Slávime a slávime...

Kto včera okolo desiatej večer začul riadny rachot, nemusel byť nutne svedkom skúšobného silvestrovského delobuchu. Mohol to byť pokojne aj kameň, padnuvší z môjho srdca.

Už takmer týždeň slávime. Najprv Štedrý deň u nás. Darčeky si tradične rozbaľujeme už po raňajkách a to z dvoch veľmi praktických dôvodov: a) potomstvo má o nové podnety postarané a my s ním, b) druhá darčeková pecka príde večer u Babinky a Dedka V., tak aby to deti stačili rozdýchať a my s nimi. Malý sa úprimne potešil autíčkovej počítačovej hre a Slečnu oslovila nová zubná kefka s pastou (tu vyvediem z omylu tých, ktorí zdvihli obočie nad našou sviatočnou hygienou - mal to byť darček do počtu, aby narýchlo vyvážil počet darčekov prvého potomka. A paradoxne mal najväčší úspech.) Večer sme pokračovali u našich - znova jedlo a darčeky. Deti boli také preexponované, a to aj zásluhou zvýšeného príjmu cukru, že sa cestou domov v aute chovali ako nepríčetné. Na prvý sviatok sme sa presunuli k Babke a Dedkovi D., kde v širšom rodinnom kruhu slávenie pokračovalo pomerne podobným scenárom: jedlo a darčeky. Apropo darčeky. Osobne mám dobrý pocit z toho, že sme sa výberom trafili do vkusu jednotlivcov. Ja si zas chrochtám nad prídelom literatúry.

Potom som dostala dva dni na výdych, aby som sa mohla naplno venovať klimaxu týchto dní: Drahého narodeninovej oslavy. Bol to totálny self-catering: príprava občerstvenia (dve torty vlastnej výroby, štyri druhy mäsa a dva druhy šalátov), prestieranie pre šestnásť duší, výzdoba, servírovanie, obsluha i upratanie. Snáď boli všetci spokojní. Včera som o desiatej padla polomŕtva, ale spokojná, že všetko klaplo podľa mojich predstáv a úprimne, že to máme už za sebou. Drahý mi skladal obdivné komplimenty, čo potešilo (vraj, "Nemohli by sme sa týmto živiť?") 

Silvester a Nový rok už neslávime. Predpokladám, že sa prinútime vydržať bdelí do polnoci a rýchlo sa rozídeme upokojovať deti, prebudené rachotom...

 Mlsaníčko.

 U svokrovcov.

 Stolovanie na oslave.

 Babkina torta.

 Moja jabĺčková.

Moja či Pavlova? Moja Pavlova!

Krásne sviatky!

"Lebo dieťa sa nám narodilo, syn nám je daný a kniežatstvo bude na jeho pleci a nazvú jeho meno Predivný, Radca, Silný Boh, Udatný Hrdina, Otec Večnosti, Knieža Pokoja... Lebo neposlal Boh na svet svojho Syna, aby súdil svet, ale aby bol svet zachránený skrze neho... Keď vyznávame svoje hriechy, verný je a spravodlivý, aby nám odpustil naše hriechy a očistil nás od každej neprávosti... Dobroreč, moja duša Hospodinovi a nezabudni na žiadne zo všetkých jeho dobrodení - ktorý ti odpúšťa všetky tvoje neprávosti, ktorý uzdravuje všetky tvoje nemoci, ktorý vyslobodzuje tvoj život zo zahynutia, ktorý ťa korunuje milosťou a zľutovaním, ktorý sýti tvoje ústa dobrým..."

(Biblia, Iz 9:6, J 3:17, 1J 1: 9, Žalm 103:2-5)

Tři hodinky pro Popelku

Včera poobede som sa ocitla takmer po dvoch mesiacoch sama doma. Drahý s deťmi odišli k Babke a Dedkovi D. a ja som si samotu vychutnala po svojom.

Ak si niekto myslí, že som si zapálila sviečku a za ľúbezných tónov vianočných kolied som sa s vyloženými nohami pustila do niektorej zo svojich obľúbených kníh, je na omyle. Venovala som sa tomu, čo som si pred Vianocami zámerne nechávala až na poslednú chvíľu, a to upratovaniu. Verte mi, užila som si to. Ak by mi niekto pred pár rokmi povedal, ako nádherne sa dá zrelaxovať pri umývaní okien, ako sa dá usmievať do čistej záchodovej misy a pospevovať si pri mokrom mope, asi by som dotyčného poslala do teplých krajín. No tentoraz som to skutočne prežívala práve tak.

Nie som upratovaní maniak, ani nevyznávam myšlienku, že pred Vianocami sa musí domácnosť blyšťať (s dvoma malými deťmi je toto krédo aj tak trochu sado-maso). Tentoraz som skutočne na to mala chuť (po akom čase som umývala dlážky, zrkadlá a okná, sa radšej nepriznám. Moja dobrá poriadkumilovná svokra by asi dostala srdcový záchvat).

Nuž a uprataný byt beriem skutočne s nadhľadom. Dnes ráno napríklad vykukli deti von a za nadšeného "jéééj, sneží" sa štyri opatlané dlane pricapili na čisté sklo. Slečna posiala dlážku okolo stola varenou ryžou. Malý rozmrvil po izbičke plastelínu a Slečna ju na bosých nohách vyniesla do čisto povlečených perín. Doobeda snežilo a deti si to boli užiť na terase. Predsieň sa mi od mokrých šlápot podarilo uchrániť len čiastočne. Napriek tomu považujem včerajšie tri hodiny osamelého upratovania za užitočne a hlavne príjemne strávený čas. 

Vianoce už môžu prísť. Náladu mám správne načasovanú!

Dve magické udalosti

Dnes sme si pripomenuli dve zásadné skutočnosti: koniec mayského kalendára a Drahého životné jubileum.

To, že sa tieto dve magické udalosti stretli v ten istý deň, je záležitosť pomerne pikantná. Predovšetkým to už dlhodobo bolo vďačným zdrojom mnohých vtípkov na adresu môjho dobrého muža, hlavne v tom zmysle, že s ďalším krížikom na chrbte sa svet nezrúti. Ako sa dnes ukázalo, naozaj sa nezrútil.

Rozhodne na slávnostný vstup do novej životnej dekády nebrali ohľad naše deti, ktoré sa na svojho otca vrhli hneď po príchode z práce a terorizovali ho až do večera. Slečna ho okamžite v pätnásťsekundových intervaloch začala bombardovať požiadavkou: "hoe mackou" - chcela sa s ockom ísť hrať "hore s mačkou", čiže do podkrovia s plyšovou mačacou maňuškou, čo je jej obľúbená disciplína. Hore skáče "mackou" po posteliach, váľa sa, šteklia sa a vymýšľajú blbiny. Malý sa okamžite na to pridal so svojou predstavou, a to "zahrajeme si futbal do troch gólov", čiže futbal s plyšovou loptou v hale, pričom v zápale hry mi už stihli roztrepať časť vianočnej výzdoby. Nebyť slávnostnejšieho menu, ani by sme nevedeli, že je dnes taký významný deň. 

Keď sa ocinko doplazil do kuchyne, dcéra sa ho snažila nalákať na pozeranie videa: "Oťkom!" vyhlásila nekompromisne (rozumej "s ockom"). "Môžem sa aspoň najesť?!" zničene opáčil oťko. Odpoveď prišla okamžite: "Nyje!!"

"Nič nechcem," zašepkal mi môj muž v kuchyni, "najkrajší darček dnes bude, keď tí dvaja zaspia..."

Mám ho rada!

Štrbavá sága

Malému sa odporúča mliečny chrup. Máme o zábavu postarané.

O spodné jednotky prišiel už dávnejšie. Tie horné sa mu posledné týždne kývali tak, že mu v pootvorených ústach prisámvačku povievali v smere vetra. Na výzvy, aby vytrvalému chrupu trocha mechanicky pomohol, náš zbabelec nereagoval. Ešte to tak, dobrovoľne sa kaličiť!

Predvčerom večer jeden z vykývaných bratov visel doslova na vlásku, až som sa oddala úvahe, či sa náš potomok nenachádza v ohrození života, keď riskuje, že mu počas spánku milý zub skočí do krku. 

Včera sa synček zobudil živý a zdravý. Stačilo jemné pošťuchnutie jazykom - a nebohý zub konečne opustil dutinu ústnu nadobro. Malý sa radoval. Nebolelo to, navyše okrem Santu verí aj na Zúbkovú vílu, a tak sa celkom pragmaticky potešil vidine ľahkého zisku.

"Vytiahni si aj ten druhý," nabádala som ho, "vyzeráš srandovne!"

Malý sa obzeral v zrkadle. "Hmm," zamyslel sa, "vyzerám ako Gargamel." Trafil to.

Večer starostlivo schoval kus chrupu pod vankúš. Neostávalo mi iné, len hrať jeho hu, ak som ho nechcela zarmútiť. Skoro som to prešvihla: už som ležala v posteli, keď som si spomenula, že sa mám ešte prevteliť do imaginárnej bytosti, odmeňujúcej štrbavé deti. Ráno si dieťa pod vankúšom teda našlo mincu. Po zrelej úvahe si k nadobudnutému obnosu priložil euríčko z pokladničky a cestou domov zo školy sme sa stavili v obchode. Vedel presne, čo chce i koľko to stojí. Angličák. Sám si ho nechal nablokovať a riadne - a patrične dôležito - zaplatil.

Dnes poobede sa bláznil v obývačke a skočil na sedačku tak prudko, až ústami žuchol do vankúša.

"Aha," prišiel mi ukázať do kuchyne nový zberateľský kus na dlani. Škeril sa od ucha k uchu štrbavým úsmevom, no i krvavým, pretože zubu k odchodu pomohol nárazom. Chválim ho a opatrne ho nabádam, aby si išiel vypláchnuť pusu. Spozornel. Idúc okolo zrkadla, padlo mu vyplašené oko na svoj odraz. "Nedívaj sa," varujem ho. Neskoro. 

V kúpeľni si vyplachoval ústa studenou vodou a jačal ako tur. Intenzita sa zvyšovala s každou vypľutou ružovou slinou. Slečna sa tiež rozjačala ako tur, lebo pojala podozrenie, že sa deje niečo strašného. I ja som nakoniec jačala ako tur, aby som zabránila Malému poddať sa panike ešte viac. V kuchyni na panvici jemne prihárali rybie filety a do toho všetkého mi z prehrávača neohrozene cvrlikala Tichá noc...

Nuž, máme to za sebou. Chlapček je síce zbabelý, ale konečne štrbavý!

 Úsmev včera.

Úsmev dnes.

O dobrej nálade

Naše snehové šialenstvo pokračuje. 

Malý s napätím sleduje predpovede počasia a dúfa, že to takto potrvá celú zimu. Moja vlastná obľuba snehu v kombinácii s úľavou po kiahňovom dobrodružstve má za následok, že sa mi nelení Slečnu trikrát denne obliekať do pančúch, svetra, kombinézy, šálu, čiapky a rukavíc (prvý raz ráno pri odprevádzaní Malého do školy, na obed zo školy a poobede na prechádzku). 

Slečna je tiež nadšením bez seba. Behá v snehu, odtŕha z áut cencúle a palcom mi ukazuje, kam chce ísť (palec je jediný prst, ktorý môže v palčiakoch viditeľne otrčiť želaným smerom). Akurát dnes sme mali menší problém, keď sa pred prechádzkou odmietla posadiť na šerblík a peristaltika jej zafungovala priamo na ihrisku. Plienku síce mala, ale pomaly si odvyká na ten pocit. A tak sa vždy odšuchtala tri kroky, zastala a hlásila: "Taku mám!" (Kaku mám.) Bolo umenie odtiahnuť ju domov, pretože mi každých desať sekúnd podávala toto hlásenie a zdráhala sa pritom rezkejšie vykročiť. Jej brat naopak lietal ako zjašený, váľal sa a vôbec, choval sa ako nepríčetný.

Kým poobede mi robil nervy, ráno mi vyrobil dobrú náladu. Pri raňajkách mu padlo oko na slovné spojenie "päť šarkanov" v Slečninej knižke. Vyslabikoval si to a potom sa ma logicky spýtal, prečo sa slovo "päť" píše s "a" a nie s "e". I zoznámila som ho s hláskou "ä", pretože o jej existencii pri svojom doterajšom stave gramotnosti netušil. A menovala som mu príklady: väzenie, smäd, zmätok...  "Aha," prikývol Malý, "alebo napríklad mätla..." (Drahý k tomu dodal iný tip - smäti) Za všeobecnej veselosti som uzavrela jazykové okienko.

Nuž a včera som vyrobila dobrú náladu zase ja Malému. Vletela som do izbičky ako fúria, pretože ani po troch upozorneniach nebol po príchode zo školy ešte prezlečený a váľal sa po dlážke len v slipoch, pozerám pritom na rozmetané papiere na jeho stole a zahučím ako bohyňa pomsty: "Okamžite si už obleč to, som ti tu nakreslila!" (namiesto nachystala) Dieťa sa mohlo ušúľať.

Takto si tu vzájomne robíme dobrú náladu a počasie nám ju zatiaľ robí tiež.

 Náš výtvor.

Zasnežené ihrisko.

"Do oblôčka sniežik hľadí, ej, ale sme všetci radi!"

Ráno sme sa zobudili do zasneženého dňa. Áno, aj u nás je skutočný nefalšovaný prírodný sneh! A dokonca sa udržal celý deň. Navyše podľa predpovede počasia sa možno udrží aj týždeň. Na našich súradniciach je to teda výnimočný zážitok.

Deti boli ako utrhnuté z reťaze. Do školy sme Malého odprevádzali prvý raz po chorobe bez kočára. Potomstvo sa tešilo - skákalo, dupalo, a metalo sneh na všetky svetové strany. Bolo to príma. Ledva som dostala Slečnu do chalupy.

Druhá pozitívna správa dnešného dňa - Slečna má za sebou kontrolu u pediatry, ktorá hodnotila jej stav ako uspokojivý. Až na zatekajúce sople, na ktoré sme vyfasovali kvapky. Popri tej hrôze, čo máme za sebou to je len kozmetický nedostatok. V čakárni síce naše fľakaté dievčatko budilo nedôveru (jedna mamička si ju s odporom prezerala a potom sa ma nesúhlasne opýtala: "To má virózu?" Opýtala sa to dva razy s takým výrazom, až som mala chuť povedať, že má svrab v počiatočnom štádiu. Ovládla som sa však a len som znechutene zavrtela hlavou. Mladá pani na to zahlásila: "No tak prepáčte," a to takým tónom, akoby hovorila "no len sa nepokakaj"), ale ani to mi nedokázalo pokaziť náladu. Z ordinácie som vyšla, ako keby mi niekto zhodil z pliec batoh. Ako keby som dnešným dňom urobila hrubú čiaru za tými príšernými štyrmi týždňami. Samozrejme je možné, že Malý ešte do Vianoc donesie zo školy nejaký vírusík, ale keby sme aj hneď papali cez sviatky antibiotiká, mám pocit, že popri tom, čo máme za sebou, už bude čokoľvek úplná brnkačka. Zbohom kiahne!

Poobede som deti naobliekala a vyšli sme na ulicu poometať napadavší sneh z chodníka. Potom sme sa presunuli na terasu, kde snehový ošiaľ pokračoval. Ani po pol hodine som nedokázala nahnať ružolícich potomkov dovnútra. Vychutnávala som si to. Sme oficiálne zdraví. Vonku je sneh. A my si ho môžme užívať, hoci ešte radšej opatrne!

Ak to takto bude pokračovať, tuším ten deficit dobrej nálady pred sviatkami možno ešte doženiem.

 Škôlka a park z terasy.

 Univerzálne náradíčko: do piesku i do snehu.

 Sneh! Sneh! Sneh!