho Drahého. Tromfol totiž nielen prefíkanú postieľku, ale aj manželku, svokru, svokra i švagra! Je mu to přáno!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára