utorok 30. októbra 2012

Zamurovaní zaživa

Včera ráno sme sa potešili jemným snehovým popraškom, ktorý však bol behom pár hodín fuč.
Malý sa mu ráno nesmierne potešil. Drahý ho načapal, ako s rukou vystrčenou z okna meria vonkajšiu teplotu naším digitálnym teplomerom, pretože veľmi chcel, aby mrzlo. Nuž, bol sklamaný, že sa prvý sniežik tak rýchlo roztopil, ale aspoň si ho troška užil cestou do školy. Zhŕňal sivobiely poprašok z karosérií áut a vnucoval ho svojej sestre, ktorá sa ho nedôverčivo dotkla končekom prsta a znechutene vyhlásila: "Sebejé!" (studené) Sneh sa tým pred ňou totálne blamoval, a tak ho prestala brať na vedomie.
Podarilo sa mi aspoň zachytiť tento prchavý okamih foťákom. Pritom som si veľmi bolestne uvedomovala inú vec - totiž, ako sa nám dramaticky za posledné týždne zmenil výhľad z okien. Už nevidíme prakticky nič. Stavba vedľa nás hrozivo rastie a rastie. Už nás obrala o slnečné lúče. Teraz nám zhltla aj posledný kontakt s okolím. Nech vykukneme z ktoréhokoľvek okna, vidíme akurát múry... Ako stavba postupovala a ja som videla čoraz menej a menej, mala som pocit, ako by ma zaživa zamurovávali. Stále sa s tým neviem vysporiadať.
Vôbec nemáme predstavu, ako bude vyzerať finálna podoba susedného súkromného zdravotného centra, ale pohľad na ňu neteší už teraz. Mimochodom, podľa pôvodných plánov mali byť na našu kuchynskú stranu orientované zubárske ordinácie. To je parádna prestava: v lete varím, okná otvorené a z okna oproti ide vŕtačka, prípade neľudské výkriky... Našťastie to vraj bude inak. No, len aby!
 Včerajší pidisniežik a barabizňa oproti.
 Pohľad z toho istého okna vo februári tohto roku... Fňuk!

nedeľa 28. októbra 2012

Doma je nuda

Mechríme sa celý víkend v jednom byte. Vonku je nevľúdna zima a ja si liečim choré pajšle.
Včera sa Drahý veľmi snažil. Doobeda bol aj s deťmi na nákupe. Poobede sa s nimi vybral ku svokrovcom. Mohla som si teda chvíľu pováľať šunky a od srdca pokašľať bez toho, aby som svojím ohlušujúcim chrchľaním znepríjemňovala život ostatným členom domácnosti. 
Dnes sme boli doma celý deň. Deti už javili jasné príznaky NUDY, umocnenej aj pridanou hodinou (menil sa čas). Napriek tomu som bola potešená, ako dokážu spolupracovať: hrali sa a naháňali po byte, Malý sa nechal svojou sestrou akože chytiť a tá ho za srdečného rehotu zvalila na zem. 
Avšak aj pri ich "spolupráci" bolo niekedy jasne vidieť rozdielnosť ich pováh. Napríklad v situácii, keď si Slečna pozerala svoje videá na PC. Malý sa najprv z diaľky prizeral, potom podišiel bližšie a nenápadne sa snažil využiť prevahu staršieho a svoju sestru zmanipulovať:
"Pozri, jéééj, dáme si toto video o autíčku, dobre? To bude zaujímavé!"
Lenže naša Slečna má vždy veľmi jasnú predstavu o tom, čo chce a čo nie a nedá sa opiť rožkom. Aj v tomto prípade za rozčúleného "nyje, nyje!!" odstrkala brata od stola. Stále sa neviem rozhodnúť, či sa mám tejto jej vlastnosti tešiť, alebo skôr obávať...
Druhá vec, ktorá ma zaujala tento víkend bol fakt, že aj deti radi jedia z nudy. Malému som už zatrhla zamyslené postávania pred otvorenou chladničkou. Slečna sa tiež neodhodí od žiadnej príležitosti vopchať si sústo do malej pusy. Ktokoľvek začne jesť čokoľvek, okamžite je nastúpená a domáha sa: "Ty! Ty!" (Akože aj ona chce.) Je schopná tlačiť nonstop, keby sme jej to dovolili. Občas od zúfalstva príde do kuchyne, stane si na špičky, chytí sa rukami okraja linky, prosebne púli oči na skrinku so sladkosťami a vzdychá: "Eden! Eden!" ("Jeden, rozumej cukrík, jeden!")
Svojím apetítom by naša druhorodená určite nepotešila Slobodu zvierat. Keď jej Babka predložila kus kačaciny, namiesto zármutku nadšene vykrikovala: "Tackaaaa!" ("Kačka!") A keď som v piatok piekla kuracie stehná, natešene otrčila ukazovák: "Tacka!"
"Nie, zlatko, to je kuriatko," vyvádzam ju z omylu. Malý mäsožravec sa k stehnu blažene otočil a vydýchol: "Pííí, pííí!"
Doma je nuda, to je isté. Bojujeme s ňou, ako len vieme.

štvrtok 25. októbra 2012

A zas je všetko inak

Som chorá. Zase. A zase je pred nami ďalší víkend, čo nevyšiel. Pán Murphy už dostane na držku...
Aj keď sa z posledného príspevku mohlo zdať, že som v pohode, nebolo to celkom tak. Včera som sa už znova cítila ako zbitý pes po zrážke s kamiónom. Navyše ma začalo škriabať v krku a začala som pokašliavať.
I vypravila som sa dnes k svojmu lekárovi, aby na mňa mrkol odborným okom. Záver: vraj nález na ľavej strane pľúc. Dostala som antibiotiká s poučením, že si mám nasadiť kľudový režim a chorobu v teple vyležať. Veľmi ma tým pobavil. To ako keby mi odporučil výlet na Mars. O týždeň na kontrolu. Ak sa stav nezlepší, začne ma vláčiť po RTG. 
Nuž, dúfam, že sa mi stav zlepší. Aj bez kľudového režimu v teple. A že nám túto jeseň vyjdú aj aspoň nejaké tie víkendové plány (už ich veľa nie je)...

utorok 23. októbra 2012

Už je dobre a ešte slony

Minulý víkend sa u mňa niesol v znamení zrážania teploty a bolenia hlavy.
Ani si nepamätám, kedy ma naposledy skolila takáto viróza. Hmm, a to práve MŇA, čo tak mohutne pestujem spoločenský život, každý deň sa vyvážam MHD, kde na seba nechávam funieť päťdesiat bacilonosičov a voľné chvíle trávim v obchodných centrách, kde klimatizácia víri miliardy vírusov!!!
Nechápem, kde som JA mohla ochorieť, ale stalo sa.
Ležala som ako mŕtvola a bála som sa pohnúť, aby mi od trupu neodpadli končatiny, čo ma tak boleli všetky kĺby a šľachy. Drahý statočne suploval moju prítomnosť, dokonca si včera vzal dovolenku, lebo som ešte nebola plne prevádzkyschopná. Dnes som sa už musela tváriť, že som zdravá. Teplotu som už nemala a necítila som sa zle, akurát som sa rýchlo unavila a k večeru som už skutočne ledva vliekla nohy za sebou a boľavú hlavu nad sebou.
Poobede som vzala deti von k jazeru. Bolo krásne slnečno, hoci citeľne chladnejšie. Ľutujem veľmi, že som si nevzala foťák, voda a farebné stromy, no nádhera! 
A tu zrazu, ako sa prechádzame okolo vodnej plochy, nakŕmiac desať kačíc a asi dvesto čajok tromi krajcami chleba, zdvihnem hlavu a čo nevidím? V diaľke na druhej strane cesty sa za plotom pasú tri slony... Nie, nebola to halucinácia z horúčky, ani delírium tremens. Chvíľu som síce pochybovala o vlastnom zdravom rozume a aj mi napadlo, či oná viróza nezbaštila aj nejaké mozgové bunky, ale keď Malý nadšene otrčil ukazovák, že :"Jééj, slony!", pochopila som, že vidíme to isté. Na inkriminovanom mieste sa rozkladal cirkus (tam zvyčajne aj býva) a tento mal nejaký väčší zverinec. A tak sme dnes pozorovali domáce vodné vtáctvo i kŕmiace sa slony. Nabudúce si určite vezmem foťák. Veď čo ak zdvihnem hlavu od kačíc ... a tam mamut?

piatok 19. októbra 2012

Plazím sa

Som chorá. Víkendové plány sú v háji.
Už včera večer som sa začala cítiť biedne. Bolel ma celý človek a bolo mi nezvyčajne zima. Zaľahla som s našimi dvoma kuratami v nádeji, že ak zmiernim spánkový deficit, bude mi lepšie. Figu.
Dnes to bolo rovnaké. Aby som mohla ako-tak fungovať, posilňovala som sa Panadolom. Poobede ma už začala chytať mierna panika. Nie som padavka a obvykle sa pri akomkoľvek fyzickom diskomforte snažím tváriť, že nič. Teraz však som mala problém vstať a odtackať sa vycikať. Momentálne mi svieti na teplomeri 38,08 a mňa bolia kĺby tak, že mi občas vyhŕknu slzy.
Nuž, slzy mi veru vyhŕkli aj tak. Mám totiž pocit, že síl sa nám dostáva akurát na každý deň, aby sme mohli v pohode ustáť normálny režim. Ako budeme fungovať v krízovom režime, keď mne väčšinu síl zhltne viróza a Drahému dve besné deti, nevedno. Navyše mám strach, aby neochoreli krpatí. Prosím, prosím, nech ostanú deti zdravé!
Ozvem sa, keď budem mať menej horúčnatú a depresívnu náladu.

utorok 16. októbra 2012

Deň, čo má aspoň 36 hodín

Dnešný deň nemá konca-kraja.
Už ráno dávalo tušiť, že to nebude jednoduché. Zobudili sme sa o polhodinu neskôr ako zvyčajne, do tmy a hustého lejaka. Mňa okrem iného pekelne bolela udretá noha (včera mi na ňu padla Malého kolobežka a tyčou ma bolestivo švacla po pravom predkolení. Na postihnutom mieste mi ihneď navrela modrá štipľavá bublina) a ani za svet som nedokázala nájsť pláštenku na kočík. Drahý teda volal do práce, že príde neskôr, a tak nebolo treba do dažďa trepať ešte aj Slečnu.
Lenže keď sme napokon doma osameli, začal sa maratón. Vychádzka neprichádzala do úvahy. A tak sme sa hrali a hrali a hrali... Ešte dopoludnia to vyzeralo, že fajn. Poobede už toho začala mať Slečna po krk a ja tak isto. Navyše nám robil spoločnosť jej brat, ktorý dnes tiež neprispieval k dobrej nálade. O piatej ma začalo chytať zúfalstvo. O siedmej to bola už agónia, a to aj napriek tomu, že sa Drahý po príchode z práce snažil zachraňovať situáciu. Dokonca keď okolo pol šiestej úporný lejak ustúpil na úroveň dažďa, nahodila som Slečnu do nepremokavého odevu, v ktorom vyzerala ako príslušník Horskej záchrannej služby, na malé nohy som jej vrazila gumáky a vybrali sme sa aspoň do blízkeho obchodu. Ale čo je takéto štvrťhodinové vybehnutie z domu oproti zvyčajným dvom hodinám na ihrisku? 
Nuž, som rada, že potomstvo už spí. Pár takýchto dní za sebou a začnem sa zajakávať a v noci pomočovať...
Pripájam ukážky toho, čím sme sa dnes bavili. A to som zďaleka nezdokumentovala všetko!
 Momentálna top hračka. Gumové zvery (nielen) do vody. Zľava: "tyjeň", "baža", "tacka"...
 Čítame.
 Skladáme.
 Plníme smetiarske auto panáčikmi a následne ich vysypeme.
 Znova skladáme.
 A zase skladáme.
 Trampolína je požehnaním.
 Hráme "akej" a dávame "dóv".
Pesničky na PC sú záchrana.
 Púšťame bábikám pesničky na "akože" počítači, kŕmime ich a kúpeme.
 Kreslíme...

pondelok 15. októbra 2012

Prečo dávam očkovať

Za posledné dni vo mne dozreli všetky argumenty, takže je čas nejako ich zrozumiteľne sformulovať.
Pri Malom som očkovanie neriešila. Dostal všetky vakcíny načas a bez komplikácií. Slečne po prvom očkovaní (TBC) dvakrát otvárali zhnisané ramienko, a tak som sa o túto tematiku začala zaujímať viac. Čo som sa dozvedela, ma veľmi nepotešilo. Až vtedy som totiž zistila, aká hystéria sa deje okolo povinného očkovania. V istej diskusii som dokonca čítala vyjadrenie, že by dotyčná diskutujúca dala zavrieť všetky pseudomatky, ktoré ešte stále nechávajú takto ukrutne ubližovať vlastným deťom... Po zrelej úvahe a preštudovaní všetkého dostupného z oboch strán som dospela k nasledovnému:
1. Svoje deti dám očkovať už len kvôli takýmto sfanatizovaným osobám (a nie je ich málo), vďaka ktorým nie je vylúčené, že tu o nejaký čas znova neprepukne epidémia nebezpečných chorôb. Kto má pocit, že ide o zopár vyrážok a zvýšenú teplotu, nech sa oboznámi s tým, ako sa zomiera na záškrt.
2. "Veď sú to len vyrážky." Nuž, v detstve možno rubeola a osýpky majú ľahší priebeh. No kto komu zaručí, že tieto choroby dostanú nezaočkovaní jedinci ako deti? Je známe, že priebeh týchto ochorení v dospelosti je oveľa ťažší, s oveľa väčším rizikom iných komplikácií. Napríklad osýpky u chlapcov v postpubertálnom veku môžu zapríčiniť neplodnosť, a to nehovorím o riziku nákazy u tehotných žien, kde každá z týchto chorôb môže mať fatálne následky. Nuž, svoje deti chcem toho ušetriť.
3. "Očkovanie spôsobuje autizmus, či cukrovku." Nebudem sa tu oháňať dôkazmi, kto aké výsledky sfalšoval. Ide o to, že očkovanie, podľa toho, ako to chápem (nielen) ja, môže snáď tieto stavy spustiť, nie vyvolať. Musí ísť teda o dieťa s genetickou predispozíciou, kde atak na imunitný systém v podobe očkovania môže byť potenciálnym spúšťačom (rovnako však ako ním môže byť povedzme silnejšia angína). 
4. "S očkovaním treba počkať a nezaťažovať taký malý organizmus." Akokoľvek čudne to znie, batoľatá majú odolnejší imunitný systém ako staršie deti a dospelí. Veď či neboli takmer všetky deti zdravé ako repy, než prišli do kolektívu? To potom ich treba očkovať, keď ich imunite dáva zabrať takmer každý týždeň nejaký iný infekt, keď vybrali toľko antibiotík a keď vysoké percento z nich chodí k imunológovi?
5. "Očkovanie je len biznis." Niektorí idú ešte ďalej a dôverujú konšpiračnej teórii, podľa ktorej sú nebezpečné vakcíny cieleným nástrojom na depopuláciu. Lenže aj to je na hlavu. Nie je skôr pravdepodobnejšia teória, podľa ktorej sa svetom zrazu začne šíriť davová hystéria okolo očkovania, aby sa umelo vyvolal návrat rozsiahlych epidémií (ako sa to lokálne už deje napr. vo Francúzsku a Veľkej Británii), ktoré v konečnom dôsledku zlikvidujú naraz oveľa väčšie percento populácie? Apropo, vakcíny. Keby tak rozhorčené matky vedeli, akým hnusom boli v detstve očkované ony, možno by sa v hneve obrátili na vlastných rodičov. V minulosti sa očkovalo živými vakcínami, kde reakciou mohlo byť aj ochorenie samotné - napríklad obrna. 
Suma sumárum, ak je dieťa zdravé, nereaguje neštandardne na akúkoľvek záťaž imunitného systému (febrilné kŕče pri horúčke, napríklad), ak netrpí na iný postih alebo ochorenie, s ktorým sa ich organizmus vyrovnáva, ak nie je predčasne narodené, či nie je u neho známa genetická záťaž, nie je dôvod, aby sa matky vyhýbali očkovaniu. 
Slečnu som nechala pred týždňom a pol zaočkovať onou povinnou inkriminovanou MMR vakcínou. Nadávala som si, že okolo toho toľko viem, lebo som sa napriek všetkému bála. Nevedieť je niekedy lepšie. Lenže som bola presvedčená, že robím pre ňu podľa uváženia to najlepšie. Reakcia zatiaľ žiadna, ak nerátam prvé dva dni zväčšenej únavy a mrzutosti. 
Viem, že aj ženy, ktoré nedávajú deti očkovať, sú presvedčené, že robia pre svojho miláčika to najlepšie. Akurát ma niekedy hnevá tá blahosklonná nadradenosť a neochota pripustiť, že sa môžu aj mýliť a že na ich omyl v konečnom dôsledku nemusia doplatiť iba ich deti...