Už som písala, že mám radšej zimu ako leto. S Drahým sme sa zhodli, že na letných mesiacoch nám najviac prekážajú tri veci: horúčava, komáre a cyklisti na cestách. Včera večer sme riešili druhú zo spomínaných záležitostí.
Neznášam komáre. Neznášam vlastne všetok hmyz a článkonožce, dokonca ani motýle mi zblízka nepripadajú nijako čarovné. Najviac sa pobavím, keď ma niekto utešuje: "Neboj sa, veď ti to nič neurobí!" Ja viem, že väčšina tých potvor je neškodná. Môj odpor nepramení zo strachu, že by mi mohlo byť nejako ublížené. Skrátka sa mi hnusí pohľad na hmyzie telo, dlhé tenké nohy a spôsob, ako sa tieto tvory pohybujú. Komáre však majú výnimku. Okrem odpudivého vzhľadu sa pri nich vážne obávam, že mi môžu niečo urobiť.
Som totiž alergická na hmyzie bodnutie. Už to zrejme nie je pre mňa životu nebezpečné ako v detstve (hoci keby ma napadlo niekoľko sršňov, tak neviem...), ale nepríjemné to teda je. Postihnuté miesto mi sčervenie, navrie a nechutne bolí (svrbieť to začína neskôr). A ešte jedna nespravodlivosť. Kým sme nemali deti, spálňa bola zariadená tak, že posteľ stála pod oknom po dĺžke. Čiže Drahý spal bližšie k oknu ako ja. Hádajte, kto bol vždy viac doštípaný? Tie pačmagy jednoducho ignorovali Drahého spiace telo a neobťažovalo ich preletieť ponad neho, aby sa mohli nacicať MOJEJ krvi...
Odkedy máme deti, situácia sa komplikuje. Nemôžeme len tak jednoducho zažnúť uprostred noci a spustiť hon na hmyzieho pidizáškodníka. Malý spával prevažne v postieľke, dalo sa mu cez ňu prehodiť kus záclony. Keď bol starší, uchýlili sme sa niekedy aj k odpudzovaču do elektriny, hoci som pri tom nikdy nemala dobrý pocit, vzhľadom na všetky zúrivé varovania na krabičke. Lenže čo so Slečnou, ktorá spí sa mnou na posteli? Vedela som, že túto otázku budem musieť skôr či neskôr riešiť, hoci komárov je u nás tento rok v porovnaní s vlaňajším veľmi málo. No a včera bolo napokon treba rozvinúť akciu "K" (K ako komár).
Bolo pred polnocou, keď som kojila naše prebudivšie sa dieťa a zrazu cítim typickú bolesť na ľavej päte. Zlá predtucha sa potvrdila, keď mi pri uchu zaznelo nenávidené "ííííííííí". Čo teraz? Chvíľu som nad spiacou Slečnou zúrivo mávala rukami, kým som si utriedila myšlienky. Musela som vyzerať ako vyznávačka čiernej mágie v akcii. Keď som mala v hlave hotový plán, bežala som o ňom informovať Drahého. A tak sme rýchlo pristavili kočík, Slečnu sme bleskovo do neho preložili, vyložili sme ju do predsiene, v izbe sme zažali a ja som sa potichu modlila, nech tú potvoru nájdeme. Asi po minúte usilovného pátrania som svojím orlím zrakom s mínus trojkami dioptriami zočila tú ohavu sedieť na závese. Drahý sa starostlivo chystal na útok a ja som ho posmeľovala, nech nešetrí záves. Radšej operiem záves, ako naháňať tú malú beštiu celú noc a natierať škriabajúce sa batoľa Fenistilom. Dal si odo mňa poradiť a trafil. Môžem prať záves. Ale nevadí, nepriateľa sme zlikvidovali, akurát sme dúfali, že tam niekde nemá kamoša v zálohe. Nemal. Slečnu sme preložili naspäť do postele. Ani sa neprebrala.
Napriek tomu, že to bola čistá efektívna práca, dúfam, že ju nebudeme musieť opakovať často. Je len polovica júla. Minulý rok sme posledného komára zavraždili v októbri. Tak uvidíme.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára