Séria 2, epizóda 1

A sme zase tam, kde sme boli. Slečna má kiahne.

Aj sa to dalo čakať, pretože sa tu s chorým bratom dva týždne mechrili na jednom mieste a nevyhli sa tomu, aby nefuneli jeden druhému do tváre. Slečna si vybrala štandardnú inkubačnú dobu: presne dva týždne od prvých príznakov svojho staršieho súrodenca.

Prišla som na to pomerne náhodou. Včera sme boli u našich a ja som chcela svoju dcéru predviesť so sponkami v pidivlasoch. I rozhrnula som jej vlasový porast nad ľavým uchom, odkiaľ sa na mňa zlomyseľne škerila dobre známa vyrážka. Dieťa šlo okamžite donaha. Až na dve nejednoznačné ružové ďubky sme nič podozrivého neobjavili. A tak som až do večera žila v neistote.

Dnes však už bolo nad slnko jasnejšie, že som mala podozrenie právom. Červené ďubky sa začali množiť geometrickým radom. Síce malé, ale aj to sa ráta. Slečna naberá tú správnu kiahňovú fazónu. 

Ak by som mala popísať svoje pocity, nejako sa neviem dohodnúť sama so sebou, čo vlastne prežívam.

Tak napríklad úľavu: štrnásť dní som žila podvedome v napätí, kedy to príde a či to vôbec príde. Už je to jasné. Potom je tu akási odovzdaná spokojnosť: aspoň to bude mať dieťa za sebou, bude pokoj, keď bude staršia. Ďalej strach: šesťročnému vysvetlím, že sa nemá škriabať, ale čo s dvojročným prckom? Čo keď to bude mať dramatickejší priebeh? Horúčka, nepokoj, svrbenie, pľuzgiere v ústach, pľuzgiere na háklivým miestach... No a v neposlednom rade ma chytá zúfalstvo: ďalšie týždne zavretá doma s chorým dieťaťom. Už si pripadám ako čínsky disident v domácom väzení. Ani som nepostrehla, ako prešiel november. Pamätám si relatívne krásne teplé októbrové počasie a to už akože idú Vianoce?? 

Tak nič. Karanténa, druhá séria. Že my budeme mať bohaté spomienky na detský vek našich potomkov, to je viac ako isté!

Nebolo o čom

Vraj koniec karantény.

Ak uvažujem o posledných pár dňoch, schádzajú mi na um slová ako delírium, nočná mora, masaker, psycho, atď... Ponorka v predposlednom štádiu.

Liezli sme si všetci na nervy a liezlo nám všetko na nervy. Deti nevedeli, čo so sebou a ja som prevažnou mierou nevedela, čo s deťmi. Provokovali sa. Jačali. Bili sa. Bezcieľne blúdili bytom a vymýšľali blbosti. A ja som mala pocit, že toto už nikdy neskončí. S Malým som si ešte netrúfla na prechádzky a ak áno, tak len na veľmi zostručnenú verziu toho, čo absolvujeme zvyčajne. Jediné pozitívum bolo to, ako sa nám pred očami dieťa zase menilo na zdravého jedinca. Zohavený výzor spred týždňa je už minulosťou.

Dnes sme sa preto vybrali na kontrolu, aby sme náš uspokojivý zdravotný stav mali potvrdený aj úradne. Stalo sa. Vraj dobré, len do konca týždňa mimo kolektívu. Na prechádzky môžeme. Hurá! Slečna vyfasovala Pamykon na neutíchajúcu nádchu. Dýchanie má čisté. Hurá!

A do tretice hurá: dnešným dňom sme sa zrejme bezbolestne dostali do bezplienkovej zóny. Už včera večer som začala mať vo veci jasno, keď som polhodinu pred kúpaním nechala Slečnu behať po byte s holým pozadím a každé dve minúty som ju otravovala otázkou, či jej netreba. Krútila hlavou, že nie. A tu zrazu sa zastavila počas skákania na trampolíne, zliezla dole, sadla si na šerbel, urobila, čo bolo treba, zdvihla sa a pokračovala v hre. Nuž, dnes ráno som to odskúšala zas s rovnakým výsledkom. A tak som plienku zrušila. Dostala funglové spoďáry (nástojila na tom, že sú to "sipki" - slipky) a cca každú hodinu som ju úspešne posadila na ružový trón. Darilo sa nám celý deň, až na cvrknutie pred kúpaním. 

Ak by to malo takto byť natrvalo, som spokojná. Aspoň v našom prípade sa oplatilo čakať do dvoch rokov a nemučiť deti skôr. Pevne dúfam, že som to teraz nezakríkla a že moje ďalšie príspevky sa nebudú točiť okolo odstraňovania exkrementov z podlahy a prania pomočených teplákov...

    

Fantázia dvojročnej

Karanténa, deň šiesty.

Už nám pekne doma haraší. Malý je zjavne z najhoršieho vonku po každej stránke a kvalitne sa nudí. Slečna mu sekunduje. So sviečkami pod malým nosom terorizuje celú rodinu. Lenže nie je jediná sopľavá. Od včera mám nádchu aj ja a to takú, že veľmi. Nič sa však nedá robiť. Musím fungovať a podávať výkony.

Napríklad dnes doobeda som sa ocitla v situácii, že som v dvojminútových intervaloch lietala medzi kuchyňou (varila som obed), izbičkou (Malý si písal úlohu) a obývačkou (Slečna pozerala videá a každé dve minúty sa domáhala: "Mamiii! Toto daj! Oké!) 

Po zbytok dňa som bola za animátorku. Pre obe deti. Zistila som pritom, že náš dvojročný výlupok má bohatú fantáziu a dá sa s ním už pomerne dobre hrať na "akože". Vzali sme bábu, okúpali sme ju, osušili, nakvapkali sme jej kvapky do nosa a dali sme ju spať. Ráno sa bába akože zobudila, posadila som ju a pýtam sa: "Čo budeš, bába raňajkovať? Urobíme ti chlebíček?" Slečna nato rezolútne schmatla bábu za hlavu a pokrútila ňou z boka na bok: "Nyje!" Pokračujem teda: "A čo budeš teda papať?" Odpoveď bola jasná: "Cikiki. Okut." (Cukríky, jogurt. Myslí sa tým jogurt s cukríkmi pod viečkom.) 

Po akože raňajkách som Slečne navrhla, aby vzala bábu na návštevu k Babinke. Než som stačila vymyslieť, čo bude akože auto, Slečna to vyriešila. Práskla bábu do šerbla a tlačila ju po izbe. Brrm, brrm! Požičala som teda dieťaťu naozajstné kľúče od našich aj s magnetickým kľúčom. Slečna bola očarená. S plnou vážnosťou vytiahla bábu z akože auta, pritlačila kľúč o dvere skrine a s kamennou tvárou čakala. Otvorila som dvere na skrini akože výťah. Bzzz, dvere sa zavreli a Slečna s neprítomným pohľadom išla imaginárnym výťahom hore. Tam sa jej tvárička rozžiarila: "Hopa, hopa!" U našich má dovolené skákať na posteli. Neostávalo mi iné, len v rámci hry jej to povoliť aj doma. Vyliezla na válendu a spolu s bábou skákali odušu. Potom išla akože domov.

"Mala by si ísť nakúpiť," pokúšam sa Slečnu udržať v tempe. Úspešne. Švác! Bába letí do kúta (fascinuje ma, ako dokáže prejavovať pozornosť a náklonnosť nejakej hračke, aby ju v nasledujúcom okamihu bez záujmu pustila z rúk). Slečna sama nastupuje do šerblového auta a šúcha sa po izbe: brrm, brm! Zaparkuje a berie si svoj bábäcí kočár ako vozík. Naloží si do neho akože nákup: vraj rožtek, "okut" a "cikiki". V tejto fáze sa k nám pridal aj Malý, ktorý sa ochotne podujal na úlohu pokladníka. Slečna vykladá akože tovar na trampolínu a Malý blokuje: píp, píp, píp! Neviem, kam to išla moja dcéra nakupovať, ale podľa pokladníka má za rožok, jogurt a cukríky zaplatiť dvadsaťdeväť eur. Ani Slečne sa to zjavne nepozdáva, lebo zhrabne nákup, zamáva "pápá" a zdrhá preč. To už pokladník vypadol spoza pokladne a váľa sa od rehotu na zemi...

Vyzerá to tak, že sa naša Slečna pomaly dostáva do fázy, že sa budeme môcť aj zmysluplne hrať. 

Zotavujeme sa a oslavujeme

Karanténa, deň piaty.

Slečna statočne soplí a Malý konečne začína vyzerať ako človek. Červené ďubky zatrúbili na ústup a zmršťujú sa, pačmagy. 

Dieťa sa dnes zotavovalo v starostlivosti Babinky a Dedka, čo som využila na poobednú trištvrtehodinovú prechádzku so Slečnou. Počasie nám veľmi neprialo, ale navliekla som druhorodenú do impregnovaného mundúru a išlo sa, mrholenie-nemrholenie. Nemôže byť, chúďa, tri týždne rukojemníkom svojho bodkovaného brata. Zvlášť ak sa dá očakávať, že potom obodkavie aj ona a konečne bude mať dôvod na to, aby ďalších pár týždňov zotrvala v karanténe ona.

Včera sme v úzkom kruhu oslávili Slečnine narodeniny. Pôvodne sme mali v pláne pozvať aj Prababi, ale vzhľadom na jej vek (88 rokov) sme si netrúfali nakaziť ju kiahňami, prípadne pásovým oparom. A tak prišli Babinka s Dedkom V. a Ujo J. Svokra ešte deň predtým z vlastnej iniciatívy upiekla pre Slečnu tortu a ja som tiež učinila pekárenský pokus, ktorý bol na moju spokojnosť priaznivo ocenený. Slečna sa tešila z vecných darov. Posedeli sme si hodinku a v pokoji sme sa rozišli. Fotky detí budú čarovné - Malý s nezabudnuteľným koloritom.

Aspoň budeme mať na čo spomínať.

 Torta od Babky.

 Moja torta. Skýtala síce menší estetický zážitok, ale bola tiež chutná.

 Nové prírastky do rodiny aj s výbavou.

Pozdrav zo zahraničia - ďakujeme do Nemecka!

Mutant hľadá poklad

Karanténa, deň tretí.

Príliv nových vyrážok vrcholil včera. Náš prvorodený dnes vyzeral ako mutant lienky sedembodkovej. Pupáky má všade: na tvári, vo vlasoch, na rukách, na nohách i tam, kde to ani nenapíšem, aby sa necítil trápne. Teplotu nemá, drží sa statočne, neškriabe sa a nesťažuje sa. Ale má dosť. Tvár ma bledú ako papier, pod očami tmavé kruhy a na tých kruhoch vyrážky. Úbožiak.

Aby som mu spestrila deň a zároveň ho prinútila k plneniu školských povinností, vyrobila som mu dnes hľadanie pokladu po dome spojené s plnením úloh. V rôznych miestnostiach mal poschovávané papieriky s úlohou serióznou (dopísať dva riadky z písanky, prečítať jednu stranu zo šlabikára, spomenúť si na päť anglických slovíčok), či menej serióznou (zahrať sa s maminkou McQueenovu dráhu či domino - kto prehrá, musí urobiť smiešny ksicht a povedať "som ťulpas") a inštrukciou k nájdeniu ďalšieho papierika. 

Malý sa hral, písal a vôbec spolupracoval ako divý. Pokladom bola čokoládová figúrka ukrytá v špajzi. Sľúbila som mu, že zajtra to dáme zas.  

Nuž čo, spojíme príjemné s užitočným. Príprava nie je taká náročná a vlastne aj ja som sa dobre bavila. Napríklad vtedy, keď mal Malý vymenovať desať slov na písmeno H a začal: Honda, Hyundai, Humanic... (čítaj s "c" na konci). Alebo keď mal vo finále vylúštiť, kde sa ukrýva poklad. Prikladám dokumentáciu:

Pravopis na umretie.

Správy z karantény

Karanténa, deň prvý. 

Slečna spala bez teploty, Malý sa zobudil ako po nálete megaroja komárov: červené ďubky mu vyrašili a v priebehu dňa veselo rašili na tvári, vo vlasoch, za ušami, na krku a na rukách. Len na tvári sme narátali devätnásť kusov. Zatiaľ bez teploty, akurát k večeru sa už začal ošívať. Natierali sme Tanno-Hemal lotiom.

Slečna bola viac unavená ako zvyčajne a odkväcla hneď po obede. Spala dve a pol hodiny a zobudila sa s teplotou. Som v rozpakoch. Je možné, že u nej ide o a) začínajúce kiahne, b) virózu alebo angínu (občas si s plačom vrazí prst do pusy a vtedy nechce ani nič jesť), c) na svetlo sveta sa derúce posledné stoličky (sliní ako Pavlovov pes). Bolo by dobré, keby som zajtra mohla nejakú možnosť vylúčiť, lebo je piatok a behať cez víkend po pohotovosti je to posledné, po čom momentálne túžim.

A dnes mala narodeniny. Upiekla som ovocnú tortu, do ktorej som zabodla dve sviečky a deti ich s chuťou na striedačku sfukovali. Oflusaný dezert sme zjedli tak či tak. Narodeninový dar vo forme DVD s obľúbenými pesničkami sa nám dnes veľmi hodil: DVD išlo takmer nonstop a ak si niekto začne spievať Ťuki-ťuki alebo Ja som vám veľký pán, červený som tulipán, tak si u mňa koleduje o ublíženie na zdraví. 

Samozrejme sme boli celý deň doma a mne k večeru už začalo šklbať ľavým kútikom oka. Doobeda som sa v zúfalstve uchýlila k akejsi primitívnej forme tvorivej dielne a primäla som potomkov ozdobovať vyrezané obrazce z polystyrénu. Kupodivu mal tento pomerne zúfalý nápad dosť veľký úspech a deti vydržali tvoriť vyše pol hodiny. Biele guličky boli všade, a tak som musela na záver vytiahnuť ešte aj vysávač, ale stálo to za to.

Suma sumárum, vyčerpávajúci deň: nuda v kombinácii s napätím o zdravie pokračovateľov rodu.

 Malého slniečko.

 Slečnin ježko (s ihlicou v oku).

 Dvojročné ručičky v akcii.

O náhlej zmene témy

Ešte ráno som si myslela, že dnešný príspevok bude o tom, ako si ma Malého vychovávateľka v škole zjavne pomýlila s jedným z jej zverencov a sfúkla ma ako malé decko za niečo, v čom som bola vlastne nevinne a ja som taký blbec, že v podobných situáciách (ktoré ale nebývajú často) zabúdam, že už mám pomaly štyri krížiky na chrbte a nedokážem si ani len vyprosiť arogantný tón.

Nuž ale po príchode Malého zo vzdelávacieho zariadenia bolo jasné, že dnešná téma bude mať zmenu: máme totiž kiahne! 

Viselo to nad nami od začiatku týždňa ako Damoklov meč, pretože počet detí v triede dramaticky klesal, až sa dnes ustálil na čísle sedem, vrátane nášho prvorodeného, ktorý ešte kiahne nemal, a tak bolo iba otázkou času, kedy podľahne všeobecnej epidémii. No a dnes poobede som mu kázala vyzliecť sa na rutinnú prehliadku, aby som mu na chrbte a na hrudníku narátala zo desať zlovestných vyrážok. Teplotu zatiaľ našťastie nemá, pupákov do večera nepribudlo, akurát bol unavený a bledý. Uvidíme - možno to takto aj ostane, ale skôr je pravdepodobné, že v priebehu pár dní nadobudne jeho pleť bodkovaný kolorit.

Najviac ma trápil fakt, že inkubačná doba je podľa určitých zdrojov aj tri týždne, a tak je celkom možné, že sa tu budem ešte dlho plácať s jedným chorým dieťaťom v karanténe a s jedným naoko zdravým a že to druhé ľahne (a že ľahne, to je isté) až potom, keď to prvé vyzdravie a ja to tu celé môžem absolvovať znova a sviatky strávim na psychiatrii. Veľmi by mi bodlo, keby boli rapaví súčasne. 

Zdá sa, že v tomto bode bolo moje želanie vyslyšané, keďže Slečna dnes večer išla za veľkého revu spať s horúčkou. A zajtra má narodeniny...

Naše deti majú nevšednú záľubu závažne ochorieť na svoj sviatok: Malý oslavoval prvé narodeniny s črevnou virózou a druhé so zápalom pľúc. Slečna si na prvé narodeniny dopriala šarlachovú angínu a vyzerá to tak, že svoje druhé výročie narodenia spestrí kiahňami. To budú parádne fotky!